Zatoichi

Originálny názov: Zatôichi

Žáner: Akčný / Dráma
Minutáž: 116 minút
Krajina: Japonsko
Rok: 2003
Prístupnosť: MP 15

Réžia: Takeshi Kitano
Scenár: Takeshi Kitano
Kamera: JKatsumi Yanagishima
Hudba: Keiichi Suzuki
Hrajú: Beat Takeshi, Tadanobu Asano, Michiyo Okusu, Yui Natsukawa, Yuko Daike, Taka Guadalcanal, Ittoku Kishibe, Saburo Ishikura, Akira Emoto

Zatoichi, posledný film známeho japonského režiséra Takeshi Kitana (1947) odohrávajúci sa v období Edo (1600 – 1868), si ihneď po uvedení do kín získal uznanie divákov a stal sa jedným z najvýznamnejších a komerčne najúspešnejších japonských filmov novej dekády. Kitano už dlhé roky nie je ikonou novej japonskej kinematografie iba na „štyroch ostrovoch“, ale aj v zahraničí, predovšetkým v USA. O priazni a pozornosti, ktorú mu americká, ale aj európska filmová kritika venuje, svedčí množstvo ocenení, ktoré on a jeho filmy získali. Naposledy si Kitano z Európy odviezol Strieborného leva z 60. Filmového festivalu v Benátkach za réžiu k filmu Zatoichi.

V centre posledného Kitanovho filmu sa nachádza slepý potulný masér a majster meča ukrytého v slepeckej palici, Zatoichi. Táto informácia nám naozaj nič nepovie, pretože pre európskeho diváka je Zatoichi napriek blond vlasom a čiernemu humoru tajomná a ničím neosvetlená postava. Nevieme o ňom nič. Nepoznáme motiváciu jeho činov, nevieme odkiaľ prichádza, kam ide ani prečo. Japonský divák, pre ktorého bol film nakrútený (Kitano nepočítal s medzinárodným úspechom) tento handicap nemá a podobný background vôbec nepotrebuje. Zatoichi je totiž jedným z najpopulárnejších hrdinov japonskej kinematografie. Len v priebehu 60. a 70. rokov bolo o ňom natočených 26 filmov a 4 televízne seriály. Táto skutočnosť výrazne ovplyvnila aj film Takeshi Kitana; nemusí japonskému publiku nič vysvetľovať a môže rozvíjať príbeh bez akýchkoľvek komentárov a dodatočných informácií. To, čo stačí japonskému divákovi, však nestačí Európanovi. Ten má pocit, že Zatoichi sa vznáša v kontextuálnom vzduchoprázdne. Preto pár slov na vysvetlenie: pôvodne bol Zatoichi iba vedľajšou postavou z románu Shimozawu Kana, japonského spisovateľa a gramaturga (1892 – 1968). Život mu začiatkom 60. rokov vdýchol herec a režisér Shintaro Katsu, ktorý hral a neskôr režíroval Zatiochiho 15 rokov a dodnes je s touto postavou stotožňovaný.

Okrem Zatoichiho sú najdôležitejšími protagonistami filmu ronin (samuraj, ktorý stratil česť alebo samuraj bez pána) Hattori, jeho smrteľne chorá manželka, hlupák Shinkichi a dve falošné gejše hľadajúce vrahov svojich rodičov. Hneď od začiatku je zrejmé, že nepôjde o historizujúcu melodrámu (v úvode slepý starec razantne rozseká skupinu siedmych ozbrojených mužov, ktorí ho považujú za ľahkú korisť, čo po ňom vzápätí zopakuje aj mladý ronin a dve gejše), ale (v intenciách predchádzajúcich Kitanových diel) o drsný akčný kúsok. Hlavným „hrdinom“ tohto filmu však nie je lietajúci hongkongský gymnasta, ako by sme mohli predpokladať, ale scvrknutý a krivonohý japonský starec. Po dramatických a drastických úvodných sekvenciách sa príbeh pomaly rozvíja, a na pozadí vzrastajúceho násilia v malom mestečku ovládanom tajomným gangom Kuchinawa a vyvraždení bohatej obchodníckej rodiny Naruto, pozorujeme stredoveký thriller so všetkým, čo k tomu patrí. Takmer detektívny rámec deja prestupujú akčné scény a obrázky zo života japonských feudálnych hazardných hráčov (bakuto) a chudobných roľníkov. To všetko podfarbené sugestívnou hudbou Keiichi Suzukiho vytvára prostredie, do ktorého Kitano situuje činy svojich enigmatických hrdinov.

Vo filme je veľká pozornosť venovaná detailnému zobrazeniu prvkov tradičnej japonskej ľudovej kultúry, slamených strašiakov (dzidzó), jednoduchých interiérov domov, pracovných nástrojov, hráčskych pomôcok ku hre cho-han atď., čo mu výrazne pridáva na presvedčivosti a autenticite. Príbeh je vystavaný na takmer lineárnej narácii ozvláštnenej iba niekoľkými retrospektívami (treba si uvedomiť, že film je určený predovšetkým širokým masám). Kitano zostavuje prísne geometrické kompozície, výrazne farebne zosúladené. Každý statický záber sa dá chápať ako samostatná fotografia, obraz alebo umelecké dielo. Optická hierarchia jednotlivých záberov je stabilná, fragmentarizovaná však do viacerých polí a kvadrantov (niekedy eliptických foriem) dokonale sa integrujúcich do zorného poľa tradičnej japonskej (minimalistickej) estetiky.

Dynamické a ostré akčné scény striedajú lyrické zátišia, prúdom striekajúcu krv humorom nabité epizódy. Napínavým príbehom a ľahko ironickou „postmodernou“ štylizáciou sa Kitanovi podarilo dosiahnuť v dejinách akčných filmov dosiaľ nevídaný efekt. Podarilo sa mu zosúladiť vysoké estetické nároky s reálne zobrazenou bolesťou a smrťou (ani tu však nezabúda na požiadavky estetiky), a vytvoriť dokonalú fúziu nezlúčiteľného: poetiku krvi a krásy. Násilie. Jedna z najčastejšie diskutovaných tém v Kitanových filmoch. Treba zdôrazniť, že Kitanovi nejde o samoúčelnú záľubu v násilí či masochizme európskych a amerických filmárov. Násilie je tu zobrazené ako ostrý rez ľudským telom, ako veľmi bolestná a reálna skúsenosť ľudskej bytosti so zbraňou a jej ostrím a nie ako nereálny obraz alebo vyprázdnená manifestácia bezradnosti a samoúčelnosti.

Módna postmoderná intertextualita prestupuje takmer všetky súčasné filmy a výnimkou nie sú ani filmy Takeshi Kitana. Pozorný a poučený divák môže vo filme o Zatoichim nájsť veľa referencií viažucich sa k tradičnej japonskej kultúre a umeniu. Kitano v záverečnej (tanečnej) scéne využíva drevené stepovacie topánky geta, ktoré odkazujú k japonskému divadlu kabuki (shosa goto). Milovníci akčných scén vo filme iste rozoznajú série pohybov z prapočiatkov kenda; tie sa v akčných filmoch takmer nevyskytujú a sú naozaj raritou. V miestnych gambleroch a povaľačoch (bakuto) sú zreteľne viditeľní budúci členovia dnešnej yakuzy, formujúcej sa práve z hráčov hazardných hier. Náväznosť na estetiku komicsu (manga) a videohier dokumentuje prúdom striekajúca krv a rýchle prestrihy počas bojových scén (Kitano používal digitálnu kameru a špeciálne efekty). Zaujímavé sú tiež scény, ktoré odkazujú k filmom najslávnejšieho japonského režiséra Akiru Kurosawu (Zatoichi v daždi, „retardovaný samuraj“) alebo Masaki Kobayashiho. Mimochodom, kostýmy pre tento film pripravovala Kurosawova dcéra Kazuko.

Nespočetné množstvo ďalších referencií, odkazov a narážok je pre európskeho diváka prakticky nespozorovateľných; týkajú sa starších realizácií príbehu o slepom masérovi a jeho najznámejšieho predstaviteľa Shintaro Katsua. Aby sa Kitano vyhol tradičným schémam prítomných v príbehoch o Zatoichim, postupoval formou negácie. Namiesto čiernych vlasov je Zatoichi blondiak, „zlý samuraj“ Hattori nie je jednodimenzionálny, ale má vlastný život a vlastné pohnútky, jedna z gejší je muž, Zatoichi je zločinec a nie hrdina atď. Európsky divák však tieto nuansy nemôže postihnúť, a preto mu nezostáva nič iné, ako sa na Zatoichiho pozerať cez optiku drsného postmoderne ladeného akčného filmu.