Biutiful

Ján Pekarik
Recenzia

Žáner: dráma
Minutáž: 147 minút
Krajina: Španielsko / Mexiko
Rok: 2010
Prístupnosť: MP 15

Réžia: Alejandro González Iñárritu
Kamera: Rodrigo Prieto
Hudba: Gustavo Santaolalla
Hrajú: Javier Bardem, Maricel Álvarez, Hanaa Bouchaib, Guillermo Estrella, Eduard Fernández, Cheikh Ndiaye, Diaryatou Daff, Cheng Tai Shen, Luo Jin a ďalší

BiutifulZatiaľ posledný film mexického režiséra Alejandra Gonzáleza Iñárritu rozpráva príbeh smrteľné chorého muža, ktorý musí na tomto svete vyriešiť záväzky, aby jeho duša našla náležitý pokoj. Takto jednoducho by sa dal charakterizovať dej filmu. Iñárritu tentokrát upustil od svojho komplikovaného mozaikovitého rozprávania a sústredil sa na jednoduché podanie príbehu, kde v strede pozornosti je Uxbal, zrejme bývalý narkoman, od ktorého závisí príliš veľa, aby mohol len tak umrieť. Zháňa napríklad prácu imigrantom a stará sa o svoje dve deti, ktoré mu boli zverené, pretože jeho manželka trpí maniodepresívnou psychózou.

Dej je zasadený do Barcelony – veľkej, rozmanitej metropoly Európy. Režisér nám ju ukazuje v trošku odlišnom svete, než ako ju poznáme z dovolenkových pohľadníc. Bez príkras, v kontraste slnečna a mestskej šedi. Prevládajú pochmúrne farby, zbavené koloritu, ako sme už u Iñárritua zvyknutí. Ručná kamera Rodriga Prieta dokáže vtiahnúť diváka priamo do centra diania a ponúknuť mu autentický pocit. Kamera od zobrazovania nebočí, realistickým, na určitých miestach až naturalistickým spôsobom konfrontuje diváka s mnohými neradostnými pohľadmi, až ich divák cíti na vlastnom tele (policajný zásah na pouličných predavačov, Uxbalov odber krvi, jeho zdravotné problémy). Dokumentárnym spôsobom zaznamenáva postupný priebeh choroby, Uxbalove posledné chvíle a naplnenie jeho životného osudu.

Biutiful (2010) Biutiful (2010)

Režisérovo nazeranie na svet je viditeľne späté s kresťanskou tradíciou. Tak ako vo voľnej „trilógii o smrti“ (Amores Perros, 21 Gramov, Babel), i tu rieši otázky bytia človeka a smrti, témy viery a vysporiadania sa s vlastnou existenciou a poslaním v kolobehu života. Kým predchádzajúce príbehy boli akýmsi poukázaním na prítomnosť faktu, že „všetko so všetkým súvisí“, Biutiful funguje ako epilóg za touto trilógiu, rekviem muža, ktorý si berie všetku ťarchu na svoje bedrá. Postava Uxbala tu i cez všetky svoje chyby vystupuje ako postava trpiteľa (mučeníka). I napriek faktu, že nechce zomrieť, postupne, kráčajúc ďalej, zmieri sa s osudom. Ešte posledné veci vybaviť a vydať sa na onen svet. Ako v kresťanskej tradícii, aj tu vystupuje „svet mŕtvych“ ako čosi mystické (Uxbal dokáže komunikovať s mŕtvymi), tento aspekt ozvláštňujúci príbeh môže mnohým pripadať rušivo.

Celý film si bezpochyby berie pre seba Javier Bardem sústredeným výkonom, keď je možné na jeho tvári rozoznať každé zabolenie v jeho vnútri. Ostatné postavy vystupujú len epizódne, poprípade dostávajú len o trošku viac priestoru. Niektoré fungujú viac, druhé menej. Z tohto pohľadu sa javí trošku zbytočná linka s ázijským homosexuálnym párom, ktorá na celkový dopad príbehu nemá veľký vplyv, naopak plocha venovaná Uxbalovmu senegalskému priateľovi a jeho manželke funkčne posúva dej ďalej. Snímku lemujú najmä scény spoločného pohostenia (jedla, najmä večere), keď je cítiť súdržnosť rodiny či priateľstva. Aspoň pri tomto akte sú „blízki“ pokope a môžu na chvíľu spočinúť v pokoji ďalej od pulzujúceho diania v meste a rozrastajúcej sa choroby v Uxbalovom tele.

Biutiful (2010) Biutiful (2010)

Zaujímavým momentom je v podstate jednoduchá scéna, keď strápený Uxbal prichádza za svojim bratom do nočného podniku. Nič sa mu nechce, je unavený a ťažia ho výčitky svedomia, no vzápätí je vtiahnutý partiou do víru zábavy a s výrazom letmej zmierenosti tancuje v rytme tanečnej hudby na pozadí farebnej hry svetiel. Krátkosť okamihov, ktoré žiadajú, aby trvali dlhšie. No následne prichádza vytriezvenie do reality, kedy je načase spočítať si posledné dni, aby došlo k naplneniu toho, čo má nakoniec prísť.

Alejandro González Iñárritu je tvorca, ktorý nakrúca osobité filmy, pretože má na srdci čosi, čo chce vypovedať a nasmerovať i ostatných, aby sa na chvíľu zamysleli. Nepotrebuje k tomu podriaďovať sa diváckemu vkusu, a preto môže výsledný film pôsobiť ako nevyvážený. Niektoré slabšie momenty, ako i dlhšia stopáž k tomu nabádajú, no myslím si, že tento film je potrebné brať ako rekviem za životnou púťou jedného muža a ako pomyselnú bodku za voľnou trilógiou.