Žáner:komédia, dráma
Minutáž: 79 minút
Krajina: Francúzsko | Nemecko | Poľsko | Španielsko
Rok: 2011
Prístupnosť: MP 15
Réžia: Roman Polanski
Scenár: Yasmina Reza, Roman Polanski
Kamera: Pawel Edelman
Hudba: Alexandre Desplat
Hrajú: Jodie Foster, Kate Winslet, Christoph Waltz, John C. Reilly, Elvis Polanski, Eliot Berger a ďalší
Medzinárodne uznávaný režisér Roman Polanski prvé krátke filmy nakrútil už v šesťdesiatych rokoch v Poľsku, vo svojej domovine. Neskôr pôsobil vo Veľkej Británii, Francúzsku a – ako sa nikdy nezabudne pripomenúť – aj v Spojených štátoch amerických, s ktorými sa nerozlúčil priateľsky. Jeho posledným veľkým úspechom bola biografická dráma Pianista (The Pianist, 2002), ktorá získala tri ceny Americkej akadémie, z toho jednu i pre režiséra.
Polanski spolu s francúzskou dramatičkou Yasminou Reza pre film adaptoval jej divadelnú hru Boh masakru (Carnage je v preklade masaker). Táto čierna komédia sa pred tým s úspechom (a v Anglicku aj s niekoľkými oceneniami) hrala v Londýne i na Broadwayi. Filmová adaptácia si zachováva stiesnený divadelný charakter, svoje postavy uzamyká do klaustrofobického bytu, z ktorého jedna z rodín odísť nemôže, pretože v ňom býva a pre druhých by prirýchle vypoklonkovanie sa nebolo zdvorilé. Dej sa odpichne od potýčky medzi dvoma chlapcami, ktorá sa s pomocou palice, ktorú drží jeden z nich, vyhrotí. Ich rodičia, Longstreetovci (Jodie Foster a John C. Reilly) a Cowanovci (Kate Winslet a Christoph Waltz), sa zídu, aby sa so situáciou porátali ako dospelí ľudia. S plynutím minút sa pred našimi očami rozbieha takmer dokonalá charakterová hra, čo sa až tak často nesnúbi s vydarenou komédiou. Postavy sa menia na nepoznanie, vlastným konaním popierajú svoje zásady, vlastné chyby vidia iba na druhých. Tí, ktorých civilizované vystupovanie má byť znakom usporiadaného života, nakoniec vypúšťajú zo svojich úst tie najostrejšie slová, hašteria sa ako deti a bijú sa.
Ak o nejakom filme platí, že stojí výhradne na mimike, gestikulácii či posturike a na rozmiestnení postáv v priestore, tak je to tento. V nich sa skrýva všetka potlačovaná agresivita, pohŕdanie, nesúhlas. Ťažko si predstaviť, ako by sa na to pozeralo z diaľky hľadiska, tu však vypomáha skvelá práca s kamerou. Približuje sa, aby zvýraznila premeny nálad, vzďaľuje sa, aby zas ukázala meniacu sa dynamiku celej kompánie. Bez hudby, ktorá by podfarbovala emócie a znásobovala napätie (ak sa dá vôbec hovoriť o napätí v tradičnom zmysle) je celé bremeno na skúsenom režijnom vedení hercov, ktorí zo seba vydali maximum a za niečo viac ako hodinu prešli úplnou zmenou, ktorá však bola dobre zakorenená v ich prejave už od počiatku. V tejto symfónii jedných z najlepších hercov súčasnosti je ťažké rozhodnúť o najlepšom výkone – kým Jodie Foster exceluje v podaní jej úplne nesympatickej postavy, Christoph Waltz so svojou cynicko-flegmatickou náturou nám dovoľuje zo srdca sa zasmiať.
Carnage je zaujímavo spracovaný a zábavný. Akurát je trochu ľahostajný k potrebám divákov, k výstavbe napätia (žiadne nie je, ale ani nemá byť) a, ako to s postmodernými príbehmi býva, neponúka rozuzlenie, katarziu či pocit uvoľnenia na konci. Po vzore života samotného, ani film nemusí spieť k skutočnému vývoju. Je jednoducho otvoreným ventilom emócií, naliatym čistým vínom či precitnutím, ak chcete. Je o ničom a o všetkom zároveň a po zhliadnutí si nie ste istí, čo vám film hovorí, čo vám povedať mal a čo si z neho odnesiete. Filmu teda – napriek nesporným kvalitám – chýba samotný dôvod existencie. Na druhej strane, ťažko si predstaviť iné alebo lepšie spracovanie. To, že koniec koncov nič z pôvodného konfliktu (bitky chlapcov) nie je vyriešené, je v poriadku, pretože problém vlastne neexistuje. Chlapci sa jeden deň bijú a v druhý sú z nich najlepší kamaráti. To iba dospeláci všetko zbytočne komplikujú.
