Duna (1984) Duna (1984)

V určitom období detstva som Dunu videl snáď aj pätnásťkrát. Pozeral som ju zo starej VHSky, pokým sa to kvôli pribúdajúcim poškodeniam dalo. Určite to bolo pre mňa jedno z formatívnych diel, ktoré prispelo k mojej obľube sci-fi. Potom prešli naozaj dlhé roky, kým som film videl opäť. Medzi tým som prečítal nielen pôvodný román Duna od Franka Herberta, ale aj viaceré jeho pokračovania. A úplne som už tak nerozumel tomu, čo som na tom ako dieťa videl, ale svoje čaro si Duna z roku 1984 stále zachovala.

akčný, dobrodružný, sci-fi
1984 / 137 min. / MP 12

Originálny názov
Dune

USA

Réžia
David Lynch
Scenár
David Lynch
Frank Herbert vydal román v roku 1965 a niekedy začiatkom 70. rokov sa objavili prvé úvahy o sfilmovaní tohto naozaj výnimočného a literárne hodnotného diela. Postupne sa tejto ambície chopili mnohí filmári, ale uspieť sa podarilo až Davidovi Lynchovi, ktorý jednak napísal scenár a snímku aj zrežíroval. Úloha to však rozhodne nebola ľahká. Duna je totiž veľmi rozsiahly text, ktorý prináša komplikovaný svet a to nielen do šírky, ale aj do hĺbky bohatých sociálnych, politických, náboženských a historických vzťahov. V niečom to mal Lynch už vopred prehraté. Zachovať ducha knihy a spôsob Herbertovho rozprávania, ktoré je neodmysliteľnou súčasťou románu, a urobiť to celé tak, aby to bolo filmovo funkčné a pochopiteľné pre diváka, sa snáď v rozsahu jedného filmu ani nedá. (Preto je v podstate dobrou správou, že nová Duna bude dvojdielna). Napriek všetkému sa mu to však z veľkej časti podarilo, i keď mnohé sa vo finálnom strihu udialo proti jeho vôli. On sám sa k Dune prakticky nehlási.

Lynch sa podľa mňa snažil Dunu urobiť tak, aby neznalosť predlohy neprekážala. V orientácii pri sledovaní film to však rozhodne pomôže. Detailov a rôznych konceptov je v knihe na film jednoducho príliš veľa. Nemá teda zmysel sa ani pozastavovať nad tým, že fanúšikovia predlohy mohli snímke mnohé vyčítať. Verím však, že sledovať Dunu priamo v roku 1984 na veľkom plátne musel byť silný zážitok, ktorý mnohé vynahradil. Snímka napriek tomu finančne pohorela a nešetrila ju, až na občasné výnimky, ani kritika. Daný rok bol totiž pre sci-fi žáner nadmieru silný a do kín sa vtedy dostalo viacero dnes kultových diel, ako napr. Terminátor, Starman Johna Carpentera, či 1984 a mnohé ďalšie.

Samotný príbeh, tak ako ho podáva film, je pomerne jednoduchý. Cisár Shaddam IV (José Ferrer) sa obáva rastúcej popularity šikovného vojvodu Leta Atreidesa (Jürgen Prochnow), a tak sa ho rozhodne zničiť. Aby ostal mimo podozrenia ostatných vplyvných rodov, spojí sily so sadistickým barónom Vladimirom Harkonnenom (Kenneth McMillan). Cisár pridelí vojvodovi Letovi ako léno, ktoré nemôže odmietnuť, púštnu planétu Arrakis, zvanú aj Duna. Tá je jediným zdrojom melanže, vzácneho korenia, ktoré predlžuje život a umožňuje medzihviezdne cestovanie. Je to však pasca, v ktorej má zahynúť nielen vojvoda, ale aj celá jeho rodina, verní služobníci a armáda. Jeho synovi Paulovi (Kyle MacLachlan) sa však aj s matkou Lady Jessicou (Francesca Annis) podarí újsť do nehostinnej púšte, kde získajú za spojencov miestne kmene Fremenov, ktorí majú svoje vlastné dôvody postaviť sa cisárovi a Harkonenovcom.

Duna (1984)

Toto je však len politická rovina príbehu. Román ich má omnoho viac a viaceré z nich, ako napr. dnes ešte významnejšiu ekologickú, film len letmo naznačí. Príbeh Duny sa odohráva viac ako 20 000 rokov v budúcnosti. V dobe, keď ľudstvo už skolonizovalo celú galaxiu a azda aj zabudlo, odkiaľ pochádza. Ako už naznačili predchádzajúce riadky, spoločnosť sa napriek nepopierateľnému pokroku, vrátila k feudálnemu zriadeniu a mnohé dnes bežné technológie sú zakázané. Toto film len naznačuje, ale zakázané sú počítače a akékoľvek ďalšie „inteligentné stroje“. Frank Herbert sa týmto krokom celkom dobre vyrovnal s technologickým pokrom ďalších desaťročí 20. storočia, vďaka čomu román vôbec nezostarol. Ale je to aj o jeho uvažovaní nad možným vývojom dejín a o tom, že nie sú lineárne, ako radí bežne veríme. Na to nabaľuje mnoho ďalších tém, vrátane istej reakcie na druhú svetovú vojnu, či neskoršie preteky v jadrovom zbrojení.

Naproti tomu film zostarol výrazne. A nie je to len tým, že samotné filmové remeslo a najmä špeciálne či vizuálne efekty sa za tých takmer 30 rokov posunuli priam do inej dimenzie. Spôsob rozprávania príbehu, jeho strih, či surrealistické výtvarné spracovanie dnes evokujú skôr televíznu produkciu. Aj keď v tomto prípade so značnou výpravou. Len pre ilustráciu, na nakrúcaní Duny sa podieľalo až 1700 ľudí a postavených bolo 80 scén.

Nakrúcanie aj vývoj snímky však sprevádzali mnohé tvorivé nezhody. Lynch pôvodne pracoval na scenári s ďalšími dvoma autormi, ale po dokončení druhej verzie scenára, ostal sám. Po ich odchode prepísal scenár ešte päťkrát, kým sa konečne pustil do nakrúcania. Počas neho scenár prepísal ešte raz a podľa novej verzie sa chystal nakrútený štvorhodinový materiál zostrihať na tri hodiny. V tomto bode však zasiahli firmy financujúce produkciu na čele s Universal Pictures – chceli mať z Duny štandardnú dvojhodinovku. Finálny strih filmu tak nakoniec robila produkcia pod vedením Raffaelly De Laurentiis (jej otec často robil napr. s Fellinim). Dej na viacerých miestach zjednodušili, upravili viaceré scény a paradoxne pridali do filmu prvky (voice overy, rozprávač), ktoré film štýlom rozprávania priblížili ku knihe.

Duna (1984)

Strata hodiny minutáže Dune rozhodne ublížila, i keď samozrejme nevieme, čo by David Lynch urobil, ak by mal tvorivú voľnosť až do konca. Dostal tuším neskôr od Universalu ponuku urobiť režisérsky zostrih, ale odmietol. K Dune sa už nikdy nechcel vracať a to ani v rozhovoroch.

Prečo sa teda k tomuto filmu vracať? Z tohto článku to môže vyzerať rozporuplne a je to tak. Duna z roku 1984 rozhodne nie je pre každého, ale ak máte radi predlohu, sci-fi žáner, alebo jednoducho históri filmu, tak toto je titul, po ktorom sa oplatí siahnuť. Aj keď povedzme „len “ z edukačných dôvodov. Pozitívnych momentov je však viac ako dosť. Sú nimi najmä výborné herecké výkony a to aj hercov v menších rolách, ktorí nedostali vždy dostatok priestoru, ako boli Jürgen Prochnow, Brad Dourif, Patrick Stewart, Max von Sydow a ďalší. Postavy sú tu vlastne naozaj napísané veľmi dobre a celý film je vďaka nim ľudský a familiárny. Čo je tiež taký ďalší paradox snímky, ktorá by ľahko mohla pôsobiť cudzo.