Amarcord

Tomáš Hudák
Kult

AmarcordAj keď Federico Fellini vsúval takmer do každého svojho filmu autobiografické prvky, na začiatku sedemdesiatych rokov prišla trojica filmov, ktorými sa chcel definitívne vysporiadať s istými kapitolami svojho života. V Klaunoch sa venuje svojej celoživotnej láske – varietným predstaveniam, v Ríme zobrazuje svoje dojmy z večného mesta a nakoniec v Amarcorde sa vracia k svojmu detstvu v prímorskom Rimini.

Pohybuje sa niekde uprostred tridsiatych rokov, v období, keď sa prímorské mestečko menilo na regionálne centrum, keď stále silnela fašistická moc a v neposlednom rade v čase, keď hlavným hrdinom (Fellinim) hádzala puberta. Toto je vek, v ktorom človek vníma svet okolo seba vskutku originálnym spôsobom a práve tento pohľad obyčajného bezstarostného mladíka na svoje mesto nám Fellini ponúka.

No predsa len, hovoriť v prípade Amarcordu o hlavnej postave ako osobe, je veľmi odvážne. Pretože hlavným hrdinom je v skutočnosti mesto. Aj keď ho film zjavne zobrazuje tak, ako ho vidí chlapec (veď Fellini ani nenakrúcal v skutočnom meste, ale dal ho vystavať, podľa svojich predstáv, v Cinecittà), robí to prostredníctvom množstva postáv, ktoré vytvárajú kolorit prímorského mestečka. Aj keď väčšinu času sa film venuje chlapcovej rodine či miestnej krásavici, mnoho priestoru v ňom taktiež dostávajú ďalšie a ďalšie postavy, pomáhajúce vytvoriť tú správnu malomestskú atmosféru.

Amarcord Amarcord

Fellini tak v tomto prípade akoby tú svoju typickú mozaiku zdvojoval – už spája nielen epizódky ale aj ľudí. Mesto ako hlavná postava je tvorená nielen tým, čo sa deje, ale aj všetkými tými, ktorí v ňom žijú. A to je spektrum neskutočne bizarných charakterov s archetypálnou talianskou náturou zbrklosti, horkokrvnosti, jemnej indiferentnosti či dokonca akejsi sprofanizovanej bigotnosti. A práve tieto atribúty ich radia do skupiny Jesenského malomeštiakov, ľudí, ktorí chcú byť pánmi, no pritom sú stále sedliakmi.

Ťažko povedať, do akej miery tieto postavy pochádzajú zo spomienok Felliniho a teda majú reálny základ. Aj keď na prvý pohľad pôsobia ako hyperbolizované (a nepochybne prikrášlené aj sú) divák Fellinimu verí, že niečo také, aj keď nanajvýš bizarné, sa mohlo stať. Samozrejme, že toto nebola objektívne vybratá vzorka ľudí, ale podliehala už spomínanému subjektívnemu videniu a teda bola zvolená tak, aby vystihovala Felliniho spomienky a pocity z mestečka v čase dospievania čo najpresnejšie. A je veľmi dôležité, že divák o tejto subjektivite vie. Preto bez najmenších problémov príma taktiež situácie, ktorým by inak neveril. Presne pre tú nadnesenosť, ktorá sa vinie celým filmom a ktorá ju obohacuje o humor, ako ho poznáme z neskôr prichodiaceho Kusturicu.

Amarcord Amarcord

Práve v týchto epizódkach sa asi naplno prejavuje to, pre Felliniho typické, popustenie uzdy fantázií, ktoré je s jeho tvorbou neodlučiteľne spojené od šesťdesiatych rokov. Za následok to má niekoľko snových scén (na čele s variáciou muža v háreme – slávnej scény z ešte slávnejšieho ), masových osláv presiaknutých talianskou radosťou zo života (tu sa nachádza opäť jedna variácia z 8½ – tento krát záverečnej scény) či dokonca hry prírody ako sneženie v júli (v Rimini!) či asi päť sekúnd trvajúci dážď. To všetko film vedie až k istej karnevalizácii, hre. Varieté.

No vo Felliniho prípade nejde o žiadnu pokleslú zábavu, ale premyslené dielo, ktoré nielen vystihuje pocity mladého človeka, no taktiež reflektuje celospoločenskú problematiku tej doby, fašizmus nevynímajúc. A robí to, ako inak – s humorom. Fellini zosmiešňuje nielen miestnych pohlavárov, ale púšťa sa taktiež do ľudu, fanaticky oslavujúceho duceho, či dokonca hrdinovho otca ako odporcu režimu, ktorého manželka radšej zavrie doma, aby nemohol ísť demonštrovať.

Amarcord Amarcord

Mozaika malého mestečka je teda skutočne komplexná. Škoda je len už spomínaných variácií. V Amarcorde ešte nevadia, pôsobia ako odkaz na predchádzajúci film, no v ďalších Felliniho dielach je to už horšie. V nich už ako keby sa zacyklil a viac menej (samozrejme, sú aj výnimky) iba opakoval predchádzajúce námety a postupy. Preto je Amarcord asi jeho posledným veľkým filmom. Ale pozor na to prídavné meno: stále je totiž veľkým…

Originálny názov: Amarcord
Krajina: Taliansko, Francúzsko
Rok: 1973
Minutáž: 123 minút
Réžia: Federico Fellini
Scenár: Federico Fellini, Tonino Guerra
Kamera: Giuseppe Rotunno
Hudba: Nino Rota
Hrajú: Bruno Zanin, Armando Brancia, Magali’ Noel, Pupella Maggio