Čata

„Keď sa dnes obzriem späť, hovorím si, že sme nebojovali s nepriateľom. Bojovali sme sami so sebou. A nepriateľ bol v našom vnútri. Vojna sa teraz pre mňa skončila. Ale bude so mnou navždy, až do konca mojich dní. A som si istý, že tam bude aj Elias – bude bojovať s Barnesom o to, čo Rhah nazval ovládaním mojej duše. Od tej doby sa občas cítim ako dieťa, ktoré sa zrodilo z týchto dvoch otcov. Nech je to tak či onak, tí z nás, ktorí prežili, majú povinnosť znovu stavať. Učiť ostatných, čo vieme. A pokúsiť sa s tým, čo zostalo z našich vlastných životov, nájsť dobro a zmysel tohto života.“

S týmito slovami Chris Taylor opúšťal vietnamskú džungľu, kde v drsnej červenej hline nechal kus svojej duše. Tento mladý idealista v podaní dnes slávneho Charlieho Sheena nie je vymyslenou postavou. Je alter-egom režiséra a scenáristu filmu Čata. Oliver Stone po ukončení vojenskej služby nevstúpil do žiadneho protivojnového hnutia, svoj odpor sa rozhodol vyjadriť oveľa sugestívnejším spôsobom. A použil pri tom skutočne silnú zbraň – vlastné spomienky. Jeho štvrtý celovečerný film, definujúci nevinnosť ako prvú obeť vojny, zarobil v USA 138 miliónov dolárov a z oscarového ceremoniálu si odniesol hneď štyri zlaté sošky. Jednu z nich získal sám Stone – za réžiu, jeho scenár odmenili „len“ nomináciou. Na autobiografický projekt, ktorý stál skromných 6 miliónov dolárov a jatrí jednu z najhlbších rán novodobej histórie Ameriky, je to skutočne pozoruhodný výsledok.

V úvodnej scéne si mladík Chris sotva stihol vytrieť prach z očí a už tušil, že urobil osudovú chybu. V snahe nájsť zmysel života opustil univerzitu a dobrovoľne sa prihlásil do Vietnamu. Hľadajúc realitu, našiel jej najtvrdší druh – vojnu. Pohľad na vozíky naložené mŕtvymi telami v čiernych vakoch je len predzvesťou hrôzy, ktorá naňho čaká v monzúnových lesoch. Húštiny sú plné nebezpečného hmyzu a plazov, ale najmä fanatických nepriateľov. Pridelili ho k prieskumnej čate „nájdi a znič“ v blízkosti hraníc s Kambodžou. Už v prvých dňoch prepadla Chrisa nielen nekonečná únava a závraty, ale aj beznádej. Ako nováčik je vystavený šikane a už po týždni v liste pre starú mamu hovorí o pekle, v ktorom sa ocitol. Veľmi skoro spoznal aj najvýraznejšie osobnosti vo svojom okolí – dvoch znepriatelených seržantov, zjazveného bezcitného Barnesa (Tom Berenger) a sympatického humanistu Eliasa (Willem Dafoe). Práve ich vzájomná nenávisť a udalosti nasledujúcich týždňov poučili Chrisa Taylora o tom, že vo Vietname sa nebojuje o víťazstvo či slobodu, ale o prežitie.

Počas pokojnejších dní vojenského života sa dozvedáme viac aj o ostatných členoch jednotky – tupý sadista Bunny s detinským tetovaním (Kevin Dillon), slabošský poručík Wolfe (Mark Moses), ktorý je úplne pod Barnesovým vplyvom a večne sa sťažujúci černoch Junior (Reggie Johnson). Pri čistení latrín sa Chris bližšie zoznámil so stále veselým Kingom (Keith David), ktorý ho zaviedol do „feťáckeho“ stanu. Symbolický vstup do Eliasovej narkomanskej skupinky znamenal prekročenie ďalšej hranice – Chris už realitu nehľadá, práve naopak – uteká pred ňou s drogou vo vrecku.

Relatívne bezpečie však jeho oddielu dlho nevydržalo. Títo vojaci okúsili na vlastnej koži, že ani technická prevaha nás pred hrozbou smrti neuchráni. Nasledujúce minúty ukázali, aké zhubné je ventilovanie frustrácie na civilistoch. Chris, vnútorne zdesený z vlastného konania, nezostal pozadu za poprednými surovcami a sebakontrola sa mu vrátila prineskoro. Napriek otrasu a psychickému vyčerpaniu si však v plnej miere uvedomil krehkosť hraníc medzi dobrom a zlom. Spolu s mladým tlmočníkom Lernerom (Johnny Depp) neveriacky pozoroval, čo sa to okolo nich deje. Udalosti spojené s nešťastnou dedinou nakoniec viedli k tragickému koncu celej jednotky. Chris Taylor opustil Vietnam ako iný človek. A hoci to znie ako klišé, rany na jeho psychike boli omnoho hlbšie než tie fyzické…

Podobný koniec mali aj mladícke ideály Olivera Stona. V čase jeho návratu do USA sa už veľká časť verejnosti stavala k vojne vo Vietname odmietavo a on si takmer okamžite zaumienil, že svojim krajanom povie pravdu pomocou filmového príbehu. Za peniaze z fondu na podporu veteránov sa zapísal na filmovú školu v New Yorku a jeho prvé kroky viedol slávny Martin Scorsese. Stonov filmový boj s osobnými démonmi však musel počkať ešte skoro desať rokov. Od pádu Saigonu uplynul iba rok a Amerika sa snažila predovšetkým zabudnúť. Úspech Coppolovej Apokalypsy jeho nádeje ešte zmenšil. Šancu (a minimálnu sumu peňazí) dostal až od britskej filmovej spoločnosti Hemdale.

Ústrednú postavu Chrisa Taylora (a zároveň prakticky seba) zveril Stone mladému a vtedy ešte neznámemu Charliemu Sheenovi, hoci ho najprv zamietol pre nedostatok skúseností. V hre boli aj Keanu Reeves, Charlieho starší brat Emilio Estevez a Kyle MacLachlan. O Chrisovu dušu bojovali seržanti s tvárami Toma Berengera a Willema Dafoa. Jednu z prvých príležitostí tu dostal aj mladučký Johnny Depp, ktorý Stona už vtedy zaujal natoľko, že mu predpovedal hviezdnu budúcnosť.

Počas nakrúcania sa režisér s hercami nemaznal. Nerobil rozdiely medzi hviezdami a nováčikmi, pri práci mu neprekážal lejak a tvrdá kritika bola na dennom poriadku. Charlie Sheen sa dokonca ocitol v ohrození života, keď takmer vypadol otvoreným bokom helikoptéry pri nebezpečnom manévri. O niekoľko rokov neskôr v jednom rozhovore vyhlásil, že herecký kolega Keith David mu vtedy zachránil život. David ho zachytil v poslednej chvíli a vtiahol ho naspäť do vrtuľníka. Ani lokalitu nakrúcania si Stone nevybral práve najšťastnejšie. V čase príletu štábu do filipínskej Manily krajinou zmietala hrozba revolúcie a Willem Dafoe neraz spomenul novinárom, ako dva dni po prílete uvidel v centre mesta konvoj tankov. Ten istý herec si riadne skomplikoval život, keď pri nakrúcaní dostal smäd a napil sa rovno z rieky. Tesne nad tým miestom prúd zachytil mŕtve prasa. Willemovi bolo zle takmer dva dni, ale maláriu našťastie nedostal.

Oliver Stone sa stal prvým vietnamským veteránom, ktorý nakrútil úspešný film s tematikou vietnamskej vojny. Namiesto symbolov zámerne použil najtvrdšiu realitu, podfarbenú vlastnými bolestnými spomienkami. Realistickosť sa stala hlavnou devízou aj pre filmy, ktoré sa predstavili publiku pár mesiacov po oslňujúcom úspechu príbehu Chrisa Taylora – Kubrickova Olovená vesta a Irvinov Hamburger Hill. Čata zapôsobila na americké publikum ako rana kladivom a kontroverznosť jej obsahu vyvolala tiež zmiešané ohlasy kritiky. Herecké výkony „klaďasov“ i „záporákov“ sú však dodnes predmetom obdivu, rovnako ako režisérova schopnosť šokovať jednoduchosťou a priamočiarosťou. Pri oscarovej ceremónii v roku 1987 Čata neobišla naprázdno. Zvíťazila v kategórii najlepšia réžia (Oliver Stone), strih (Claire Simpson), produkcia (Arnold Kopelson) a zvuk (John Wilkinson). Ďalšie štyri nominácie nepremenila. Dve za mužské herecké výkony vo vedľajšej úlohe (Berenger, Dafoe), a neuspel ani Stonov scenár a kamera Roberta Richardsona.

O diváckom úspechu a kultovom postavení však najlepšie svedčí stabilné miesto medzi 250 najlepšími filmami histórie podľa návštevníkov servera imdb.com. Čata ovplyvnila nielen pohľad Američanov na vietnamské udalosti, ale tiež samotný žáner vojnového filmu. Za veľa jej vďačia snímky ako Zachráňte vojaka Ryana, Čierny jastrab zostrelený či Údolie tieňov. Medzi jej priaznivcov nepatria len Američania, rozhodne má čo ponúknuť aj slovenskému divákovi. Na hlboké zamyslenie nad zbytočnými hrôzami vojny a falošnými ideálmi netreba byť práve Američanom. Stačí byť proste človekom.

Čo ste možno nevedeli: