Belfast
Veľké Troubles v nostalgickom kabáte

Kenneth Branagh, domácemu publiku skôr známy ako herec (Tenet, Vražda v Orient Express, Harry Potter) si opäť sadol aj na režisérsku stoličku a divákom ponúkol zrejme najosobnejší film, ktorý pôsobí ako milostný list vlastnému rodisku. Snímka Belfast mu vyniesla na nedávnom udeľovaní cien akadémie Oscara za najlepší pôvodný scenár.

Film sleduje pozadie takzvaných Troubles, teda obdobia nepokojov v Severnom Írsku počas konca 60. rokov. Na plátne tak vidieť pouličné násilie, výbuchy a hlavne stúpajúcu agresiu lojalistov (protestantov) proti katolíckym obyvateľom severoírskej metropoly, z ktorej si snímka berie viac ako len názov. Toto všetko sledujeme cez optiku deväťročného chlapca Buddyho (debutujúci a skvelý Jude Hill), ktorý na pozadí konfliktu rieši vlastné trable. Prvú lásku, detské dobrodružstvá a šibalstvá. Aj napriek ťažkej dobe žije vo vlastnom svete obklopený rodinou, ktorá ho miluje. No ani v rodinnom kruhu to nie je úplne ideálne. Mama (Caitríona Balfe), ktorá Belfast zbožňuje aj napriek pohnutej dobe, ho často musí vychovávať sama, keďže otec (Jamie Dornan) pracuje v Anglicku, domov sa vracia iba na krátko a sporadicky a dokonca vzhľadom na situáciu koketuje s myšlienkou odchodu z rodnej krajiny. Rolu otca tak často zastupujú dedko (Ciarán Hinds) s babkou (Judi Dench), ktorých má Buddy veľmi rád a často ich navštevuje. V podstate takmer idylické detstvo zasadené do veľmi neidylického miesta.

Snímka pôsobí veľmi intímne a hraničí až s magickým realizmom. To, že je film vyrozprávaný optikou malého chlapca je kľúčové pri tom, ako sa s filmom tvorcovia pohrali naratívne i formálne. Čiernobiela estetika filmu sedí, scény sú štylizované a rovnako ako pri vlastných spomienkach je kladený dôraz na detail, no vo výsledku zábery pôsobia až priam snovo. To má za následok divne príjemný pocit pri sledovaní nie veľmi šťastných udalostí. Belfast sa nesnaží reprodukovať realitu, ale vytvára si svoj vlastný filmový svet, hravý a jednoduchý. Tento prístup nemusí sadnúť každému, avšak svojich priaznivcov si iste nájde. Problémom je, že výsledný efekt z filmu je veľmi prchavý, a aj keď na chvíľu zaujme, pomerne rýchlo vymizne. Branagh, totižto podobne ako máme vo zvyku zrejme aj my, sa až príliš necháva uniesť nostalgiou, a neraz tak film skĺzava k infantilnosti, teatrálnosti a načančanosti.

Štylisticky je dobré, že sa film nehrabe v jazvách minulosti a skôr sa vydáva vlastnou cestou a sústredí sa na problematiku dospievania v ťažkom období. No film pôsobí až príliš naivne, čím si vlastne tak trochu škodí a strieľa vlastný gól. Belfast tak vlastne pôsobí emočne neutrálne a aj keď dosť citovo na diváka tlačí, či priam až kričí „ja som ten feel-good oscarový nominant!“, mňa osobne zanechal pomerne chladným.

Herecké obsadenie je podobne ako všetko v tomto filme – komorné a osobné. Väčšina hercov v Belfaste vyrastala, udalosti majú v živej pamäti a je cítiť, že aj pre Dornana či Hindsa sa jedná o veľmi súkromnú záležitosť. Navyše majú pomerne dobrú látku v podobe scenára, ktorý je síce predvídateľný, no veľmi to vo výsledku nevadí vzhľadom na to, že autori od začiatku dávajú pocítiť, že tento film skôr funguje ako osobná spoveď a memento pre tých, ktorý to zažili. O The Troubles sa toho divák veľa nedozvie, no to ani nebol zámer. Viac sa sústreďuje na jednoduchú priamočiaru príbehovú linku, ktorá pokrivkáva, ale svojim spôsobom a vo svojej jednoduchosti funguje. Neprináša nič inovatívne, ale zaujať aj tak dokáže, hoci len matne. Príbeh navyše obohacuje vhodný soundtrack taktiež rodáka z Belfastu – Vana Morrisona, ktorý tak dotvára komornú skladačku podareného malého filmu.

Branaghova réžia je vlastne alfou a omegou celého filmu. Je vidieť silné osobné puto ako k látke pristupuje. Belfast je zahalený do poriadne nostalgického podtónu, ktorý príbeh sprevádza počas celej stopáže. Pekne nakrútené špinavé tehly a ulice sú síce plné klišé a režisérovi nemožno vytknúť emočnú manipuláciu, no snímka neurazí a má aj svoje svetlé momenty. Veľa nám z historického hľadiska nepovie, no to ani nebol režisérov zámer. Je skôr mementom toho, že aj v ťažkej dobe trpia najviac ľudia. Obyčajní ľudia so svojimi malérami, drobnými radosťami i strasťami.

Belfastu občas možno chýba šťava, no rozhodne pôsobí mimoriadne ľudsky. A to je v dnešnej dobe zrejme najdôležitejšie.

---