Základným rozdielom medzi knihou a filmom Enderova hra sme sa venovali už v recenzii filmu. V tomto článku sa pozrieme viac na samotný román. Orson Scott Card príbeh Endera Wiginna publikoval v roku 1977 najprv ako poviedku. O osem rokov neskôr vydal jej prapracovanú a rozšírenú verziu, ktorá získala prestížne ceny Hugo a Nebula pre najlepší román roka.
Film je na viacerých miestach až prekvapivo verný predlohe. Niektoré dialógy sú identické, ale na druhej strane však boli z pochopiteľných dôvodov mnohé časti úplne vynechané, či zmenené, alebo zjednodušené, čo snímke ublížilo. Vďaka tomu totiž vyzerá byť menej premyslená. Komplexnosť sveta šla trochu do úzadia. Najväčšia škoda je to v prípade samotnej bojovej školy, jej žiakov a celkového výcviku. Vo filme môžu mnohé veci pôsobiť samoúčelne.
Deti vyberané do bojovej školy sú výnimočne inteligentné a schopnosťami už vo svojom útlom veku ďaleko presahujú väčšinu dospelých. Po dvoch inváziách mimozemskej rasy Termiťanov (v origináli Formicovia) svet nenecháva nič na náhodu, a tak sú najlepšie deti od šiestich rokov cvičené, aby sa stali dôstojníkmi Medzinárodnej flotily, ktorú vytvorili Spojené národy. Doteraz totiž ľudstvo víťazilo len vďaka šťastiu. Potenciálne vhodným deťom je vložený do zátylku čip s vysielačom, aby ich pracovníci školy mohli sústavne pozorovať a hodnotiť. Len vysoké IQ nestačí, hľadá sa celý súbor vlastností. Kto vyhovuje, opúšťa bežnú školu i svoju rodinu na dlhé roky, počas ktorých sa podrobí tvrdému výcviku.
Svet Enderovej hry je v istom smere dystopický. Zem je preľudnená a platia tvrdé zákony ohľadom počtu detí. Enderovým rodičom bolo ďalšie dieťa dovolené len preto, že ich prvé dve boli veľkým prísľubom, ale z programu boli z rôznych dôvodov vylúčené. Ender je teda od narodenia v nevýhodnom postavení ako tretí. Malý zrastom trpí v škole šikanou, doma ho zas utláča sadistický brat. Cez jeho súrodencov, druhým je starostlivá sestra Valentina, sa vo vedľajšej dejovej línii dozvedáme viac o fungovaní sveta a o moci v ňom.
Táto línia je z filmu úplne vynechaná. Zachovali sa len malé útržky vykresľujúce Enderov vzťah k súrodencom a ich úlohu v jeho živote. Pomerne veľkých zmien sa vo filmovom spracovaní dočkal aj záver príbehu, ale tu nebudem konkrétnejší, nech neprezradím zbytočne veľa.
Bez filmu by som sa ku knihe nedostal. Žáner sci-fi je síce mojim obľúbeným, ale s dielami napísanými po roku 1980 mám skôr negatívne skúsenosti. Enderova hra je jednou z mála výnimiek, na ktoré som doteraz narazil. Viacero prekvapivých momentov pre mňa už pri čítaní knihy samozrejme nebolo nových, ale je napísaná veľmi pútavo a aj vďaka vynechaným pasážam sa román Enderova hra rozhodne oplatí prečítať, aj keď ste už film videli. O opačnom poradí si až tak istý nie som, ale zvedavosť možno zvíťazí.
Orson Scott Card v príhovore k druhému vydaniu priznáva, že pôvodnú poviedku rozpísal na román preto, aby mohol pokračovať ďalšími knihami z tohto sveta. Dnes to už tak čierne nevidí a hlavne, nie je na to ani dôvod. Získal za Enderovú hru množstvo prestížnych ocenení, spokojných čitateľov a zaradil sa medzi tých najlepších sci-fi spisovateľov, čo potvrdil mnohými ďalšími dielami.