Bombastický Johan
Výbušné zrkadlo spoločnosti

Poznáte ten pocit? Keď sa vám chvíľu darí, očakávate, kedy sa veci pokazia. Tak nejako by sa dal zhrnúť život Johana, hlavného hrdinu filmu. Je fascinovaný dynamitom, odsudzovaný svojim okolím a jeho vyhliadky nie sú veľmi dobré. Má vôbec nádej na životné šťastie? A ako je teda možné, že napriek predchádzajúcim vetám je Bombastický Johan v prvom rade komédiou?

Druhá svetová vojna, rok 1943. Nórsky odpor voči Nemcom nie je ktovieako silný, pribúdajú však sabotáže, ktoré majú pomáhať spojencom. Manželia Grandeovci patria práve k takýmto partizánom. Odpaľujú mosty, aby nepriateľovi sťažili postup. Nie vždy tie správne, nie vždy úplne stopercentne. Zdá sa, že im ani tak nejde o lásku k vlasti, , ako o lásku k dynamitu. Na nebezpečné akcie so sebou berú aj svojho syna Johana a po vojne sa manželia pokúšajú zlikvidovať míny na mori. Pri jednej takejto akcii spravia z Johana sirotu.

Celý rod Grandeovcov je akýsi zakliaty. Nikto ich nemá rád a aj malý Johan sa musí pripraviť na to, že sa nikdy úplne nezaradí do spoločnosti. Oproti ostatným však má viacero životných výhod – oplýva nadľudskou silou a vie to s dynamitom. Hoci, nie vždy sa všetko zadarí tak, ako sa plánovalo…

Režisér Hallvar Witzø servíruje fiktívny životopis, ktorého pojivom je neortodoxný romantický vzťah a pár kíl dynamitu. Nechýbajú tu prekvapivé zvraty, slušné dávky čierneho humoru, ale aj pochmúrne prostredie a tak trochu bezútešná realita ostrova. Nórska produkcia posiela do sveta film taký, aký je. Neprispôsobuje sa zahraničnému divákovi a neobťažuje sa vysvetliť niektoré súvislosti. Môže to byť plusom vďaka svojej autenticite, no na druhej strane, niektoré scény mi vŕtajú v hlave aj po dopozeraní filmu (špeciálne rande naslepo).

Nutné je pochváliť prácu maskérov. Starnutie zobrazili autenticky, rovnako tak aj životné šrámy jednotlivcov, ktorých tu vystupujú. Scenárista Erlend Loe, známy svojimi knihami aj u nás, vymyslel okrem netradičného životopisu svojského severana aj zaujímavú psychológiu postáv. So štýlom sebe vlastným nešetrí uletenými vlastnosťami aabsurdnými okolnosťami, ktoré kombinuje s dennodennou realitou a smutným a nie veľmi príjemným stereotypom. Ktovie, či mu k tomu pomohla aj jeho predchádzajúca práca na psychiatrickej klinike.

Špeciálne musím vyzdvihnúť predstaviteľa hlavnej postavy. Pål Sverre Hagen ma zaujal už vo filme Boj snežného pluhu s mafiou, kde stvárnil hlavnú zápornú postavu. S postom nešťastného dobrák sia poradil na výbornú, uveríte mu jeho územčistú postavu aj povahu a v správnej chvíli vie zahrať aj na humornú strunu.

Bombastický Johan je komédiou, ale v prvom rade nápaditou reflexiou spoločnosti v akejkoľvek dobe. Strach okolia z cudzieho či – lepšie povedané – neznámeho, kvári rod Grandeovcov stáročia, hoci viac ako o obavy ide o nepochopenie. Odsúdenie pre trochu odlišné záujmy, vlastnosti či muskulatúru doženie režisér do extrému, aby vytiahol čo najviac potenciálu, ktorý prináša boj Johana s jeho veternými mlynmi, ľuďmi v dedine.

Nórska novinka je horkosladká, krutá, bezútešná a miestami poriadne divoká, ale taký už život občas býva. Záver možno ľudí prekvapí, počet výbuchov vo filme tiež. Bombastickému Johanovi by zrejme prospelo trochu iné uchopenie dejovej linky so Solvor (Ingrid Bolsø Berdal) a viac priestoru pre záporné postavy, inak však ponúka všetko, čo máme na severských komédiách radi.