Taxidermia

Originálny názov: Taxidermia

Žáner: dráma
Minutáž: 91 minút
Krajina pôvodu: Maďarsko / Rakúsko / Francúzsko
Rok: 2006
Prístupnosť: MP 18

Réžia: György Pálfi
Scenár: Zsófia Ruttkay, György Pálfi
Kamera: Gergely Pohárnok
Hudba: Amon Tobin
Hrajú: Csaba Czene, Gergely Trócsányi, Adél Stanczel, Marc Bischoff

Šokovať dnešného filmového či televízneho diváka nie je nič ľahké, skôr naopak. V dobe, keď predpoludním idú v televízii stupídne krváky a rekreačné telenovely, skrátka diváka len tak ľahko niečo v televízii neprekvapí. Už dávno sú za nami časy, keď stačilo ukázať vo filme ženské poprsie a film bol odsúdený na verejné pranierovanie. Rovnako by teraz asi len ťažko zakázali premietanie Kubrickovej klasiky Mechanický pomaranč vo Veľkej Británii. Doba sa jednoducho zmenila, ale chuť filmových tvorcov šokovať a posúvať hranice znesiteľného neochabla. Výborným príkladom toho je maďarský film Taxidermia, ktorý si poriadne zahráva s divákovou hranicou toho, čo je ešte znesiteľné.

Film vznikol na základe poviedky spisovateľa Lajose P. Nagyho a je vlastne rodinnou kronikou deda, otca a syna. Dedo Vendel Morosgoványi (Csaba Czene) je sluhom vojaka počas druhej svetovej vojny. Je posadnutý sexom a celé jeho bytie smeruje k naplneniu tejto túžby, čo vedie k absurdnej scéne porážky prasaťa. Jeho syn Kalmán Balatony (Gergely Trócsányi) je medzinárodným reprezentantom Maďarska v extrémne nezvyčajnej disciplíne – v prejedaní sa jedlom. Kalmán pravidelne trénuje, je uznávaným budovateľom socialistickej vlasti a dokonca po ňom pomenovali spôsob zvracania. Platí ale staré dobré “svetská sláva, poľná tráva“ a Kalmán spolu so svojou manželkou (takisto športovkyňou-pojedačkou) nie je práve najšťastnejší.

Dej sa potom presúva do súčasnosti, v ktorej je z Kalmána obrovská kopa tuku a jeho syn Lajoska (Marc Bischoff) ho denne zásobuje množstvom vysoko kalorických potravín. Lajoska pokračuje v rodinnej tradície “divných“ osudov. Stal sa preparátorom mŕtvych zvierat (čo sa odborne nazýva práve taxidermia). Je úplným samotárom a jeho životný sen je vytvoriť stroj na dokonalú preparáciu…

Režisérom tohto mimoriadne netradičného filmu je György Pálfi, ktorý už svojím surrealistickým debutom Hukkle ukázal, že z neho nebude asi druhý Spielberg, ale že sa skôr jeho tvorba bude blížiť napríklad k takému Davidovi Lynchovi. Takisto aj v prípade Taxidermie je Pálfiho réžia silne surrealistická. Každé z troch prostredí je spracované veľmi svojsky. Stredná dejová časť so zaujímavým spracovaním socialistickej éry je asi relatívne najrealistickejšia a vcelku aj humorná, samozrejme do istých medzí. Prvá časť naopak má svoju zvláštnu ponurú atmosféru a divák priam fyzicky cíti cez plátno odpor k prostrediu plnom hnoja, spráchnivených drevených budov a odporných ľudských bytostí. Tretia časť je zase silne civilná, ale svojím vyznením takisto pomerne dekadentná.

Príbeh je podľa tvorcov úzko spätý s históriou moderného Maďarska, čo nie je nejako zvlášť viditeľné, jedine pri tej strednej časti je zaujímavá paralela so socialistickým zriadením. Oveľa viac ale vidieť rozdelenie príbehu na tri témy, ktoré sú zobrazene vo veľmi naturalistickej podobe. Režisér si vôbec nerobí ťažkú hlavu z rôznych divných scén a zobrazuje ich tak, že u diváka vyvolávajú tieto filmové obrazy rôzne pocity. Najmä však pocity hnusu, morbídnosti, nepochopenia, surovosti a podobne. V každej časti sa nájdu dosť znechucujúce zábery. V prvej je to jedno veľmi presne mierené ďobnutie kohútom, v druhej zase scény prejedania a zvracania a v tretej je “vrchol“ dekadencie filmu v podobe použitia stroja na preparovanie.

Na sledovanie Taxidermie potrebuje divák silný žalúdok a chuť pozrieť si niečo netradičné, lebo inak film takmer určite nedopozerá. György Pálfy dokonale zvláda v úvode spomínané umenie šokovať divákov. Bohužiaľ v prípade Taxidermie je šokujúca forma zväčša len obalom pre prázdny obsah a príbeh filmu nie je ničím výnimočným a svetoborným. Na druhej strane niektoré nápady sú vo filme veľmi zaujímavé a potešia oko diváka. Celkovo bude Taxidermia pre istú skupinu divákov možno kultovým zážitkom, ale pre väčšinu to bude skôr dekadencia bez hlbšieho významu.