The Fall of the House of Usher © 2023 Netflix
S menom prevažne televízneho režiséra Mikea Flanagana sa na Netflixe stretávajú fanúšikovia mystiky a strachu už nejaký ten piatok. V rámci päťročnej zmluvy so spomínanou streamovaciou platformou natočil päť minisérií, počnúc The Haunting of Hill House až po najnovší a zároveň posledný hit Pád domu Usherovcov.
Flanagan si ako tvorca udržuje (nielen moju) pozornosť aj vo svete celovečerných filmov, prostredníctvom ktorých budoval svoju povesť osvedčeného režiséra hororov a slasherov. Snímka ako Hush využívajúca motív zmyslovej deprivácie, adaptácia údajne nesfilmovateľnej knihy Stephena Kinga Geraldova hra alebo voľné pokračovanie Osvietenia pod názvom Doktor SpánokDoktor Spánok vydláždili priamočiaru cestu pre úspechy v ďalších rokoch.
Režisér od začiatku kariéry neskrýva vysoký záujem o odvážne adaptácie literárnych diel hororových velikánov. Pod označením odvážne, mám na mysli často aktualizované a predovšetkým predlohou naozaj voľne inšpirované diela odchádzajúce žiť vlastným životom, bez zbytočného posedávania v tieni ich literárnych predchodcov. Keďže často ide o notoricky známe klasiky, názorovo polarizuje divákov. Kým jedna skupina obdivuje originalitu spracovania filmového diela, druhá okrem písania nenávistných odkazov režisérovi na internete nevpodobnosťou voči známej predlohe pohŕda.
To však hviezdu súčasného hororu neodradilo od vytvorenia ďalšej adaptácie, tentokrát odkazujúcej na literárnu tvorbu samotného boha daného žánru Edgara Allana Poea. Po predchádzajúcom odstavci asi nebude prekvapením, že seriál Pád domu Usherovcov zdieľa s predlohou nanajvýš rovnaký názov a čiastočne základný koncept. Pôvodný príbeh vypovedá o osude starého ponurého sídla Rodericka Ushera, ktoré sa pomaly rozpadá a rozkladá – podobne ako aj najstarší z klanu, spomínaný antagonista Roderick. V seriáli je dej vysoko aktualizovaný, odohrávajúci sa predovšetkým v súčasnosti, s väčším dôrazom na ostatných členov klanu zámožnej rodiny. Jednotlivé časti však čerpajú od priekopníka a zakladateľa hororového žánru v literatúre oveľa viac ako sa na prvý pohľad môže zdať.
Svojskí súrodenci Roderick a Madeline spoločne holými rukami vybudovali jednu z najmocnejších farmaceutických spoločností súčasnosti. Takáto moc so sebou ale spravidla prináša aj odvrátenú stránku naplnenú temnotou. Úspech Usherovcov možno hľadať za výrobou a predajom vysoko návykových liečiv, pri ktorých je aj kokaín slabým odvarom. Doteraz naoko stabilná firma sa však nečakane verejne otrasie v základoch a spoločne s ňou všetci jej členovia. Jeden po druhom.
Autor sa otvorene priznáva k prepožičaniu motívov z viacerých Poeových poviedok a dokonca jednotlivé epizódy podľa nich aj pomenoval. Názvy ako Čierny kocúr, Jama a kyvadlo, Zlatý chrobák a samozrejme aj najznámejší Havran sú vždy tematicky prepojené s predstaviteľmi Usherovcov či aktuálnym dianím na obrazovke. Pri použití motívov a aj citátov z relatívne veľkého množstva iných diel nastáva obava, či to vlastne ako celok bude dávať zmysel. A na rozdiel od Majáku z dielne iného súčasného tvorcu hororov Roberta Eggersa, ktorý sa rovnako inšpiroval E.A. Poeom, má Pád domu Usherovcov hlavu i pätu.
Pre mňa, zapálenú fanúšičku gotických románov, je nový Flanaganov seriál pohladením pre dušu. Miestami naozaj vysoko kreatívne pretvára spomínané motívy z viacerých diel vo svoj obraz. Ak súdim kvalitu jednotlivých častí optikou adaptácie, najviac ma oslovila tretia epizóda Zradné srdce, pôsobivé zakončenie Jamy a kyvadla (na réžii sa podieľal Michael Fimognari) a asi nebude prekvapením, že aj záverečný diel Havran.
Režisér jednej z epizód a kameraman Michael Fimognari sa po formálnej stránke najviac predvedie pri scénach z nadhľadu na párty v maskách. Rozmery strieborného plátna by si zaslúžila i záverečná sekvencia siedmej epizódy, pretože je až hriech pozerať tak pôsobivú scénu na malej obrazovke.
Prehreškom je však spackaná dramaturgia minisérie. Tvorcovia sa v rámci ich žánru snažia strašiť neopozerane so sofistikovanými jumpscarmi dávkovanými s efektívnym časovým odstupom. Dokonca vnímam ambície priblížiť sa k špecifickému strachu, ktorý vyvolávajú psychologické diela Poea, kde je prominentná mrazivo-ťaživá atmosféra celku. Problémom je „vata“, ktorou sa častejšie, ako by bolo potrebné, vypĺňajú jednotlivé epizódy. Viacero prítomných úmorne nudných, miestami úplne nezmotivovaných dialógov mi prekážalo, nehovoriac o pomalom rozbehu prvých dvoch epizód. Tvorcov rukopis sa začne objavovať viditeľnejšie až od konca druhej čast, rovnako tak aj môj záujem seriál dopozerať.
Zbytočné natiahnutie dejovej kostry až na osem hodinových epizód na kvalite nepridalo. Pevne verím, že s nezmyselne dlhými dialógmi by v strižni vedeli urobiť poriadky, otázne je, prečo sa tak nestalo. Flanagan však s daným problémom pri tvorbe seriálov nebojuje prvýkrát a touto cestou ho naozaj prosím o intenzívnejšiu spoluprácu so scenáristom, ktorým nie je len on sám.
