Niektorým sa ťažko začína, iní majú problém skončiť. Teraz nehovorím o režiséroch, ktorí jednoducho nevedia prestať týrať filmovú celulózu svojím „umením“. Nie, autorským projektom režiséra Terryho Gilliama jednoducho posledné desaťročie nepraje. Jeho veľkou víziou bolo natočiť vlastný príbeh o Donovi Quijotovi. Produkcia však v roku 2002 skončila fiaskom a z filmu sa vykľul zaujímavý dokument Stratený v La Mancha o tom, čo všetko sa môže pri nakrúcaní filmu pokaziť. V roku 2005 sa mu podarilo dokončiť film Krajina prílivu, ale ten aj napriek záujmu filmových festivalov dosahoval iba priemerné výsledky. Vykúpením z nie veľmi úspešnej šnúry malo byť konečne Imaginárium Dr. Parnassa. Roky skúseností, štedrí investori, nápaditý príbeh a k tomu známe a cenami ovešané herecké hviezdy. Ako príbeh pokračoval pozná (či si už čitateľ spojil dve a dve alebo nie) asi každý. Už to budú dva roky, čo dvadsaťosem ročný Heath Ledger, Oskarom ocenený predstaviteľ Jokera v toľko oslavovanom Temnom rytierovi a kľúčová postava Imaginária, 22. januára 2008 za nešťastných okolností zomrel.
Poďme ale najprv trošku späť k začiatkom predmetného režiséra. Terrence Vance Gilliam sa síce narodil v Spojených štátoch amerických, no už viac ako štyridsať rokov sa občianstvom hlási k Veľkej Británii. Bol jediným členom komediálnej skupiny Monty Python s neanglickým pôvodom. Tu prvýkrát okúsil výrobu animácií a trikov, ktoré sú spredmetnením všadeprítomnej fantázie. Tá je leitmotívom celej jeho tvorivej kariéry. Od režírovania niekoľkých filmov s britskou skupinou sa dostal k vlastným projektom, z ktorých najväčší úspech dosiahli snímky Brazil (1985), za ktorú bol nominovaný na Oskara, Zlodeji času (1981) so Seanom Connerym a Dobrodružstvá baróna Prášila (1988). Nebránil sa však ani adaptácii cudzieho materiálu a tak do jeho zoznamu môžeme pripísať i 12 opíc (1995), Strach a hnus v Las Vegas (1998) alebo Kliatbu bratov Grimmovcov (2004). Za svoje snaženie bol niekoľkokrát nominovaný na rôzne ocenenia. Inscenovaná kniha či scenár však nikdy nedosiahol úroveň jeho vlastnej tvorby, s ktorou sa vie úplne stotožniť. Scenár Imaginária Dr. Parnassa je tretím, na ktorom spolupracuje s Charlesom McKeownom. Dvojica má na svedomí práve filmy Brazil a Dobrodružstvá baróna Prášila, preto Imaginárium v sebe skrýva nádej úspechu. A Gilliam nevzdal ani svoj „donquijotský“ boj a snímka The Man Who Killed Don Quixote by mala mať svoju premiéru už na budúci rok.
Imaginárium Dr. Parnassa rozpráva príbeh – ako inak – doktora Parnassa, tisícročného kúzelníka. Jeho putovné Imaginárium ponúka znudenému britskému publiku jedinečnú šancu, ktorá sa neodmieta. Skrz magickým zrkadlom smú nazrieť za hranice reality. Ako je to možné? Doktor Parnassus, obdarený výnimočnou schopnosťou viesť ľudskú predstavivosť, sa pres stáročiami stavil s extravagantným diablom, pánom Nickom – a vyhral. Na sklonku života získal nesmrteľnosť. Háčik prichádza do deja až dlhé storočia potom vo chvíli, keď doktor Parnassus stretne ženu, ktorá vyhrá jeho srdce. Vtedy svoju nesmrteľnosť vymení za mladistvý zjav, avšak pod podmienkou, že keď jeho prvorodené dieťa dosiahne 16 rokov, bude patriť diablovi. Jeho dcéra Valentína sa neúprosne blíži k osudnému veku, pán Nick má našťastie slabosť pre riskantné stávky, a tak sa rozpútava boj o jej záchranu.
Doktor Parnassus v tom samozrejme nie je sám. Do jeho potulného divadla patrí i Anton, mladý všestranný kúzelník, ktorý má oči iba pre mladučkú Valentínu a cynický trpasličí kočiš Persy. K súboru sa pridá šarmantný Tony, a tak všetci odhodlaní Valentínu zachrániť cestujú naprieč fantázijnými svetmi. A aby bol dej dostatočne zapletený, nič netušiaca Valentína sa zahľadí do Tonyho, ktorý má i svoje vlastné úmysly.
Jednou z obáv, ktorú tvorcovia mali je, že hlavnou postavou je starec. Rolu doktora Parnassa zverili bravúrnemu Christopherovi Plummerovi. Viac ako dva tucty nominácií a jedenásť cien z toho i prestížna Tony Award a dve ceny Emmy sú dôkazom o jeho umení. Mladého Antona si zahral nádejný Andrew Garfield a postavu liliputána obsadil divákom isto dôverne známy Verne Troyer (veď koľko takých hercov existuje?). Pamätať si ho môžete buď z komédie Muži v čiernom alebo z oboch filmov o Austinovi Powersovi. Jemu blízky sarkastický humor organicky splynul s postavou Percyho. O úlohu Valentíny sa uchádzali nedávne Bondove dievčatá Eva Green či Gemma Artenson, šťastie skúsila i Romala Garai, hviezda voľného pokračovania Hriešneho tanca. Tvorcovia ale hľadali v prvom rade zaujímavo vyzerajúce dievča, ktorého mladučký zjav by korešpondoval s vekom Parnassovej dcéry. Supermodelka Lily Cole nemala okrem predvádzacích mól takmer žiadne herecké skúsenosti. Riziko z toho plynúce si autori uvedomili až v kontraste s jej hereckými kolegami. Našťastie po dokončení filmu boli tvorcovia s jej výkonom nadmieru spokojní a ona sama tvrdí, že Imaginárium bolo pre ňu výzvou a príležitosťou herecky vyrásť.Úlohu diabla, ktorý si hovorí pán Nick, Gilliam s radosťou ponúkol hudobníkovi Tomovi Waitsovi. Jeho temná a poetická povaha má byť tým pravým materiálom na zobrazenie kráľa temnôt.
Už iste tušíte, že postava Tonyho bola tou Ledgerovou poslednou. K filmu sa priplietol, kým v Londýne pracoval na poslednom Batmanovi a o úlohu Terryho Gilliama sám požiadal, keď si nezáväzne pozeral storyboardy. Bolo to akoby sa nad celou produkciou od tohto okamihu vznášalo niečo magické, všetko do seba zapadlo a podnietilo v celom tíme vlnu tvorivosti. Heath Ledger v sebe vďaka Tonymu našiel talent pre komiku, ktorá bola vo veľkej miere výtvorom nevídanej improvizácie. Svoje nápady realizoval i v režisérskej rovine a ovplyvnili výsledok natoľko, že Gilliam zvažoval, že ho v titulkoch uvedie ako spolurežiséra.
Produkcia sa začala v Londýne v decembri 2007 a následne sa premiestnila do Kanady, kde sa pokračovalo v náročnom sedemtýždennom nakrúcaní pred modrým pozadím. Vtedy média priniesli zničujúcu správu o tragickej smrti Heatha Ledgera. V prvom okamihu – a úplne pochopiteľne – Gilliam rozhodol o ukončení produkcie. Iba nadšenie pre Imaginárium, rodina a pevný tím ľudí ho presvedčili, že by bolo veľkou škodou, ak by film zostal nedokončený. Hoci sa stihli natočiť asi len dve tretiny scén, tvorcovia mali šťastie. Malé úpravy scenára umožnili ponechať väčšinu scén s talentovaným Ledgerom a scenár sa stal ešte o čosi magickejším. Zvyšok filmu však vyžadoval záskok – a nielen jeden.
Riešenie zostalo, takpovediac, v rodine. Johnny Depp, Ledgerov dlhoročný priateľ, okamžite a veľmi ochotne ponúkol svoju pomoc. Jeho nabitý herecký rozvrh však nedovoľoval, aby ho zastúpil úplne, a tak sa k nemu pridali ešte Jude Law a Collin Farrel. O rolu zosnulého herca sa údajne uchádzal i Tom Cruise, ale ten s ním jednoducho počas života nebol zadobre. Postavu Tonyho chcel režisér zveriť jeho dobrým kamarátom, aby bol tak Ledgerov duch a odkaz vo filme zachovaný. Každý jeden z nich sa stal prevtelením Tonyho v inom svete fantázie, je inou jeho reprezentáciou. Všetci traja sa zhodne vzdali svojho honorára v prospech Ledgerovej malej dcérky, aby tak zabezpečili jej finančnú budúcnosť. Akokoľvek dojemný je tento záver, problémy sa produkcii neprestali vyhýbať. Ani tri tak zvučné mená nedokázali zabrániť tomu, aby investori v strachu pred neúspechom nezačali z filmu svoje financie sťahovať. Napokon snímka so značným, ale pochopiteľným oneskorením zažila svoju celosvetovú premiéru na 62. ročníku filmového festivalu v Cannes.
Ústrednou témou Imaginária Dr. Parnassa je fantázia, potreba fantázie a jej vplyvu na to, ako prežijeme svoj život a ako myslíme. V istom zmysle je preto film čiastočne Gilliamovou autobiografiou. Nájdeme v ňom i alúzie na hru Samuela Backetta Čakanie na Godota. Imaginárium je teda zmesou magického realizmu a absurdity. Inšpirácie nájdeme však aj úplne inde. Postava Tonyho je voľne založená na bývalom britskom premiérovi Tonymu Blairovi. Gilliam to priznal v jednom z rozhovorov: „Je typom človeka, ktorý povie šialené veci a hádam im aj sám uverí.“ I dizajn Imaginária, ktoré je pokryté tajomnými znakmi všemožného pôvodu, má svoj predobraz v bábkových divadlách, ktoré Gilliam našiel v jednom londýnskom obchode.
Imaginárium Dr. Parnassa prešlo dlhým a spletitým procesom od prvej čiarky. A každý uzná, že jeho cesta nebola najľahšia. A hoci má snímka veľký potenciál, zradiť ju môže práve jej zložitý osud. Na mieste sú teda nielen vysoké očakávania, ale i obavy. Veľkolepé dobrodružstvo a nevšedná fantázia môžu zakolísať na vratkých provizórnych nohách. Bolo by však smutné, ak by okolnosťami vynútené riešenie, hoci neviemako originálne a plnené s cťou a s ohľadom na Ledgerovu pamiatku, bolo práve tou súčiastkou, ktorá v konečnom dôsledku vŕzga.
