5. pluk (2015)Žáner: dokumentárny film
Minutáž: 62 minút
Krajina: Slovensko
Rok: 2015
Prístupnosť: MP 12

Réžia: Peter Kaštíl
Scenár: Peter Kaštíl, Milan Vanga
Kamera: Viktor Cicko, Milan Vanga, Peter Kaštíl

Filmy o vojakoch, či armáde v našej kinematografii absentujú. Po revolúcii nevznikol žiaden hraný a predtým to boli skôr partizánske filmy. Na poli dokumentov je to trochu lepšie, ale väčšina vzniknutých titulov sa medzi bežných divákov nedostane. V zásade ani niet prečo. Ich kvalita nie je valná. 5. pluk režiséra Petra Kaštíla tak je v niečom výnimočný. Zameril si to totiž rovno medzi pospolitý ľud na veľké plátna kín.

Ale tým jeho výnimočnosť aj končí. Kým mu však naložím, pristavím sa pri tom jedinom, čo môžem pochváliť. Ako už názov naznačuje, filmári sa vybrali medzi členov 5. pluku špeciálneho určenia zo Žiliny, ktorý je nasadený v Afganistane. Ide teda o špeciálne jednotky, ktoré sa tam okrem výcviku miestnych síl zapájajú priamo do vojenských operácií. Menší tím filmárov sa vybral priamo za nimi do terénu. To, čo predstavuje plus pre film, sú však výpovede jednotlivých vojakov, ktoré však mohli byť nahrané rovnako dobre aj tu doma. To, čo od nich počujeme je však zaujímavé a samozrejme autentické.

Nejde sa však do hĺbky a ak sa chcete skutočne niečo dozvedieť, o mnoho výpovednejší ako tento dokumentárny film je rozhovor Denníka N pod názvom Slovenský ostreľovač.

5. pluk je vyslovene amatérska práca, ktorá sa nemala do kín vôbec dostať. Slabé je to aj na dnešné štandardy televíznej tvorby, s ktorou má režisér Peter Kaštíl dlhoročné skúsenosti. Lenže, byť kameramanom a režisérom v televízii (najmä pri televíznych reláciách) je niečo úplne iné ako pri filme. Hlavne, čo sa nárokov na tieto pozície týka.

5. pluk (2015)

Zásadný problém tohto filmu odkryl sám režisér v rozhovore pre ďalší slovenský denník. V Afganistane, kde vznikol podľa jeho slov takmer všetok materiál, osobne nebol. „Plnohodnotne“ ho tam zastúpili kameraman a spoluautor scenára. Obaja zamestnanci ministerstva obrany, či priamo armády. O nestrannom pohľade na tému tak nemôže byť ani reč. Rovnako je sporné, či sa vôbec môže Peter Kaštíl označovať za režiséra. Navyše, „filmári“ strávili s vojakmi len 10 dní a počas tohto krátkeho obdobia sa nič nestalo. Nepreháňam, operácie, ktorých sme svedkami sú maximálne rutinné a jediné vzrúšo je nájdenie pár starých zbraní a granátov. Samozrejme, toto neovplyvníte, ale treba potom ostať v teréne o niečo dlhšie, alebo postaviť snímku na úplne inom koncepte.

Kaštílov koncept vyzerá asi nasledovne – výpovede vojakov, zábery z terénu a anketa s osobnosťami tu doma. Pri poslednom bode ide prevažne o hercov, ktorí k téme naozaj nemajú čo povedať. Podobne sú na tom aj ďalšie známe mená ako napríklad súčasný riaditeľ RTVS. Odborník je tu len jeden, bezpečnostný analytik Ivan Samson a aj ten dostane zo všetkých snáď najmenej priestoru. Rozumné veci rozpráva i Marián Leško. Jeho film stavia do protipólu k Eduardovi Chmelárovi, ktorý je proti účasti našich vojakov v takýchto operáciách, aj keď vôbec nevysvetlí prečo. V mnohom je to chyba tvorcov, ale pôsobí tam veľmi nepatrične.

5. pluk (2015)

Samostatnou kapitolou je postprodukčná práca na filme. Tu sa zrejme naplno realizoval Kaštíl a nezvládol to. Rozprávač je zle vybraný, Marián Geišberg sa nehodí, a je aj nezaujímavo napísaný. V konečnom dôsledku len podčiarkuje repetetívnosť, ktorou 5. pluk trpí po celú svoju skromnú minutáž. Doslova iritujúce sú potom zvukové efekty sprevádzajúce titulky, ktoré nás informujú o lokalite, v ktorej práve sledujeme našich vojakov. Sú ako zo starej počítačovej hry, zbytočné a v druhej polovici filmu kvôli nim párkrát nepočujete, čo vojak na plátne práve rozpráva. Korunu krásy tomu dáva soundtrack, ktorý sám o sebe nie je práve kvalitný, navyše často pôsobí rušivo a napätie stupňuje aj vtedy, keď sa nič nedeje. Minimálne raz hudba vrcholí až v momente, keď vojaci po akcii už len stoja.

Už zo zmieneného rozhovoru s režisérom mám pocit, že o téme toho veľa nevie. Asi len to, čo je aj vo filme. To rozhodne nestačí na nakrútenie kvalitného dokumentárneho filmu. 5. pluk je tak nudný, repetetívny a obsahovo slabý. Tvorcovia majú navyše zvládnuté len základné dokumentárne a kameramanské postupy. To sa dá odpustiť len, ak je obsah naozaj zaujímavý – napr. pri dokumente 38 o Paľovi Demitrovi to nebol problém prehliadnuť.

5. pluk je tak premrhaná šanca – nemyslím si, že medzi seba tak skoro, ak vôbec pustia ďalších filmárov. Hlavnou motiváciou tvorcov, súdiac podľa obsahu, bolo obhájiť samotných vojakov pred kritikou tu doma – o nich samých a ich práci sa veľa nedozvieme. Je však v prvom rade otázne, či sa vôbec malo takýmto prvoplánovým spôsobom reagovať na občasné výčitky proti účasti Slovenska na zahraničných operáciach, či proti členstvu v NATO.