Pre Borisa Leonidoviča Pasternaka bol Doktor Živago vyvrcholením vlastnej tvorby. Autor, známy najmä ako básnik, sa vo svojom prvom a poslednom románe pokúsil zobraziť život z čo najširšieho hľadiska. Nielen vtesnať do textu všetky reálie zvoleného obdobia, ale obohatiť ich aj o lyrické pasáže, vlastné jeho básnickému naturelu, rovnako ako aj filozofické, literárne alebo náboženské úvahy, ktoré vkladá do úst väčšinou svojej hlavnej postave. Tým sa z Jurija Živaga stáva čiastočne autobiografická postava. Pasternak do Živaga vložil veľa zo svojich osobných názorov a čŕt.
Môžeme povedať, že je to jeden z posledných, ak nie posledný z veľkých ruských románov, nadväzujúci na tradíciu preslávených románopiscov ako Dostojevskij alebo Tolstoj. „Hrubý ako ruský román“, tak znie známa floskula reagujúca na to, že v tradícii ruského románotepectva sa priestorom rozhodne nešetrí. Spomeňme Bratov Karamazovovcov, Vojnu a mier alebo Annu Kareninovú. Samotný román Doktor Živago je síce o trochu kratší ako vyššie spomenuté knihy, napriek tomu sa Pasternakovi podarilo doňho vtesnať veľké množstvo postáv a udalostí v časovom rozpätí rokov 1905-1929 s epilógom odohrávajúcim sa počas druhej svetovej vojny.
Príbeh knihy samotnej je pritom takmer rovnako pohnutý a zaujímavý, ako to, čo sa v nej píše. Hoci v nej môžeme nájsť časti napísané už v 20. rokoch 20. storočia, román ako taký začal Pasternak písať až po druhej svetovej vojne a dokončil ho v roku 1956. Pasternak, ktorý bol v 30. rokoch dokonca v predsedníctve Zväzu sovietskych spisovateľov, sa o pár rokov neskôr, v období Stalinovych predvojnových čistiek, dostal do nepriaznivej situácie, keď nepodpísal kolektívnu výzvu spisovateľov na odsúdenie skupiny okolo maršala Tuchačevského.
Isté obdobie sa mohol venovať len prekladateľskej činnosti. Známe sú jeho preklady Goetheho, Schillera alebo Shakespeara. Až v období chruščovovského odmäku môže opäť publikovať svoje práce – pokiaľ v Taliansku nevyjde Doktor Živago vo vydavateľstve Feltrinelli. Pasternak pôvodne predložil text aj literárnemu časopisu Novij Mir (Nový svet), pretože veril, že v čase odmäku, keď začínali vychádzať knihy, ktoré za Stalina nemohli, bude môcť vyjsť aj jeho román. Prišli však udalosti v Maďarsku a sovietska moc si uvedomila, že uvoľnené skrutky režimu bude potrebné opäť pritiahnuť. Kniha bola odmietnutá. V období socialistického realizmu by pôsobila ako päsť na oko, nehovoriac o tom, že rozhodne nebola poplatná režimu, ktorý bol práve pri moci.
V tom období sa ale v Moskve nachádzal mladý taliansky novinár Sergio D’Angelo, člen talianskej komunistickej strany, ktorý mal za úlohu od milánskeho vydavateľa Giangiacoma Feltrinelliho nájsť zaujímavé diela pre západných čitateľov. D’Angelo ponúkol Pasternakovi, že Živago môže vyjsť v Taliansku, s čím Pasternak súhlasil. Odovzdal rukopis novinárovi so slovami „týmto vás pozývam pozrieť sa, ako budem čeliť popravnej čate“.
Doktor Živago vyšiel v Taliansku v roku 1957 a okamžite sa stal bestsellerom. O čo viac sa románu darilo na Západe, o to zatracovanejší bol v Sovietskom zväze a v celom východnom bloku. U nás vyšiel vo vydavateľstve Tatran v roku 1969, ale krátko nato sa dostal na zoznam zakázanej literatúry. Jej vydaniu u nás pravdepodobne pomohol aj vplyv Laca Novomeského, veľkého fanúšika Borisa Pasternaka už od roku 1934, keď sa stretli na 1. zjazde sovietskych spisovateľov v Moskve. V Sovietskom zväze vyšiel Doktor Živago až v roku 1988 práve v časopise Novij Mir, ktorý odmietol jeho publikovanie v 50. rokoch. Knižne román vyšiel o pár mesiacov neskôr.
V 50. rokoch naplno zúrila studená vojna a kniha ako Doktor Živago do nej bola prirodzene vtiahnutá. Vnútorné nariadenie americkej CIA z apríla 1958 hovorí o veľkej propagandistickej hodnote Pasternakovej knihy. Táto hodnota podľa dokumentu nevyplýva len z knihy samotnej, ale aj z podmienok jej vydania. CIA si uvedomovala, že má možnosť podnietiť sovietskych obyvateľov k pochybnostiam o vlastnej vláde, keď im odopiera možnosť prečítať si dobrú knihu domáceho autora. CIA teda podnecovala šírenie ruskej verzie Živaga do Sovietskeho zväzu – zariadila napr. to, že na Svetovej výstave v Bruseli v roku 1958 vo Vatikánskom pavilóne rozdávali sovietskym turistom knihu v originálnom jazyku. Tá potom v ZSSR putovala z rúk do rúk, amatérsky prepisovaná a distribuovaná v samizdatoch.
Bolo to práve v roku 1958, keď Pasternakova kniha najvýraznejšie spolarizovala už aj tak rozdelený svet. Švédska kráľovská akadémia sa rozhodla udeliť Nobelovu cenu za literatúru v tom roku práve Borisovi Pasternakovi. Oficiálne zdôvodnenie znelo, že za „významnú tvorbu v súčasnej lyrike, aj v oblasti veľkej ruskej epickej tradície“. Zlé jazyky okamžite začali tvrdiť, že udelenie Nobelovej ceny bolo v tomto prípade motivované politicky a ocenenie malo ešte viac spropagovať Živaga. Pravdou je, že Pasternak bol od konca druhej svetovej vojny v užšej nominácii na Nobelovu cenu šesťkrát, takže je vysoko pravdepodobné, že by cenu skôr alebo neskôr dostal. Každopádne, udelenie ceny ešte viac zdvihlo žlč sovietskej tlači, ktorá Pasternaka očierňovala a obviňovala nielen z nepriateľského aktu voči ZSSR, ale neštítila sa ani silnejších, vulgárnejších výrazov.
Pasternak bol nakoniec donútený cenu odmietnuť. Prebrať ju mohol jeho syn Jevgenij až v roku 1989. Tieto mesiace nepomohli ani Pasternakovmu zdraviu. Zomrel v roku 1960 na rakovinu pľúc, s výrazne podlomeným zdravím z neustáleho stresu v posledných rokoch života. Podľa syna Jevgenija ho sovietska moc uštvala. Samotný román býva často označovaný ako antisovietsky alebo antikomunistický, čo je výrazne zjednodušovanie jeho významu. Román bol vyjadrením slobodnej podstaty umenia, ktoré stojí nad politikou a ideológiami. Takéto slobodné dielo vytŕča v tvorbe neslobodnej krajiny a pôsobí ako protest.
Hlavným hrdinom románu je Jurij Andrejevič Živago. Po smrti matky ho vychováva strýko Nikolaj Nikolajevič, neskôr Jurij žije s príbuznými Gromekovcami v Moskve. Tam získa lekárske vzdelania a prvú, krvavú prax nadobúda v svetovej vojne. To už má ale doma tehotnú manželku Toňu. Na fronte spoznáva Larisu Antipovovú, ktorá sa tam vybrala hľadať svojho údajne padlého manžela Pavla Antipova, nadšeného revolucionára. Doktor Živago a sestra Antipovová strávia pár mesiacov v poľnej nemocnici, vytvoriac si voči sebe vzťah plný úcty a vzájomnej blízkosti. Po vojne sa obaja vracajú domov, Jurij do Moskvy a Larisa do uralského Jurjatinu. V Moskve je ale všetko úplne iné ako pred vojnou. Rozsiahly dom Gromekovcov, v ktorom Jurij vyrastal a teraz žil so svojou ženou Toňou, svokrom Alexandrom Alexandrovičom a synom Sašom, bol po revolúcii obsadený ďalšími obyvateľmi a rodine ostali na bývanie len dve izby. Je nedostatok potravín a dreva na kúrenie. Živago pracuje ako lekár v nemocnici, ale novej vrchnosti sa príliš nepáči, pretože neprejavuje dostatok nadšenia pre výdobytky revolúcie. S rodinou sa rozhodne odcestovať do Varykina, odkiaľ pochádza rodina jeho ženy Toňe. Podarí sa im získať miesto vo vlaku, v ktorom cestujú s mnohými ďalšími utečencami z Moskvy.
Po dlhej a strastiplnej ceste nakoniec dorazia do Jurjatinu, odkiaľ je to už len kúsok do Varykina. Ešte predtým ho ale zajmú vojaci legendárneho boľševického veliteľa Streľnikova. Ten rozsieva po okolí strach, pretože v prebiehajúcej občianskej vojne medzi červenoarmejcami a bielogvardejcami nemal zľutovania s nepriateľmi, ani s civilným obyvateľstvom. Vysvitne, že Streľnikov je Pavol Antipov, Larin manžel a že Lara žije s dcérou v Jurjatine. Živago sa s rodinou usadá v opustenom dome na panstve vo Varykine, kde strávia zimu. Jurij píše v tomto období básne. Chodieva do knižnice v Jurjatine, kde stretne Larisu. Nadviažu spolu vzťah a stretávajú sa v Larisinom byte viac ako dva mesiace, až kým Živaga nezajmú boľševickí partizáni, ktorí ho ako lekára potrebujú do svojej jednotky.
Živago je nútený stráviť s nimi viac ako dva roky, kým sa mu podarí utiecť. Vracia sa do Jurjatinu, do Larisinho bytu, kde sa z listu, ktorý mu tam zanechala Larisa, dozvie, že jeho rodina sa vrátila späť do Moskvy. Stretáva sa s Larisou a žijú spolu pár mesiacov v jej byte v Jurjatine. Neskôr sa mu dostane do rúk list od Toňe, v ktorom sa dozvedá, že mu porodila dcéru a spolu s rodinou boli deportovaní z krajiny a usadili sa v Paríži. Neskôr sa zjaví Komarovskij, advokát a priateľ Larisinej matky, ktorý využil svoj vplyv a bohatstvo, aby Larisu v mladosti zviedol. Viktor Komarovskij, ktorý už v časoch cárizmu bol majetným a vplyvným právnikom, prežil bez ujmy vojnu, revolúciu a podarilo sa mu uchytiť aj medzi komunistami. Ponúka Larise a Jurijovi záchranu, pretože Pavel Antipov (Streľnikov) stratil priazeň komunistickej strany a potrebujú sa ho zbaviť. Tým je v ohrození aj Larisa. Obaja jeho návrhom opovrhujú, neskôr ale Živago pochopí nutnosť poslať Larisu do bezpečia. Larisa odmieta odísť bez Živaga, ten jej teda povie, že pôjde za nimi, ale nejde. Už nikdy ich neuvidí.
V tom čase Larisa čaká jeho dieťa. Živago sa vracia do Moskvy, kde si nájde novú ženu a má s ňou dve deti. Túto rodinu potom opustí, aby mohol žiť v Moskve sám a kde aj v roku 1929 zomiera na srdcový infarkt. Vtedy sa nachádza v Moskve aj Larisa, zúčastní sa Živagovho pohrebu. Neskôr zmizne bez stopy – pravdepodobne ju zatknú a zomiera v gulagu. V epilógu sledujeme dvoch Živagových priateľov v roku 1943. Na fronte sa rozprávajú o svojich skúsenostiach z gulagu a o tom, ako sa lokálne dievča, Táňa, podobá na Jurija Živaga. Neskôr ju počujú rozprávať, ako si ju zavolal generál Jevgraf Živago a vypytoval sa jej na jej život. Jurijovi priatelia ju požiadajú, aby ho vyrozprávala aj im. Z jej rozprávania je im jasné, že je to dcéra Jurija Živaga a Larisy Antipovovej.
Román okrem hlavných postáv oplýva množstvom vedľajších charakterov. Niektoré z nich sa v deji len mihnú, mierne do neho zasiahnu, poslúžia ako katalyzátor ďalšieho deja a zmiznú, niektoré sa objavia a cyklicky sa vracajú. Zvláštne postavenie v deji má tajomný nevlastný brat Jurija Živaga – Jevgraf. Ten sa v deji zjavuje vo chvíľach, kedy osud Jurija skúša najťažšie. Jevgraf má vysoké a stabilné postavenie v strane a dokáže zariadiť, aby Živagovci mohli odcestovať do Varykina, dvakrát im pomôže v najťažších chvíľach núdze a po Jurijovej smrti sa ujíma jeho pozostalostí. Medzi ďalšie výrazné vedľajšie postavy patrí napríklad Jurijov strýko Nikolaj Nikolajevič, ktorý po smrti matky vzal Jurija k sebe a staral sa o neho. Práve vďaka nemu má Jurij možnosť spoznať postavy ruskej inteligencie a podnikateľskej triedy v cárskom Rusku. Spomenúť môžeme aj Jurijovych priateľov Mišu Gordona a Dudorova, ktorí v epilógu odhalia čitateľovi, že Táňa je Jurijovou dcérou.
Živago je zvláštna postava, nie je hýbateľom deja, do spomenutých historických udalostí sa nezapája, a ak áno, nie z vlastného presvedčenia. Na čitateľa pôsobí pasívne, ako keby si nevedel nájsť v ponúkaných ideologických variantoch ten svoj. Život Jurija Živaga je formovaný vonkajšími udalosťami, na ktoré on nemá nijaký vplyv a len vcelku pasívne na ne reaguje. Aj do občianskej vojny je vtiahnutý nedobrovoľne, bojuje síce na strane červených, ale presvedčený nie je. Samotný Živago, lekár venujúci sa poézii, ako keby stál nad týmito vecami. Voľbou lekárskeho povolania chcel byť životu užitočný, záľubou v poézii chcel po sebe niečo zanechať. Vojna a ničenie, rovnako ako dusiaci totalitný režim sú pravým opozitom týchto tendencií.
Hoci je román často prezentovaný ako ľúbostný, láska predstavuje len jednu z tém, ktoré pozorný čitateľ v knihe môže nájsť. Pasternak vytvoril obraz intelektuála trpiaceho v pohnutých časoch Ruska, v ktorých si nevie nájsť svoje miesto. Práve tento jeho individualizmus najviac dráždil sovietskych byrokratov, rozhodujúcich o jeho neprijatí a štvavej antikampani. Kniha nebola útočná, nebolo jej cieľom očierňovať sovietsky režim. Bola len úprimná, zobrazovala občiansku vojnu, v ktorej boľševici v túžbe po moci obetovali civilné obyvateľstvo rovnako ako ich protivníci, revolúciu „požierajúcu vlastné deti“ (Streľnikov), hlad, chaos a krviprelievanie, priame aj nepriame dôsledky Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. To všetko v kontraste s hlboko humanistickým a výsostne individualistickým hrdinom Živagom, ktorý v revolúciu neveril. Aj menej by stačilo, aby bol román odmietnutý. Šablónovitosť a schematickosť socialistického realizmu Pasternak obišiel na míle ďaleko. Zobrazil v románe človeka z mäsa a kostí, človeka trpiaceho, pochybujúceho, mýliaceho sa, ale na druhej strane milujúceho, milovaného a ľudsky neskompromitovateľného.
Komplexnosť Pasternakovho diela je obdivuhodná. Historické udalosti nezobrazuje encyklopedicky, nosia a reprezentujú ich jednotlivé postavy, ktoré nimi žijú, nadchýnajú sa nimi, trpia kvôli nim alebo ich odsudzujú. Niektoré postavy prichádzajú s názormi reprezentujúcimi v opisovanej dobe populárny filozofický, ekonomický alebo politický názor alebo smer. Iné takéto úvahy nám Pasternak podáva práve na Živagovi, čím nás oboznamuje aj s vlastnými myšlienkami. Pasternakov básnický naturel je v knihe viac ako viditeľný, mnohé pasáže sú veľmi lyrické, Pasternak zastaví dej a venuje sa básnickému obrazu a potom zrazu dej znova rozbieha nejakou udalosťou. Básne Jurija Živaga máme možnosť na viacerých miestach spoznať už v samotnom románe, všetky sú zoradené na konci knihy v sedemnástej kapitole. Práve tu autor a jeho hrdina najviac splývajú. Na tomto mieste niet najmenších pochýb – Živago je Pasternak.
Zaujímavým, niekedy aj vyčítaným fenoménom v Pasternakovej knihe je osudovosť. Pasternak ako keby nepotreboval bežnú, v próze často nevyhnutnú kauzálnosť javov, alebo ich vysvetľovanie. Niekedy sa dej prestane hýbať a hrdinovia sa ocitnú v situácii, ktorú neriešia a z tohto ustrnutia ich pohnú jedným alebo druhým smerom až vonkajšie vplyvy – nová alebo staronová postava, nová udalosť. Postavy nemajú osud vo vlastných rukách.
Je prirodzené, že dielo, ktoré sa takmer okamžite stalo klasikou, zaujalo aj ľudí od filmu. Konkrétne vplyvného talianskeho producenta Carla Pontiho, ktorý už mal za sebou produkciu takých filmov ako Felliniho La Stradu alebo Godardovo Pohŕdanie. Pontiho úmyslom bolo presadiť účasť jeho vtedajšej manželky Sophie Loren do úlohy Larisy. Réžia bola zverená Davidovi Leanovi, preslávenému najmä veľkovýpravnými filmami ako Lawrence z Arábie alebo Most cez rieku Kwai. Lean bol ale okrem toho veľmi cenený aj za skvelé adaptácie Dickensových románov Veľké nádeje alebo Oliver Twist, poprípade za vysoko hodnotený romantický príbeh Puto najsilnejšie. Dalo sa očakávať, že pod Leanovou réžiou dostane Doktor Živago dostatok priestoru a času, aby sa mohol ukázať čo najkomplexnejšie.
Úlohy prepísať predlohu do podoby scenára sa zhostil Robert Bolt, ktorý s Leanom spolupracoval už na Lawrencovi z Arábie. Lean okrem neho pritiahol do filmu aj ďalších svojich známych z predchádzajúcich filmov, napr. Aleca Guinessa, skladateľa Mauricea Jarre a, samozrejme, Omara Sharifa. Sharif mal pôvodne stvárniť Pašu Antipova, nakoniec ale sám skončil ako Živago. Julie Christie bola obsadená ako Larisa, Geraldine Chaplin ako Toňa a Rod Steiger sa zaskvel v úlohe Komarovského. Pašu Antipova napokon presvedčivo stvárnil Tom Courtenay. Spomínaný Alec Guiness zahral Živagovho brata Jevgrafa. Fanúšikov legendárneho nemeckého herca Klausa Kinského poteší malá úloha, ktorá akoby bola šitá na mieru jeho narcistickej, výbušnej povahe.
Keďže čo i len zmienka o Pasternakovej knihe spôsobovala u sovietskych komunistov nepríčetnú penu na ústach, nakrúcanie nemohlo prebiehať v pôvodných oblastiach. Väčšina scén sa nakrútila v Španielsku, zimné sa dorábali vo Fínsku a Kanade. Za kamerou stál ďalší z Leanových častých kolaborantov, Freddie Young, ktorý si za film odniesol Oscara. Film je nakrútený na širokouhlý 70mm formát, čo je spolu s okázalou výpravou presvedčivým dôvodom, prečo je to snímka vhodná najmä na veľké plátna. Notoricky známou sa stala aj hudba k filmu od Mauricea Jarre, a to najmä skladba Lara’s Theme s balalajkovým motívom. Práve za kameru, hudbu výpravné kategórie (výprava, kostýmy) získal film štyri zo svojich piatich Oscarov.
Piateho Oscara si odniesol Robert Bolt za scenár, hoci ten bol dobovou kritikou pomerne zatracovaný. Najväčším problémom filmového Živaga je totiž jeho zjednodušenie do podoby melodramatickej romance, ktorá sa točí okolo beznádejného ľúbostného trojuholníku. Samozrejme, vo filme nie sú vynechané historické udalosti. Ich zobrazenie pôsobí ale účelovo, ako scenáristické barličky na zdramatizovanie deja bez dostatočnej historickej presvedčivosti.
Dôležitú zmenu tvorcovia filmu urobili aj so Živagovým bratom Jevgrafom. Tajomná postava z knihy sa vo filme stáva rozprávačom príbehu. Stretávame sa s ním hneď na začiatku filmu, keď si ako vysokopostavený generál dáva priviesť mladé robotnícke dievča, ktorej vyrozpráva príbeh svojho brata Jurija, pretože si myslí, že je to Jurijova dcéra. Až potom vidíme vlastný Živagov príbeh, ktorý začína tam, kde kniha – na pohrebe Jurijovej matky. Vynechaná je ale pomerne rozsiahla časť knihy týkajúca sa Jurijovho strýka Nikolaja Nikolajeviča a postáv okolo neho, rovnako ako výrazná časť Jurijovho detstva. Skokom sa ocitneme v Jurijovej dospelosti a vzťah s Toňou je na spadnutie. Rovnako z príbehu zmiznú aj ďalšie postavy a udalosti.
To, čo vo filme ale chýba najviac, sú Živagove básne. Už na začiatku brat Jevgraf drží v ruke knihu Jurijových básni. Hovorí sa o nich, Jurij je zmieňovaný ako básnik, dokonca sa v jednej scéne spomína, že mu vyšli básne vo Francúzsku a boli kladne prijaté. Vidíme Živaga písať básne, jeho zaujatie touto činnosťou, ale ani jedna báseň nie je odcitovaná. Tvorcovia si možno povedali, že Pasternakovu poéziu divákovi nahradí zasnený výraz Omara Sharifa. Ten sa síce snaží, ale nestačí to.
Na druhej strane, nie je veľmi spravodlivé to tvorcom vyčítať. Aby mohla byť taká rozsiahla téma spracovaná do celovečerného, divácky prijateľného filmu, redukcia bola nevyhnutná a bolo potrebné vybrať si z množstva motívov jeden, na ktorý sa bude klásť dôraz. Rozumná a pragmatická voľba bola láska. Doktor Živago by sa mohol uplatniť aj ako vojnový, resp. politický film, alebo artová meditácia nad postavením umelca a intelektuála vo svete, v ktorom na umenie a rozum už neostal priestor. Pri filme s rozpočtom 11 miliónov dolárov by ale nebolo príliš vhodné zahrávať sa s diváckou priazňou. „Láska chytená v ohni revolúcie“, veľmi sugestívne hlása filmový plagát a slávi úspech. Film zarobil ohromujúcich 111 miliónov dolárov a nebyť veleúspešného muzikálu The Sound of Music, stal by sa najziskovejším filmom roka.
Filmu sa nedá uprieť sugestívnosť a veľkoleposť. David Lean bol na vrchole svojich tvorivých síl s dobre zohratým a spoľahlivým tímom spolupracovníkov. Hoci filmového Živaga kritici prijali zväčša chladne, ak nie priam negatívne, vytvorila sa okolo filmu široká základňa obdivovateľov, ktorí na neho nedali dopustiť. Postupom času sa ale filmu začínala priznávať jeho kvalita. Dnes je Leanov Doktor Živago typickým príkladom veľkovýpravnej, epickej hollywoodskej romance s hviezdnym obsadením a kvalitnou réžiou. Či to ale v porovnaní s Pasternakovým životným dielom, v ktorom ako keby sa miešala poézia s dokumentom, stačí, to už musí posúdiť divák sám.
