Žáner: horor, triler
Minutáž: 96 minút
Krajina: Nórsko | Nemecko | Švédsko
Rok: 2011
Prístupnosť: MP 15
Réžia: Pål Sletaune
Scenár: Pål Sletaune
Kamera: John Andreas Andersen
Hudba: Fernando Velázquez
Hrajú: Noomi Rapace, Kristoffer Joner, Vetle Qvenild Werring, Stig R. Amdam, Maria Bock, Henrik Rafaelsen, Tom Hugo Nielsen, Mona Engh, Eva Zeidler, Kaia Varjord a ďalší
Európska kinematografia sa u nás neteší tak veľkej všeobecnej obľube ako tá zaoceánska, no o jej kvalitách svedčia, paradoxne, aj úspešné americké remaky snažiace sa napodobniť filmársky štýl a atmosféru severských psychologických drám či trilerov, z ktorých divákovi zaručene behá mráz po chrbte. Možno si spomeniete napr. na prerábku dánskej drámy Bratia (Brødre, 2004) či na triler Nočná hliadka (Nattevagten, 1994). Veru, severania to so strachom vedia a koprodukčný mysteriózny triler Babycall, ktorý sa nedávno objavil i v našich kinách, je toho dôkazom. Napätie a úzkosť uzavreté v minimalisticky znázornenom prostredí si zaslúžia obdiv. Horšie to už je so spokojnosťou diváka, keď sa objavia záverečné titulky.
Premisa filmu je jednoduchá. Anna sa so svojim osemročným synom ukrýva pred jej násilníckym exmanželom a aj napriek chorobnému strachu zo všetkého a všetkých, snaží sa synovi dopriať šancu na normálny život. Hlavnú postavu týranej a psychicky nestabilnej Anny, zahrala Noomi Rapace, ktorá sa zviditeľnila úlohou drsnej Lisbeth Salanderovej vo švédskom filmovom spracovaní trilógie Millennium (2009). Odvtedy ste ju mohli vidieť v minuloročnom Sherlockovi Holmesovi (Sherlock Holmes: A Game of Shadows, 2011) a v trileri Prometheus (2012), no ako talentovaná herečka sa doposiaľ výraznejšie prejavila skôr v skromnejších snímkach ako je aj táto.
Tu, v biednych šatách a ustavičným strachom v očiach, je Noomi Rapace najväčšou devízou filmu. Podáva výkon, ktorému by sa zaiste ušlo nejaké to prestížne ocenenie, ak by len film samotný v poslednej chvíli nevyvrátil všetko, čomu celý čas veríme – Pålovi Sletauneovi, režisérovi a scenáristovi v jednej osobe, sa úplne vymkol z rúk tzv. mindfuck efekt, ktorý sa za posledné roky udomácnil v hororovej a mysterióznej tvorbe.
Film totiž všetko svoje kreatívne úsilie venuje podrobnému portrétu zraniteľnej a roztrasenej matky, ktorá sa čoraz viac vzďaľuje realite. To všetko je podporené aj obavami, že jej sociálka nespravodlivo odoberie syna. Hranica medzi bludmi a skutočnosťou nie je do poslednej chvíle jasná ani divákom, ktorí očakávajú veľkolepé vyvrcholenie napätia, ktoré sa usídlilo v ich vedomí tak nebadane a sebaisto, ako to iba severský film vie. A čo dostanú? Vysvetlenie, po ktorom treba v scénach s priveľkým úsilím pátrať a keď ho konečne nájdete, celá predošlá hodina a pol stratí zmysel.
Nafúknutá scenáristická bublina znevažuje trpezlivú a sugestívnu kameru Johna Andreasa Andersena, výbornú réžiu a pútavý výkon nielen Noomi Rapaceovej, ale aj jej hereckých kolegov (hlavne Kristoffera Jonera). Babycall vďaka nim disponoval prenikavou atmosférou, ktorú môžu filmu závisieť i tie lepšie a finančne omnoho náročnejšie hollywoodske produkcie – ale, žiaľ, úplne zbytočne.
