Režisérka Vladislava Sárkány
V týchto dňoch má po dlhých mesiacoch odkladania slovenskú premiéru film To ta monarchia. Komediálny dokument o harmónii v spolunažívaní obyvateľov Spišského Hrhova nadväzuje na tému, ktorá zaujala na Slovensku aj v zahraničí. S režisérkou dokumentu sme sa rozprávali aj o tom, či bolo ťažké prelomiť bariéru medzi štábom a miestnymi obyvateľmi či o tom, či je v pláne aj pokračovanie.
Keby sme sa mali pozrieť na nejakú časovú os celej tvorby… Koľko vlastne trvala tvorba dokumentu od prvotnej myšlienky až po finálnu verziu?
Celkovo som na filme pracovala 6 rokov – od idey spraviť film o Spišskom Hrhove až po finálny export.
Ako sa dedina Spišský Hrhov zmenila oproti dňu, keď ste do nej vkročili prvýkrát?
V prvom rade, dedina má novú starostku, čo je myslím zásadná zmena. Rovnako sa zmenilo pôvodné osadenstvo na obecnom úrade, čo je v konečnom dôsledku zrejme nevyhnutné pre rozvoj a rast všetkého živého – a obec ako komunita ľudí je určite takýmto živým organizmom, ktorý potrebuje slobodne rásť.
Najvýraznejšou postavou dokumentu je starosta Vladimír Ledecký. Ako reagoval na váš zámer natočiť o jeho dedine dokument?
Vlado uvítal moju myšlienku spraviť dokumentárny film o Hrhove, hoci vtedy ešte netušil, čo všetko to obnáša, a že mu vstúpime na pár rokov do života. Myslím, že obyvatelia neboli až tak nadšení z kamery a štábu potulujúceho sa po dedine, ale postupne si na nás zvykli a myslím, že sme si vytvorili s mnohými pekný vzťah.
Zmenil ho odchod do vrcholovej politiky? A zmenil jeho odchod z postu starostu obce aj samotný Spišský Hrhov?
Človeka mení všetko čo prežíva, jeho okolie, ľudia a udalosti… všetci sa vyvíjame v čase. Určite vstup do vrcholnej politiky má na neho nejaký vplyv, no ja mám pocit, že je to stále ten istý včelár z Hrhova. Veľmi mu držím palce, aby si svoju vnútornú slobodu a jedinečný spirit a vnútornú motiváciu meniť veci k lepšiemu uchoval.
Ako reagoval starosta, ale aj ľudia z obce, keď ste prirovnali Vladimíra Ledeckého ku kráľovnej úľa, či skôr ku kráľovi, monarchovi, ktorý vládne svojmu úľu?
Myslím, že to je celkom trefná paralela, takže sa nad tým nik nepozastavoval. Keď sme točili scény v dobových kostýmoch, prekvapilo ma, aké to bolo pre všetkých troch pánov prirodzené – Vlada, Miša aj Paľa, rovnako ako pre náhodných okoloidúcich. Očividne prijali nekomformné myslenie starostu a ľudí okolo neho. Bolo úžasné to sledovať.
Prečo vlastne takáto paralela – dedina a včelí úľ?
Išlo mi skôr o paralelu dokonalého ľudského spoločenstva – kultúrnej a spoločenskej formy, v ktorej by sme dokázali všetci spolu žiť dobrý život a realizovať svoj osobný potenciál. Je to utópia? Ak to dokážu včely, prečo my nie, a vôbec môžeme sa inšpirovať? Povedzme, že je to taká filozofická otázka, nad ktorou by sme sa všetci mali zamyslieť. Takáto alegória mi prišla ako veľmi nenásilný spôsob, ako ju divákovi položiť.
Bolo náročné pracovať na diaľku, na trase Bratislava – Spiš?
Úprimne, bolo to veľmi náročné po každej stránke. Nakoľko som však mala úžasný a obetavý štáb – zvukára Igora Baara, kameramana Iva Mika a produkčnú Andreu Biskupičovú, ktorým som veľmi vďačná, tak sme to nejako zvládli. Všetci cítili, o čo mi ide, verili, že to má zmysel a nakoniec, všetkých Hrhov očaril a tešili sme sa na každý výjazd.
Máte spočítané, koľko ciest či možno koľko kilometrov ste absolvovali kvôli filmu?
Nie. Takéto preratávanie kilometrov, času a energie sa pri taktomto projekte nedá robiť… človek by tým potom musel „praštiť“.
Zvykli si miestni na štáb? Vyskytli sa spočiatku nejaké nevraživé pohľady, či protesty?
Nakoľko Hrhovčania sú zvyknutí na médiá, s mnohými však mali zlé skúsenosti, nebolo to spočiatku vôbec jednoduché. Ani ja by som neznámych čudákov s kamerou nevítala vo dverách s úsmevom, ale po čase, keď sme sa viac spoznali, získali sme si ich dôveru, lebo pochopili, že to myslíme vážne, že nám záleží na každom názore, chceme spraviť skrátka dobrý film a zachytiť Hrhov v jeho komplexnosti.
Darilo sa objaviť v miestnych tú „autenticitu“? Nechceli vyzerať pred kamerou lepšie, než v skutočnosti?
Myslím, že sa nám podarilo zachytiť autentických ľudí a reálny obraz doby s jej témami, čo raz bude mať isto veľkú hodnotu. Myslím, že to je jeden z najcennejších momentov tohto filmu.
Prečo ste si vybrali práve mix metaforických výjavov a autentických scén?
Film je médium, v ktorom je možné všetko. Rada využívam všetky jeho prostriedky, ktoré mi ponúka, pokiaľ viem, že to funguje v zmysle myšlienky, estetickej formy a dramaturgického konceptu. Keď robím na filme, nesnažím sa látku pred sebou vpratať do vopred vymyslenej podoby a producentskej stratégie, to je podľa mňa deformujúci formalizmus a nuda. Ak je človek citlivý, počúva a vníma, vstupuje do dialógu so svetom okolo a s tým, čo má pred sebou, tvorí niečo nové, objavuje… toto je pre mňa spôsob ako pracujem na filmoch. Pri tomto projekte som mala pocit, že toto je za daných podmienok a v aktuálnom kontexte správna cesta.
„Komediálny dokument“ znie na prvé počutie atraktívne. Zamýšľali ste takýto mix už od začiatku?
Humor bola jedna z vecí, ktorou si ma v Hrhove hneď získali. Po prvej návšteve mi bolo jasné, že s ním budem pracovať, je úžasné, keď nevzniká vtipný moment v strižni, ale prirodzene vychádza z ľudí a z reálnych situácií. To je proste nádhera, čo si viac môže filmár priať? V podstate, humor je spôsob myslenia, schopnosť nadhľadu a to je v živote vzácne a pre film ešte viac.
Videli už Hrhovčania finálnu verziu filmu?
V predstihu mali možnosť film vidieť v rámci online verzie festivalu Jeden svet minulú zimu. Ale nie každý mal tú možnosť a priznám sa, že som od začiatku plánovala osobitné premietanie, kde by mohli prísť všetci a spojiť to s takou malou akciou. Len kvôli pandémii sa čakalo na vhodnú príležitosť – 9. júla konečne táto chvíľa nastala.
Ako na film reagovali?
Mala som dobrú spätnú väzbu od ľudí, ktorí videli film v predstihu. Podobné reakcie od miestnych boli aj po verejnom premietaní na miestnom amfiteátri.
Neevidujete z ich strany záujem o pokračovanie?
Myslím, že sme všetci radi, že natáčanie máme za sebou. Stále sme počúvali, nabudúce príďte už bez kamery. A rovnako to cítime aj my, chceme byť s nimi už bez filmovej techniky, sadnúť si spoločne na pivo a rozprávať sa o tom, čo majú nové.
Pri spätnom obzretí – čím prispel film k debate o Hrhove?
Myslím, že prináša trochu inú perspektívu než je pohľad médií, a tiež než mnohí očakávajú – nemoralizuje, nezveličuje, neprifarbuje, neidealizuje, nepredkladá jednoduché odpovede. Povedala by som, že skôr prispieva ďalšími otázkami.
Aké sú ďalšie ambície filmu? Chystáte sa na festivalovú jazdu svetom?
Ambície filmu sú predovšetkým putovať po Slovensku na pár miestach aj s diskusiou s účinkujúcimi Vladimírom Ledeckým, Michalom Smetankom a ďalším zaujímavým hosťom k témam, ktoré v danom regióne rezonujú. Prípadne inšpirovať podobné akcie miestnych občianskych aktivistov. Festivalová jazda svetom je zatiaľ vo hviezdach.
Ak to nie je tajomstvo – kontaktovala vás už nejaká streamingová platforma s ponukou vysielať film u nich po tom, čo obíde kiná?
Nie, zatiaľ som toto neriešila.
Prezradíte aj, na čom ďalšom pracujete?
Momentálne robím na filme o spisovateľoch v Maďarsku, kde sa snažím reflektovať aktuálnu spoločenskú a politickú situáciu. Zaujíma ma vzťah moci a umenia, ako politika zasahuje do tvorby, ako sa zmocňuje slova a myslenia.
