Žáner: dráma
Minutáž: 43 minút
Krajina: Slovensko
Rok: 2009
Réžia: Lukáš Hanulák
Scenár: Lukáš Hanulák
Hudba: Irena Havlová, Vojtěch Havel
Kamera: Ivo Miko
Hrajú: Štefan Kožka, Ági Gubik, Ivan Jurečka, Zuzana Šulajová, Danica Matušová, Adam Hillek
Having issues je trefné anglické spojenie na vyjadrenie nesúladu. „Issues“ vo vzťahu k rodičom má toľko ľudí, že vo vesmíre Červeného trpaslíka patrí táto črta k rozlišujúcim znakom ľudského druhu. Ostatné druhy sa na nej, pravdaže, veľmi dobre bavia. Ako si však všimol (ne)jeden divák slovenských filmov, zmysel pre humor je v našich končinách – aj dvadsať rokov po páde totality – stále úzky profil. (V diskusii po premietaní filmu na tohtoročnom Artfilme padla otázka, kedy už začnú naši filmári nakrúcať aj veselé veci. Režisér Lukáš Hanulák to videl sľubne: vraj keď nastupuje tá nová vláda, netreba už všetko vidieť tak čierno. Žartoval, samozrejme.)
Adam (Ivan Jurečka), vysokoškolák v Blave, má „issues“ s otcom (Štefan Kožka). Bežné, najmä ak ste chalan. Okrem toho má aj nádhernú priateľku Evu (Zuzana Šulajová, priznám sa: závidím), chce prerušiť alebo nechať školu a odísť s ňou do jednej z kapitalistických Tramtárií, čo dnes lákajú svetachtivých Východoeurópanov sľubmi nových začiatkov a rovných príležitostí. Otec, pochopiteľne, nesúhlasí, ale tento povrchový konflikt (plus ešte mecheche okolo otcovej primladej milenky) je len vyústením dlhoročných rozbrojov.
Všetko sa dojebabralo hlboko v chalanovom detstve, keď pri kurióznej, no o to osudovejšie vykreslenej nehode, prišiel o matku. Chalan zrejme odvtedy obviňuje otca z jej smrti. Možno obviňuje aj seba alebo to aspoň zanechalo na ňom nejaké stopy (okrem tých, ktoré by zanechal samotný zážitok a následné dospievanie bez matky). Lenže v tejto oblasti – a v iných oblastiach, kde by sa žiadala pevnejšia psychologická podpera – ma film necháva trochu tápať.
Vonkoncom nejde o nepríjemné (u)tápanie. Totiž ladné kamerové jazdy v prostredí chýrneho rekreačného centra Plavecký Mikuláš a našej velefotogenickej metropoly pôsobia upokojujúco na dušu a nechávajú zabudnúť na vykonštruovaný (či zneprirodzenený) námet. Ak Obedár stavia na silu príbehu, Otec sa spolieha na silu atrakcií: bohatú pohansko-kresťanskú symboliku (jablká, biele kone, kŕdle divej hydiny) znásobujú priam úžasné možnosti trikovej technológie (ach, tie myriady hviezd na nebi!). Oproti Obedáru sa navyše Otec môže pochváliť niečím ako hudobný vkus: totiž ak je ambient z definície prázdna hudba, nič sa k tomuto kompótu nehodí lepšie.
Otec podáva vážnu vzťahovú tému a podáva ju takmer bez odľahčenia, ale na tom divákovi nemusí veľmi záležať, pretože tvorcom viac záleží na tom, aby ich film zaujal výzorom, nie nejakými hustými posolstvami. Z remeselného hľadiska a v narábaní s (hoci aj otrepanými) vizuálnymi symbolmi ide o bravúrny kúsok. Menej už o dobrú drámu.
