Žáner: dokument
Minutáž: 159 minút (režisérsky zostrih)
Krajina: Dánsko | Nórsko | Veľká Británia
Rok: 2012
Réžia: Joshua Oppenheimer
Kamera: Carlos Arango de Montis, Lars Skree
Hudba: Elin Øyen Vister, Karsten Fundal
Hrajú: Anwar Congo, Adi Zulkadry, Herman Koto, Haji Anif, Jusuf Kalla, Ibrahim Sinik, Yapto Soerjosoemarno, Safit Pardede a ďalší
V seriáloch značky CSI vedecko-fantastické vyšetrovacie metódy neomylne vedú k získaniu usvedčujúcich dôkazov. Atraktívny vyšetrovateľ alebo ešte atraktívnejšia vyšetrovateľka hodí kópiu dôkazu na stôl pred podozrivého/podozrivú a nastaví vážny kukuč. Podozrivý/á si povzdychne a začne poslušne verklíkovať detailné priznanie. Forenzná veda opäť skórovala; už nemá zmysel nič zapierať.
Všetky tie filtrované laboratórne strihové montáže s fajnými popevkami síce vyzerajú veľmi sexi, priam až filmovo (viď hromadné pochvaly Kandidátovi za „moderný look“), ale nestačia naplniť dramatický oblúk do nevyhnutného konca. V divákovi by mohla ostať hlodať pochybnosť: a čo ak? Divák má len pochybovať, či sa ten fešný agentko dá niekedy dokopy s fešnou agentkou alebo budú donekonečna flirtovať nad polorozpadnutými mŕtvolami v prístave. Epizódny vrah nie je taký dôležitý. Jeho úlohou je priznať sa, aby uspokojil divácky hlad po komforte a zmysel pre spravodlivosť (pozri CSI na wikipedii). Bezcitný vrah, presne ako to má v scenári, policajtom a divákom nezištne pomáha v obnovení pocitu, že spravodlivosť existuje a minimálne v prípade tohto a ďalších stoviek vrahov zo všetkých epizód všetkých CSI seriálov nie je slepá.
Opakovaná formulka CSI si môže dovoliť ignorovať veľa skutočností. Pretože by bránili naplneniu zmyslu pre spravodlivosť. Scenáristi napríklad „upravujú“ skutočný stav forenznej vedy. Schéma priznania pod váhou usvedčujúcich dôkazov ignoruje nepríjemnú zápletku falošných priznaní. Ľudia, čo policajnému výsluchu nikdy neboli podrobení, sa síce môžu tváriť nechápavo, ale prípadov, keď sa podozriví priznali k niečomu, čo nespáchali, je viac, než by bolo milé. Dokumentárny film Akt zabitia zobrazuje ďalší variant reálne fungujúcej podoby spravodlivosti: vrah verejne priznáva, že zabíjal kvantá (stovky) ľudí, ale nikto ho z toho nikdy neobvinil, nikto ho nezatkol, nesúdil a neodsúdil.
Anwar Congo a Adi Zulkadry pôvodne v Madene na severe ostrova Sumatra predávali načierno lístky do kina. V zmätku po nevydarenom puči 1. októbra 1965 sa moci chopil generál Suharto, ktorý postupne fakticky aj právne nahradil vo funkcii prezidenta Sukarna. Z organizácie puča bola obvinená Indonézska komunistická strana (PKI). Suharto ju postavil mimo zákon a pustil sa do prenasledovania jej členov. Drobní gangstri ako Anwar a Adi dostali od armády voľnú ruku na vykonávanie spravodlivosti. V nasledujúcich mesiacoch sa rozbehlo masové zabíjanie údajných komunistov a etnických Číňanov. Joshua Oppenheimer, režisér filmu, odhaduje počet obetí na 1-3 milióny. Odhady najviac uznávané medzi historikmi hovoria o polmilióne zavraždených. Z teroru vzišla nová administratíva (doslova Nový poriadok): Suharto dosiahol v roku 1967 prezidentské právomoci a vládol až do roku 1998. Západné mocnosti dlhodobo podporovali jeho antikomunistický, centralistický a militaristický režim. Dejiny píšu víťazi a my sme víťazi, hovorí jedna z postáv filmu.
Opisy či rekonštrukcie vrážd ich páchateľmi vždy útočia na emócie diváka. Oppenheimerov dokument ide v neznesiteľnosti ešte ďalej, pretože jeho postavy nesedia za mrežami a už vôbec nečakajú skrúšení na samotke na vykonanie hrdelného trestu. Pohybujú sa slobodne medzi ľuďmi. Niektorí sa až chvastajú násilnosťami, akých boli pred polstoročím schopní. Sme zvyknutí na nostalgické spomínanie bývalých vojakov, ktorí kedysi spolu slúžili. Ale Anwarove a Adiho spomienky na sériové podrezávanie hrdiel a spoločné zhadzovanie tiel z mosta do rieky náleží do kategórie ultranásilia z Mechanického pomaranča. S rozdielom, že hoci pôvodný román bol inšpirovaný skutočnými udalosťami, šlo o fiktívne domyslenie Burgessových skúseností. Alexa Anwar pripomína náklonnosťou k ľahkým drogám (marihuana, extáza) aj tým, že zabíjal „s radosťou“.
Vrahovia dostali ponuku predviesť svoje zločiny akýmkoľvek spôsobom. Anwar sa zapojil do protikomunistických čistiek aj preto, že keby sa k moci dostala PKI, zakázala by americké filmy. Nielen Anwar bol ich fanúšikom, hollywoodsky mainstream aj vtedy lákal do kina najviac ľudí a jemu zarábal najviac peňazí. Mladý zabijak bol ťažký frajer. Keď spolu s režisérom a najbližším spoločníkom Hermanom Kotom sledujú jeho prvý pokus o rekonštrukciu škrtenia drôtom, Anwar nespokojne komentuje, čo všetko na scéne nesedí, vrátane jeho oblečenia: „Vtedy som chodil vždy v čiernom“. Oppenheimerov dokument mu vlastne dáva príležitosť splniť si sen z mladosti: inscenovať svoj život ako film. V ľubovoľnom žánri. A tak Anwar, veľký priaznivec Hollywoodu a zvlášť Sidneyho Poitiera (vraj sa naňho podobá z profilu), inscenuje: výsluchy zo zafajčených matných gangsteriek, točenie lasom pred pasúcimi sa koňmi a slonmi, skupinové hecovanie z vojnových filmov a muzikálové zmierenia pri vodopáde so zborom ľahko oblečených tanečníc. Zo svojich bohatých skúseností Anwar pozná recept na úspešný film: chce to akciu, násilie, pekné ženy, silné city a odľahčujúci humor. Diváci nemôžu byť neustále napätí. Keby sa neživil parazitovaním na spoločnosti a čistkami, mohol robiť dramaturga.
Všetka pozornosť sa sústredí na zločincov, ich obete nahrádzajú komparzisti, zúčastnení na rekonštrukcii vrážd alebo vypočúvaní. Slovo komparzisti znie možno v tomto kontexte nepríslušne, ale Anwar sa priznáva k zabitiu asi tisíc ľudí. Občas sa mu v nočných morách zjavuje ich pohľad. Chcel by sa ich zbaviť: nakrúcanie mu možno nahradí psychoterapiu. Výčitky a nočné mory máš len kvôli slabnúcej psychike, vraví mu Adi. Niet si čo vyčítať ani za čo sa hanbiť. Naopak, Anwar by mal byť stále hrdý, napríklad, že škrtiť ľudí drôtom bol jeho vlastný nápad, ako zracionalizovať a zefektívniť príliš krvavý a špinavý proces. Nekontrolovaným vraždením pomáhal zbaviť národ komunistickej pliagy. Taký je oficiálny výklad režimu, ktorý spoluprácu s gangstrami a polovojenskými skupinami povýšil na svoj konštitučný princíp.
Súčasťou štátnej propagandy bol aj štvorhodinový film (Pengkhianatan G30S/PKI) z roku 1984, ktorý z organizácie prevratu „usvedčuje“ komunistov a ukazuje ich, ako neľudsky mučia zajatých generálov. Anwarovi toto prekrúcanie histórie pomáhalo ospravedlňovať svoje konanie samému pred sebou. Kým dokument cituje obzvlášť nechutný úryvok plný krvi a výkrikov, voiceover pripomína, že film premietali každoročne v televízii a ak by to nestačilo, kým bol ešte Suharto pri moci, vodili naň do kina školopovinné deti, pričom tie najmladšie usádzali dopredu. Títo zabijaci vás nikdy neprestanú prekvapovať svojím puntičkárskym zmyslom pre detail. A úprimnosťou: robili sme im oveľa horšie veci než sú zobrazené v tomto filme, dodáva Anwar.
V indonézskych učebniciach dejepisu sa masové exekúcie označujú ako vlastenecká kampaň s počtom obetí maximálne 80000. Vykonávatelia zločinu sú stále pri moci, takže okrem nich všetci ostatní a hlavne potomkovia a príbuzní obetí majú strach verejne vypovedať alebo ich konfrontovať. Vrahovia sa prevážajú v kabrioletoch, vyberajú výpalné od drobných aj väčších obchodníkov, podávajú si ruky s veľkými zvieratami v politike (bývalými spolubojovníkmi), besedujú v televízii, márnivo hromadia luxus a gýč z celého sveta. Z Aktu zabitia sa viackrát metaforicky (a na záver doslovne) dvíha žalúdok. Človek priebežne žasne nad nahromadenými paradoxmi: ochotu vrahov vypovedať a inscenovať na kameru svoje zločiny ostro vyvažuje ticho až tabu, aké vládne vo zvyšku spoločnosti pri tejto tragickej téme. Anwar, Herman, Adi a iní pôsobia ako sebastredné karikatúry, predovšetkým Herman s gustom pre travesty show, na druhej strane sú to obyčajní chlapi, ktorí majú radi dobré jedlo, priateľov, hudbu a srandu. Oppenheimer radí jedno dialektické protirečenie za druhým. Nepozná alebo nechce zaujať neutrálny postoj.
Jeho vedúci princíp je irónia. Herman, rozvaľujúc pupok na posteli, pripomína svojej dcére, aby bola pobožná a statočná. Práve prehral voľby, pretože nemal peniaze na podplácanie voličov. Anwar vystríha vnúčatá na dvore, aby neubližovali nevinným kačiatkam. Úvodné titulky o vraždení v období 1965-66 bežia na pozadí súčasného nákupného centra a pútačov na McDonald’s. Pravdepodobne najsilnejšia irónia je v tom, že iba cez rekonštrukcie zverstiev, ktoré spolupáchal, sa Anwar prvýkrát dokáže projektovať do zmýšľania a cítenia obetí. Počas hraného útoku na celú dedinu, snímaného dlhým ohniskom cez už klišéovité plamene (filmy o vietnamskej vojne), Anwar vypadáva z roly, motá sa uprostred besnenia, akoby si hľadal miesto. Po natočení scény sa pýta, čo asi cítia deti, ktorým akože podrezávajú rodičov a pália domy. „Budú nás preklínať do konca života.“
Na posledný „akt“ filmu sa pozerá najťažšie. Lebo psychopatický vrah si začína spytovať svedomie. Bolo by pohodlnejšie, keby žiadne nemal, keby v tomto zmysle ostal neľudský. Ale Anwar dobre vie, že populárny film potrebuje predstaviteľa, s ktorým sa divák môže stotožniť. S ktorým súcití a záleží mu na jeho šťastí a úspechu. Anwar Congo, príšera z kina v Madene, sa vžíva do roly človeka. Bolo by nespravodlivé považovať ho za niečo iné (?).