Inšpektor Max. © RTVS

Slovenské televízne seriály zatiaľ výrazne zaostávajú za svetovým trendom. Za posledných desať rokov sa vo svete objavili desiatky hraných seriálov, ktoré radikálne zmenili tvár televízneho trhu. Tieto seriály priniesli nové naratívy a výrazne posunuli celkovú percepciu televízneho prostredia. Slovensko, bohužiaľ, trochu zaspalo dobu a naša televízna tvorba uviazla v minulom desaťročí. Ani rok 2018 nepriniesol na Slovensku nič prekvapivé a výrazne iné, než je šedý priemer.

Slovenská hraná televízna tvorba v roku 2018 nielenže stagnovala, ale mala dokonca zostupnú tendenciu, čo sa týka kvality vyrobených a odvysielaných hraných seriálov. Dlhodobo u nás chýbajú takzvané high concept seriály, ktoré by mohli zarezonovať v zahraničí, prekvapiť kritikov a vzbudiť širokospektrálnu divácku odozvu. Dôvodov na túto stagnáciu je hneď niekoľko, no za ten najzásadnejší považujem určitú apatiu na strane slovenských televízií. Schéma vysielateľov hranej televíznej tvorby na Slovensku je veľmi jednoduchá. Existujú tu dva komerčné subjekty – TV JOJ a Markíza – a verejnoprávna RTVS. Pražská kancelária HBO Europe má síce oficiálne na starosti saturovať aj slovenský trh, lenže na Slovensku má HBO tak málo predplatiteľov, že sa im investícia do pôvodného obsahu určeného slovenskému divákovi jednoducho neoplatí.

Finančná kríza v roku 2008 výrazným spôsobom zasiahla aj reklamné rozpočty, a tak boli komerčné televízie, ktoré sú závislé na inzerentoch, nútené znížiť cenu za svoj reklamný priestor. Aby sa mohli udržať v ziskových rovinách, museli nielen znížiť cenu vysielaného obsahu, ale aj natiahnuť dĺžku jedného reklamného bloku. Keď pred rokom 2008 stálo dvadsať sekúnd reklamy v prime time (čas od 20:00) 10 jednotiek, jeden reklamný blok trval dve minúty a za 60 minút obsahu boli tie bloky povedzme tri, televízia získala za umiestnenie reklamy v tomto čase 180 jednotiek. Výroba jedného dielu hodinového seriálu vtedy mohla stáť 120 jednotiek a televízii sa to stále oplatilo. Dnes je všetko inak. Netreba tu názorne prepočítavať, čo sa stane, keď cena za dvadsať sekúnd reklamy klesne z 10 na 2 jednotky.

Sestričky (2018). © TV Markíza

Komerčné televízie sú stále závislé na reklame. A aj keď sa trh z predchádzajúcich finančných kríz už celkom spamätal, ešte stále nie je tam, kde bol pred rokom 2008. To je hlavný dôvod, prečo ich nemožno obviňovať z toho, že to v podstate obe hrajú „na istotu“. Markíza produkuje jednak pôvodný obsah, ktorý nesmie byť intelektuálne príliš náročný, aby uspokojil čo najširšie spektrum divákov (Detektív Dušo, Susedia, Autoškola). Aj z dôvodu, že sú tieto seriály pôvodné, to znamená neoverené, nesmie byť ani ich produkčná hodnota nijako výrazne vysoká, lebo by to už predstavovalo väčšie riziko, než je prijateľné.

Na druhej strane sa Markíza čoraz častejšie obracia do zahraničia, kde nakupuje už overené formáty, ktoré potom na Slovenskom trhu adaptuje (Oteckovia, Milenky, Sestričky). Väčšinou sú to seriály staršieho dáta. Oteckovia sú adaptáciou argentínskej telenovely z roku 2014, Milenky vychádzajú z rovnomenného seriálu BBC z roku 2013 a Sestričky z fínskeho originálu z roku 2014. Nákup starších formátov je celkom opodstatnený, pretože sú už preverené časom a Slovensko pravdepodobne nie je prvou ani jedinou krajinou, ktorá ich kúpi. Vďaka ich „overenosti“ zároveň Markíza môže zvýšiť produkčnú hodnotu slovenskej verzie, pretože to predstavuje menšie riziko, než pri pôvodnom obsahu. Minimálne Milenky a Sestričky nepatria k úplne najlacnejším seriálom na slovenské pomery.

Televízia JOJ je druhým komerčným vysielateľom na slovenskom televíznom trhu. Napriek tomu, že jej životné podmienky sú veľmi podobné tým, aké má Markíza, jej programová tendencia v oblasti hranej tvorby je trošku iná. Na jej obrazovkách nevidieť adaptácie a investuje výhradne do pôvodnej tvorby. Som mama, Hotel, Ministri, aj Vlci, to sú všetko originálne námety, ktoré tvoria veľmi rôznorodé spektrum. Ich produkčná hodnota je vždy primeraná formátu. Napríklad Vlci sú televíznou melodrámou s kriminálnou zápletkou rozohranou na štyridsať dielov, teda aj výrobné náklady na jeden diel museli byť nižšie, než náklady na jeden diel seriálu Hotel, ktorý má iba osem dielov.

Táto programová nesúrodosť však budí dojem, akoby kompetentní v TV JOJ celkom nepoznali svojho diváka a skúšali to metódou z každého rožku trošku. Nasvedčuje tomu aj fakt, že zo všetkých štyroch sa k druhej sérii dopracovali iba seriály Ministri a Som mama. Pričom druhý menovaný seriál bol tiež tak trochu „hrou na istotu“, keďže seriál je založený na rovnomennej knižke herečky Kristíny Tormovej, ktorá sa stala na Slovensku bestsellerom. Tak ako v prípade Markízy, ani v tomto prípade nepriniesol rok 2018 nič prelomové, svieže či prekvapivé. Reklamný trh stále nie je stabilizovaný, naopak veľmi dynamicky sa mení, a ak nechcú komerčné televízie úplne premárniť príležitosti, ktoré nová situácia na trhu ponúka, mali by pouvažovať nad alternatívnym spôsobom financovania svojej existencie a novými možnosťami distribúcie obsahu.

Vlci (2018). © TV JOJ

Podstatnú časť zodpovednosti za stav súčasnej slovenskej seriálovej tvorby nesie inštitúcia verejnej služby RTVS. Práve verejnoprávna televízia by mala byť entitou, ktorá ponúka inak nastavené kvalitatívne parametre a istým spôsobom tak vzdeláva a posúva diváka. Z podstaty svojej existencie, ktorá nie je závislá na komerčných zdrojoch, by práve ona mala byť priestorom pre experiment, objavovanie nových naratívov a hľadanie inovatívnych riešení. Ibaže RTVS okrem koprodukčného, nie celkom lacného, a napriek tomu podpriemerného kriminálneho seriálu Inšpektor Max, ničím iným do pôvodnej hranej televíznej tvorby za posledných pár rokov neprispela. Kvalitná hraná televízna forma je jedným z prioritných záujmov verejnosti.

Mnohí sa zaklínajú tvrdením, že Slovensko je príliš malým trhom. Takéto zdôvodnenie by sa mohlo zdať opodstatnené, keby neexistovalo napríklad Dánsko so svojou fenomenálnou seriálovou produkciou z dielne verejnoprávnej televízie DR, alebo keby sa Slovensko svojou veľkosťou nepodobalo napríklad Írsku, ktoré v oblasti produkcie medzinárodne rezonujúcich, kvalitných seriálov za Dánskom veľmi nezaostáva. Poviete si, že Slovensko sa historicky nedá porovnávať s Dánskom ani s Írskom. Určite sa ale môžeme porovnávať s Českou republikou. A zatiaľ čo Česká televízia ročne vyprodukuje okolo desiatky pôvodných nových hraných seriálov, RTVS horko ťažko jeden. Možno RTVS chýba kontinuita. Vedenie sa mení až príliš často na to, aby sa za jedno volebné obdobie stihlo niečo poriadne vybudovať, tým pádom každé nové vedenie prvú tretinu času v sedle prakticky rieši iba pozostatky po tom minulom. Väčšina produkcií v RTVS sú potom produkcie „zdedené“ po minulom vedení. Nákup kvalitných zahraničných seriálov (Babylon Berlin, Midnight Sun, Handmaid’s Tale) ktoré sú dnes už slovenskému divákovi pomerne ľahko dostupné (Netflix, HBO GO a pod.), situáciu bohužiaľ nezachráni.

Často sa ozýva aj argument, že chýbajú dobré námety a dobrí scenáristi. Ja ako aktívna scenáristka však viem, že to nie je pravda. Naša pozícia na Slovensku nie je ideálna, ale to neznamená, že tu nie sme, a že nevieme písať. Máme to ťažké, lebo príležitostí je málo a dobrý scenárista nielenže musí mať talent, ale ešte by mal byť aj poriadne „vypísaný“, teda mať za sebou veľa scenárov. Navyše, v našom teritóriu sa stále veľmi podceňuje fáza vývoja, a to nielen zo strany televízií, ale aj zo strany producentov. Podľa mojej zahraničnej skúsenosti je priemerná dĺžka vývoja pôvodného hraného seriálu, pričom má jeden diel 60 minút a jedna séria 8 až 10 dielov, rok a pol, až dva roky. Teda po roku a pol vývoja od primárneho nápadu vznikne scenár prvého dielu a podrobné obsahy ďalších 7 až 9 epizód. To je v slovenských podmienkach takmer neexistujúci luxus, pretože televízie väčšinou nemajú k dispozícii toľko času ani prostredkov a producenti nemajú dostatočný cashflow, aby mohli túto fázu vývoja zastrešiť sami, bez finančnej participácie vysielateľa.

Juraj Kukura ako Inšpektor Max (2018). © RTVS

Týmto sa dostávame k ďalšej výhovorke, ktorú pri diskusiách o stave slovenskej hranej tvorby veľmi často počúvame: nedostatok prostriedkov. Celkom isto sa v tomto ohľade nemôžeme porovnávať s už spomínaným Dánskom. Napriek tomu si však myslím, že aj u nás prostriedky existujú, len sú systémovo chybne nastavené. Dôkazom toho je posledný „výstrelok“ ministerstva kultúry, ktoré na jeseň roku 2018 zriadilo projekt na systémovú podporu exportu domácej audiovizuálnej televíznej tvorby. Do projektu sa investuje približne 38 miliónov eur ročne. Podľa ministerky Laššákovej je pôvodná slovenská televízna tvorba dlhodobo veľmi kvalitná a obstála by na európskych a svetových trhoch. Pôvodné televízne seriály a zábavné programy sú, podľa nej, minimálne také kvalitné ako zahraničné, preto sa MK SR rozhodlo pomôcť ich exportu.

Osobne si myslím, že MK SR týmto krokom stavia strechu na neexistujúcom dome. Pre lepšiu predstavu uvediem dva príklady. Jeden diel výpravného historického seriálu První republika z dielne ČT stál zhruba pol milióna eur. Celé dve série vysokonákladového nemeckého seriálu Babylon Berlin stáli približne toľko, koľko má MK SR v rozpočte na spomínaný distribučný program. Takže peniaze na Slovensku celkom určite sú. Keby MK SR investovalo 38 miliónov eur ročne do vývoja a výroby pôvodnej slovenskej televíznej tvorby, možno by Slovensko malo o tri až štyri roky konečne čo exportovať.

(Príspevok vznikol pre Pilot – festival seriálovej tvorby, organizovaný OZ Metaforum a OZ Publikum.sk 29.-30. marca 2019 v priestoroch Malého Berlína v Trnave.)