Žáner: animovaná komédia
Minutáž: 4 minúty
Krajina: Slovensko
Rok: 2014

Réžia: Kamila Kučíková
Scenár: Kamila Kučíková
Animácia: Kamila Kučíková
Zvuk: Michal Horváth

Žiadne blúdenie labyrintom regálov, žiadne pomyselné vyškrtávanie zoznamu so zistením, že ste dve položky v strede prehliadli, ani čakanie na obsluhu lahôdkového departmentu. Prekrižovovali ste celú halu za päť minút, vybrali svojich päť nevyhnutných potrieb na prežitie, s pocitom uspokojenia a efektívity sa ženiete k pokladniam… A tu stopka. Postavíte sa do radu a čakáte.

Alebo prídete na úrad, starostlivo pripravení, vysledovali ste si stránkové dni a otváracie hodiny, poznáte presné oddelenie, na ktorom vs vybavia, viete si vybrať aj správny kolok z automatu, a hlavne, nejdete tam v posledný možný deň, ale mesiac vopred, čo sa vám už ani nepamätáte, kedy podarilo, a predsa je to všetko jedno. Pred okienkom, pultíkom či dverami stojí zástup ľudí. A zas čakáte.

Čakanie v rade zažívame všedne. Napriek tomu nás irituje. Mám lepšie a dôležitejšie veci na práci než tu stáť v rade! Čo všetko by som zatiaľ stihol a kde všade som mohol byť! Malá, ale účinná ukážka vlastnej bezvýznamnosti (musíte čakať rovnako ako ostatní) a nezmyselnosti života vôbec.

Navyše, hoci nič nevyzerá jednoduchšie ako postaviť sa do radu a stáť v ňom, čakanie v rade je aktom socializácie a má celú sústavu pravidiel. Hlavne nesmiete zabudnúť posúvať sa s radom. Ak čo len na chvíľu zabudnete, vytvoríte pred sebou medzeru, ktorá ho roztrhá a už nebude viac jasné, kde rad začína a končí. Vytvárate príležitosť na predbiehanie, lebo ktokoľvek môže vzniknutú medzeru zaplniť a obvykle aj zaplní. Predbiehanie si všimnú všetci predbiehaní a rozčúli ich, aj keď dovtedy vyzerajú apaticky a neprítomne, naopak predbiehajúci si obvykle nič nevšimne, veď keby rad videl, nepredbehol by sa.

V rade, 2014

Prekvapujúco zložité aspekty čakania spracováva aj Kamila Kučíková vo svojom štvorminútovom animáku, nazvanom jednoducho V rade. S prihliadnutím na námet sa zvolený rozsah zdá byť primeraný, pretože prešľapovať štyri minúty z nohy na nohu je utrpením. Dívať sa len na to by bolo ešte väčším, no film prebieha ako sled komických gagov, odohrávajúcich sa v situácii čakania.

Režisérka zobrazuje čakanie ako univerzálnu ľudskú skúsenosť. Postavy sú preto typizované ako siluety rôznych farieb na nekonkrétnom bielom pozadí, napríklad svetlomodrý mladík so šiltovkou a hrajúci sa mobilom, ružová stará žena o paličke, žltý a červený pán so zameniteľnými obrysmi. Nemajú žiadne rekvizity nákupu, čakajú skôr na nejakom úrade. Nerozprávajú, vydávajú iba neartikulované zvuky. Zvuková stopa Michala Horvátha obsahuje hlavne ruchy (okolie – ulica, pípanie tlačidiel na mobile, tikanie hodiniek, kroky alebo poklepkávanie nohou).

Zmeny, ktorými postavy prechádzajú, sprevádza zmena ich farby. Mladík s mobilom pri uchu očervenie, farba sa šíri od hlavy, naznačujúc, že sa v hovore niečo dôležité dozvedel. Odbieha preč, hoci stál v rade prvý. Babička sa posúva na jeho miesto. Mladou ženou, pôvodne ružovou, sa po dotyku muža na samom konci radu, šíri odtieň modrej, zároveň jej narastie brucho.

Už pri tomto vtipe sa autorka zameriava na subjektívny dojem nekonečnosti čakania, naťahovania času. Čo všetko by som zatiaľ stihol! V štvorminútovej animácii sa odohrajú podstatné životné zmeny, so zveličením až celé životy stojac v rade.

Nevieme, na čo a za celý čas sa žiadna postava v skutočnosti ani nedostane na rad. Rad sa tak stáva metaforou života ako takého: Prídeme, odstojíme si svoje, odídeme, na rade sú ďalší. Zdalo by sa, že rad reprezentuje lineárne vnímanie času. Ale fakt, že nikto sa nedopracuje k cieľu, nepoukazuje iba na spomalenosť byrokratických procesov.

Spochybňuje aj priamočiarosť zaradenia sa. Páni v strednom veku s rovnakým obrysom sa čoraz dômyselnejšími spôsobmi snažia vylepšiť svoju pozíciu. Jeden sa napríklad potopí a vynorí sa o miesto vpredu. Prostredie sa pritom vôbec nemení, zaznievajú iba ruchy (vodné vtáky, čľupkanie). Fyzikálna skutočnosť sa prispôsobuje záujmu postavy.

V závere pánsky obrys opúšťa miesto pôvodného zástupu a nachádza si miesto na konci iného, otočeného v opačnom smere. Akoby pokrčil plecami a povedal si: Takto je to vlastne dobre. Je jedno, či si niečo vystojím, aspoň môžem stáť. Väčšinu času, čo prečkám niekde v rade, by som aj tak nerobil nič lepšie a dôležitejšie. Nešiel by som nikam. Ležal by som v posteli a premýšľal, načo sa mi oplatí vstať.