Radovan Síbrt
Dokument Postihnutí muzikou o hendikepovaných hudobníkoch ma zaujal už trailerom. Na Festivale Jeden svet som si ho pozrel a neskôr som zistil, že režisér RADOVAN SÍBRT si s kapelou The Tap Tap podal ruky už skôr – napríklad pri výrobe klipu Řiditel autobusu. Pri ponuke na rozhovor neváhal napriek nabitému predvianočnému programu.
Začnem asi najočakávanejšou otázkou. Prečo ste si vybrali práve kapelu The Tap Tap?
Úplne na začiatku celej tejto cesty bolo, že som so Šimonom Ornestom (kapelníkom, pozn. red.) hral v jednej kapele. Potom sme sa roky nevideli, on sa miesto povinnej vojenskej služby vybral do Jedličkovho ústavu (zariadenie pre deti a mládež s telesným postihnutím), ja zasa na štúdium do zahraničia. Stretli sme sa po rokoch, keď som študoval na Filmovej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe. Už vtedy viedol kapelu, bol som dokonca na jednom z prvých koncertov. Tá hudba bola strašidelná. Horko-ťažko boli schopní vyťukať nejaký rytmus, ale bavilo ma to nadšenie. To bol prvý impulz, keď ma kapela zaujala. Neskôr ma Šimon požiadal či pre nich nenakrútim videoklip. Začalo to piesňou Řiditel autobusu, potom sa pridal klip k piesni Konec světa. Videoklip k prvej z nich Šimon Ornest odniesol do jednej súkromnej televízie. Riaditeľovi sa páčila hudba aj klip, bol doslova nadšený. Lenže, vadili mu hendikepovaní v klipe, vraj by sa na to nikto nechcel pozerať. To bol prvý moment, keď sme si povedali, že by bolo super nakrútiť dokument o kapele hendikepovaných hudobníkov, tak, že by sa na to ľudia chceli pozerať. Uplynuli roky, veci sa trochu skomplikovali, ale nakoniec sme si povedali, že je správny čas film urobiť.
Bola výzva robiť dokument o kapele, ktorá je známa a populárna?
To, že sú známi, ma skôr odrádzalo. Mal som niekoľko ponúk robiť dokumenty o slávnych českých kapelách či spevákoch, lenže to ma vôbec neláka. Dlho som hľadal spôsob, ako k The Tap Tap pristúpiť, aby som sa len „neviezol na ich sláve“. A na druhej strane, kapela nie je až tak známa, jej meno rezonuje, ale len v niektorých kruhoch.
Tiež mám takú skúsenosť, ľudia v mojom okolí už o skupine hendikepovaných hudobníkov z Česka počuli, ale väčšinou nič bližšie nevedia.
Ja mám všeobecne problém s filmami o ľuďoch s postihnutím. Pristupujú k nim s podivnou nadradenosťou a ľútosťou. Ja som k hudobníkom z The Tap Tap takto pristupovať nechcel, ani oni to nechcú, lebo sami na seba sa takto nepozerajú. To bol môj druhý blok, okrem toho, že ide o známu kapelu. Nechcel som, aby to vyznelo tak, že ako filmár cítim výčitku, že ja som zdravý a oni nie.
Vo filme je veľa čierneho a morbídneho humoru. Ten môže diváka zaskočiť.
Človeka to hneď zarazí, veľa ľudí môže od pozerania práve tento humor odradiť. Mňa hrozne bavil, ale zároveň ma trochu znervózňoval. Vy si tento čierny humor môžete dovoliť až v momente, keď ste vo vnútri tej skupiny a vnímajú vás ako časť svojej partie. Je to to isté, ako keby ste sa bavili s partiou Afroameričanov, ich spôsob vyjadrovania nemôžete použiť, nie ste súčasťou ich komunity. Rovnako to bolo v tomto prípade s humorom. Chvíľu mi trvalo, než som si na to navykol, ale chcel som aj skrz neho komunikovať s divákom.
Pomohlo v konečnom dôsledku to, že ste sa poznali s členmi kapely dlhšie?
Ani tá známosť mi nepomohla. Oni sú síce na médiá zvyknutí, ale skôr spôsobom, že príde štáb, postaví si kameru, položí im tri otázky a odchádza. O inom spôsobe nakrúcania nemali predstavu, takže spočiatku nechápali, prečo s nimi zostávam tak dlho, prečo sa im pchám do súkromia, prečo s nimi trávim čas, ktorí oni netrávia s kapelou. V prvom období nakrúcania som preto narážal na nevôľu a nepochopenie.
Kedy teda prišiel prelom a The Tap Tap vás vzali medzi seba a pustili vás do svojho súkromia?
Nemyslím si, že takýto moment vôbec nastal (smiech). Pochopili, že sa nesnažím postaviť Šimonovi Ornestovi sochu, z čoho panovali na začiatku obavy. Keď sme im ukázali prvých 15-20 minút z filmu, tak začali postupne chápať, čo vlastne chcem povedať. A minimálne sa prestali brániť. Nadšení neboli, ale aspoň mi nebránili v tom, aby som nahliadol do ich súkromia.
Vo filme je aj nemálo nadávok. To by mohlo, popri čiernočiernom humore, tiež ľudí odradiť. Mladšie publikum by sa naň asi nemalo pozerať.
Moje dcéry majú 7 a 9 rokov a majú film veľmi rady. Neustále sa pozerá na to, či používa vulgarizmy, mňa skôr zaujíma, čo ľudia hovoria, než to, akým spôsobom rozprávajú. Skôr mám pocit, že vulgarizmy od ľudí s postihnutím neočakávame. Nabúrava to náš stereotyp toho, ako si predstavujeme, že sa ľudia s postihnutím správajú. A k tomu ten čierny humor, no ale, čo môžete robiť? Proste sa narodíte s ťažkým postihnutím a buď sa môžete ľutovať, čo oni nechcú, alebo si život užívať a používať čierny humor ako formu terapie.
Pristavil by som sa pri tom, že sa nechcú ľutovať. Jeden zo silných momentov filmu je rozhovor Šimona Ornesta v rádiu, keď zastaví moderátorku a opraví ju, keď hovorí, že členovia kapely trpia rôznymi ochoreniami.
Oni netrpia, proste žijú a žijú medzi nami. Veľa sa hovorí o inklúzii a je dôležité, aby hendikepovaní nežili len vo svojich skupinkách, lebo sú to ľudia, tak ako my. Ako Šimon Ornest rád hovorí, každý z nás má nejaké postihnutie, nie na každom je ho však vidieť.
Skúsim jednu osobnejšiu otázku. Hovorili sme o predsudkoch. Zaujímalo by ma, či ste pred výrobou mali nejaké neopodstatnené predsudky voči hendikepovaným aj vy.
Samozrejme. Vždy to tak je a každý, kto sa s hendikepovanými nestretával, to tak má. O to viac je dôležité nebáť sa inakosti a pristupovať k nej s otvorenou hlavou a nevytvárať si vopred nejaké vymyslené koncepty. Verím, že po tých rokoch som sa už aspoň časti tých predsudkov zbavil.
Kapela má okolo 15 členov, vy ste do popredia vybrali len niekoľkých. Zaujímalo by ma, podľa akého kľúča.
Keďže kapelu poznám dlhšie, mal som nejakú predstavu o tom, koho by som chcel dať do popredia. O tom, že tam bude Šimon, Láďa a Jana, som vedel od začiatku. Šimon kvôli tomu, že je hybateľom kapely a symbolom stretu sveta zdravých a sveta ľudí s postihnutím. Jeho prítomnosť je zaujímavým stretom s ľuďmi, ktorí majú neraz progresívne ochorenie, preto chcú žiť život naplno tu a teraz, lebo čokoľvek plánovať je skoro nemožné. Láďu som si vybral preto, lebo pre mňa predstavuje to, čo nabúrava stereotyp. Je po mozgovej obrne, ťažko sa mu rozpráva, ale v momente, keď ústa otvorí, tak z nich vyjde niečo neskutočne múdre a vtipné. Jana ma bavila pre jej materský cit a preto, že rieši problémy, ktoré máme všetci – chce si nájsť priateľa, založiť si rodinu, mať niečo stabilné. Petr Tomek ma spočiatku bavil preto, lebo dokázal rozhýbať niektorých členov, napríklad spomínanú Janu, v ktorej prebudil akýsi materský vzťah. Šimon, naopak, bol naňho tvrdý a skôr v ňom vyvolával záchvaty hnevu.
Práve tieto pasáže vyznievali dosť kruto. Pre človeka, ktorý na to nie je zvyknutý, sa zaobchádzanie kapelníka Šimona s Petrom, ktorý mal záchvaty, zdá až príliš drsné. Neraz naňho zvyšoval hlas, nadával mu za jeho slabé chvíle. Na druhej strane sa neskôr ukázalo, že to bolo celkom účinné a fungovalo to.
Nám sa niekedy zdá, že s postihnutými musíme zaobchádzať inak, než s ostatnými, ale ja si myslím, že by sme k nim mali pristupovať ako ku každému. Aj Šimon Ornest sa k nim správa ako k zdravým, presne to ma na ňom zaujíma. Nie som tu preto, aby som hodnotil jeho prístup po odbornej stránke. Na to nemám špecializáciu. Ani vo filme to nehodnotím, ukazujem len jeho metódy. Sú vnímané kontroverzne, úspechy sa však vďaka nim dostavujú.
Akú odozvu ste dostali od členov kapely a od kapelníka?
Šimon Ornest mal trochu obavy, predsa len, nechávam tam vyznieť aj jeho kontroverzné správanie. No a zvyšným členom kapely vadili drobnosti. Niekomu vadilo, že veľa nadával, iný rozmýšľal či je dobré, že jeho mama uvidí, že si balil „jointa“. Inak ale boli spokojní a páčilo sa im to.
Koľko trvalo, kým sa dokument dal dokopy?
Bolo to poriadne dlhé! Takmer 4 a pol roka. Rok trval vývoj, potom sme sa asi na rok zastavili. Zháňali sme na to peniaze, s prvými útržkami sme obchádzali festivaly a tak trochu sme boli v neistote, či budeme pokračovať, lebo niektorí členovia kapely film bojkotovali. Medzitým som mal aj ja iné povinnosti. Ďalší rok sme nakrúcali a potom sme takmer rok sedeli v strižni. Niektoré postavy sme odsunuli na okraj filmu, veľa scén sme museli dať preč. Mali sme totiž poriadny nadbytok materiálu.
Dostali ste aj negatívne reakcie za výber tejto témy?
V našej spoločnosti stále existujú ľudia, ktorí si myslia, že ľudia s postihnutím by mali byť v nejakých zvláštnych zoskupeniach, aby sme sa s nimi nemuseli stretávať. Myslí si to prezident Zeman aj dlhý rad postarších pánov, ktorí „lepšie rozumejú svetu okolo nás“. Od takýchto ľudí neočakávam chválu. Sem-tam sa objavila negatívna reakcia na jazyk, ktorý kapela používala. Ja nerád tlačím na nejakú jazykovú korektnosť. Ak niekto hovorí spisovne a slušne a má na sebe oblek, ešte nemusí byť aj dobrým človekom, veď podstatné sú jeho činy. Ľudí v kapele si vážim, to nie sú žiadni šmejdi, bez ohľadu na jazyk. Ale nikto mi otvorene nepovedal, že by som ho štval, lebo som si vybral túto tému. Samozrejme, objavili sa negatívne recenzie od kritikov. Podľa niektorých ide film príliš po povrchu, my sme však chceli urobiť dokument atraktívny pre divákov. Nechceli sme sa utopiť v ťažkých témach, hoci sú v dokumente naznačené.
Tak poďme na jednu ľahšiu tému. V úvode filmu sa rieši kandidátura na prezidenta jedného z členov kapely, neskôr sa situácia zmení a Láďa Angelovič má byť poradcom Jiřího Drahoša v prípade výhry. Ten ako vieme, v 2. kole volieb prehral. Do akej miery to bol len žart a do akej miery môžeme brať tieto nápady vážne?
Keď už sa Šimon do niečoho pustí, tak to dotiahne. Myslím si, že v tom vidí zmysel a v budúcnosti na tom ešte bude pracovať. Veľmi dobre si uvedomuje, čo by niečo také pre spoločnosť znamenalo. Láďa z toho až tak nadšený nebol. Bol veľmi rád, že Drahošovi to nevyšlo, veľmi sa mu nechcelo byť poradcom na hrade. Je spokojný so životom, ktorý vedie a inde sa už nechce angažovať.
Je ale možné, že toto bola taká prvá lastovička, ktorá môže byť predzvesťou, že niekto z kapely skúsi politickú kariéru?
Je skvelé, že v politike máme ľudí s postihnutím, lebo to ľuďom dáva novú perspektívu. Keby sme mali prezidenta na vozíku, bolo by to pre spoločnosť prospešné. Miesto toho tam máme alkoholika, predtým sme tam mali nenávistného xenofóba. Určite je dobré, že v politike sú ľudia, ktorí sú v minoritnej skupine. Ale pozor, to, že ste na vozíku, z vás automaticky neurobí lepšieho človeka. Aj medzi ľuďmi s postihnutím nájdeme darebákov, ako všade inde.
Rok 2020 výrazne poznačil kiná, vy ste šli na plátna práve v tomto roku. Tá pandémia z vášho pohľadu naozaj nebola načasovaná najlepšie.
Film sme dorábali vlani, chceli sme mať premiéru na festivale v Karlových Varoch, lenže sme ho dokončili až v septembri. Premiéru tak mal na festivale v Jihlave, kde zarezonoval a ukázalo sa, že má potenciál zaujať divákov, veď vyhral aj divácku cenu. Potom sme čakali na reakcie zo zahraničných festivalov. Medzitým prišla pandémia, plánovali sme premiéru na 1. mája, ktorá mala zároveň nadväzovať na regionálne premietania Festivalu Jeden svet. Mysleli sme si, že to bude divácky hit, lenže premiéru sme museli zrušiť a festivaly sa odohrávali online. Všetko sa posúvalo, boli sme však v situácii, že náš koprodukčný partner HBO Europe čakal pridlho. Potrebovali s filmom ísť do svojej televízie, tak sme premiéru načasovali na september, pretože v novembri už mal byť na HBO. V čase, keď sme mali premiéru, už diváci veľmi za kultúrou nechodili a desať dní po nej už boli kiná zatvorené. Bohužiaľ, o divákov v kinách sme prišli. Podľa správ z HBO je o film záujem, možné ho je vidieť napríklad aj na festivaloch. Pár ich ešte film absolvuje. Pandémia nám veľmi nepomohla, ale komu pomohla, však?
Minule ste na svojom Facebooku pozývali okoloidúcich na iránsky festival, kde sa mal film premietať. V ktorých ďalších krajinách sa ešte dokument premietal?
Od začiatku sme vedeli, že by mal zaujímať najmä české a možno slovenské publikum, vedeli sme, že to nie je úplne festivalový hit. Viem však, že išiel v Poľsku, Nemecku, Rumunsku, Srbsku, Rusku, Číne, Belgicku. Pre nás je asi najdôležitejšie, že išiel na festivale Hot Docs v Kanade, na festivale v Šanghaji a vlastne aj v Iráne, lebo aj to je dobrý festival.
Vrátil by som sa k spolupráci s HBO Europe, ktorá zvykne byť známkou dobrej kvality. Ako a v ktorom bode výroby ste sa k nej dostali?
Začali sme s nimi spolupracovať už pri filme Cinema, Mon Amour, ktorý bol rumunsko-českou koprodukciou. Oslovila nás výkonná producentka pre dokumentárne filmy v HBO, Hanka Kastelicová. Tam započala naša spolupráca. Pokračovala dokumentom Až přijde válka o polovojenských jednotkách na Slovensku. Pri jeho výrobe sme už pracovali na dokumente s The Tap Tap, tak sme ich oslovili, či by do filmu nechceli vstúpiť aj koprodukčne. Najprv vstúpili do vývoja, potom sa v spolupráci pokračovalo. Ich selekcia je prísna, veľa dokumentov nerobia.
V čom je to výhodné?
Pre nás je taká spolupráca výhodná v tom, že HBO projekt spolufinancuje. Za to získavajú práva na film pre konkrétny región. Je to výborný pocit, mať za sebou takúto podporu.
Na čom momentálne pracujete?
Pracujem na rôznych projektoch, hlavne ako producent. Aj počas tohto rozhovoru napríklad beží vo vedľajšej miestnosti paralelne stretnutie s tvorcami, s ktorými pripravujeme seriál Svatá Barbora. Autorom scenára je Marek Šindelka, pripravujeme ho s Martinom Marečkom, jedným z najlepších českých dokumentaristov. Ide o hranou mini sériu o tzv. Kuřimskej kauze, pri ktorej objavili malé dieťa, z ktorého sa neskôr vykľula dospelá žena, ktorá sa vydáva za malé deti. Tá kauza hýbala mediálnym svetom pred 13 rokmi. Na tú tému vznikol komix a my ho už 3 roky prevádzame do podoby televíznej minisérie. Popri tom vyvíjame napríklad dokument v réžii Grety Stoklasa o švédskom politikovi a diplomatovi Hansi Blixovi, ktorý mal na starosti Irak v dobe Saddáma Husajna. Mal za úlohu dokázať, že na území Iraku sú zbrane hromadného ničenia a napriek tomu, že nič nenašiel, sa Bushova administratíva rozhodla pre inváziu. No a popri tom sa s kolegami venujeme aj komerčným veciam, napríklad vyrábame pre televíziu Nova kuchársku šou MasterChef Česko.
