Nabiť a zabiť

Originálny názov: Lucky Number Slevin

Žáner: krimi / komédia
Minutáž: 110 minút
Krajina pôvodu: USA
Rok: 2006
Prístupnosť: MP 12

Réžia: Paul McGuigan
Scenár: Jason Smilovic
Kamera: Peter Sova
Hudba: Joshua Ralph
Hrajú: Josh Hartnett, Bruce Willis, Lucy Liu, Morgan Freeman, Ben Kingsley, Michael Rubenfeld, Peter Outerbridge, Stanley Tucci

Raz za čas sa medzi premnoženými zástupcami žánru akčných filmov objaví kúsok, ktorý nad ostatné prečnieva viditeľne prepracovanejším príbehom, silnejším dejom a istým zameraním celého filmu. Takýmto filmom, svetlou výnimkou v americkom strednom prúde, je film Lucky Number Slevin – po slovensky Nabiť a Zabiť. Chcel by som sa niekedy stretnúť a porozprávať s človekom alebo ľuďmi, ktorí majú za úlohu prekladať a uvádzať slovenské distribučné tituly – a teraz to nemyslím ironicky, naozaj by som sa s nimi stretol a dozvedel sa, prečo niektoré filmy prekladajú tak nezmyselne a zavádzajúco. Pretože, uznajte sami, názov „Nabiť a Zabiť“ znie krvavo „béčkovo“ a neveští nič duchaplné. A aj keď nemôžem povedať, že Lucky Number by bol nejakým serióznym filmom prekypujúcim duchaplnosťou, rozhodne sa jednalo o pomerne inteligentnú akčnú zábavu, ktorá si takýto názov nezaslúžila.

Čo na filme upúta najviac (alebo aspoň mňa to upútalo) okrem už spomínaného zložitého a pomerne precízne prepracovaného príbehu, ktorý nie je chudobný na rôzne prekvapivé dejové zvraty, drobné či väčšie vypointovania a komplikovanú (alebo aspoň zdanlivo komplikovane pôsobiacu) spleť vzťahov, je prešpekulovaný spôsob rozprávania príbehu. Svieža forma s dynamickým, no nie prehnane klipovitým strihom, flashbackmi, retrospektívou a podobnými filmárskymi trikmi, diváka neustále udržuje v napätí a dávkuje mu po kvapkách celý príbeh, nikdy nepovie viac ako má, aby sme ostali až do konca plný očakávania, no zároveň nám poskytuje dosť kúskov, aby sme si spolu s postavami skladali skladačku až ku finále. Ak sa treba v deji pohnúť ďalej, objasniť minulosť či vysvetliť isté nevysvetlené okolnosti, robí sa to vskutku šikovne, autori sa vyhli nudným miestam, ktorých v tomto filme nájdete menej ako jednu – teda žiadnu. Veru, nudiť sa nestihnete, nemáte šancu, pretože Lucky Number šliape ako novučičké naolejované hodinky.

Ťažko sa vyjadrovať k deju filmu, aby som chtiac či nebodaj nechtiac niečo nevyzradil, a to by som naozaj nechcel, pretože pri filmoch, ako je práve tento, by si mal každý divák prejsť cestičku od začiatku, kedy stojí pred veľkým tajomstvom, až ku koncu prejsť sám a bez cudzej pomoci. Radšej sa vyjadrím k iným veciam. Začnem silnými stránkami filmu. Jednu som už spomenul – to, že sa kvôli scenáru a jeho svižnému prevedeniu nestihnete nudiť – POZOR – samozrejme len v prípade, že máte tento žáner a podobné filmy v obľube a nevadí vám aj trochu tej krvi. Tú si tu, mimochodom, užijete pomerne hojne, ale narába sa s ňou decentne, aby v divákovi po skončení neostal dojem, že videl „krvák“. Ďalším silnými stránkami boli hudba a vizuálne riešenie filmu. Tie však silno súvisia s nasledujúcim odsekom.

Tento odsek trochu z inej strany vysvetľuje výnimočnosť Slevina. Film je poňatý ako „oldchoolová“ noir záležitosť, v obraze, zvuku, postavách, miestach i dialógoch je kopec odkazov na žáner, ktorý sa v novom šate snaží Lucky Number Slevin napodobniť a miestami sa mu to darí naozaj potešiteľne. Film noir je Francúzmi pomenovaný americký žáner temných a zväčša gangsterských detektíviek, filmov, ktoré sa vyznačujú istými špecifikami, ktoré hneď vymenujem a ktoré Slevin verne dodržiava.

Hlavný hrdina, mladý chlapík menom Slevin Kelevera, je na vzor noirových hrdinov, záhadný, pokojný sympaťák, ktorému drzí ksicht a držka, ktorú si často a bez obmedzení pustí na špacír, spôsobujú jeden problém za druhým, pár krát na tú svoju držku dostane, motá sa tak nejako po plátne, nabalí si femme fatale a zamotá sa do naozaj nepekného klbka životu nebezpečných situácií. Gangsteri sídlia oproti sebe cez ulicu a pozorujú sa cez okno, majú samozrejme štýlové prezývky „Boss“ a „Raby“, kedysi boli parťáci, ale potom… Obaja hlavní záporáci – a nielen oni, ale aj ich poskokovia (vždy robia v dvojici – jeden je nemý alebo blbý a ten druhý rozpráva alebo bije) a aj ostatné postavy s hlavným Slevinom na čele majú v každej situácii po ruke nejakú rafinovanú a zväčša čiernym humorom a cynizmom prešpikovanú hlášku. Niektoré dialógy sú v rámci žánrovej štylizácie až prehnané – ale skúste si niekedy pozrieť nejaký klasický film noir s Bogartom, zistíte, že aj v tejto oblasti sa scenárista verne inšpiroval. Vo všeobecnosti je veľmi príjemné, keď si na zopár miestach uvedomíte, že sa smejete a že sa autorom popri dozeraní na remeselnú stránku a sledovanie príbehu podarilo do filmu prepašovať dávku pravého drsňáckeho a čierneho humoru.

Celý film je v podstate rozprávaný tak akosi nadnesene, celý čas cítite jemný humor a aj keď si uvedomíte, že sa Hartnetov charakter dostáva do čoraz väčších peripetií, neberiete to akosi tragicky (podobne ako on), ale s ľahkosťou a vtipom. Až k záveru, keď sa blížime ku koncu a veci sa stávajú jasnejšie, film naberie temnejšiu podobu, aby to odľahčil až záver, ktorý kľučkoval ako o život, aby to prebalansoval až k titulkom na hrane, naozaj na hrane – chýbal závan, aby nespadol do vôd banálneho klišé. Obišlo sa to s prižmúreným okom aj bez okázalých ohňostrojov, aj keď rozhodne sa s ukončením pomerili režisér so scenáristom tak trochu kompromisne.

Celý film sa odohráva v prostrediach, ktoré sú pre žáner noir príznakové – reštaurácia, sídla mafiánov, ulica, cudzie byty, dostihy… hrdina je (zdanlivo) bez minulosti, bez koreňov. Navyše sú všetky interiéry vysoko vizuálne štylizované. Dekorácie, tapety, vzory na stenách sú až prehnané a typické pre prostredie, všade, kam sa s postavami pohneme, sa môžeme nasýtiť či presýtiť výtvarne riešených interiérov. Niektoré futuristické, iné v štýle retro. Všetci si prídu na svoje.

Hudba je ako vystrihnutá z nejakej gangsterky, nerevú na vás progresívne rockové skladby alebo drsná elektronika, ktoré často využívajú akčné filmy na vyburcovanie adrenalínu v žilách divákov, ale veľmi príjemná a starostlivo vybraná a zložená filmová hudba doplnená kde tu o vhodné skladby. Herci sa snažiť veľmi nemusia – povedia zopár hlášok, párkrát sa pobijú, párkrát sa zatvária drsne, Lucky Number rozhodne nie je o hlbokých myšlienkach, vybrúsených charakteroch a úchvatných hereckých výkonoch. Aj tak však casting urobil veľa. Hartnet, pri ktorom máte niekedy chuť zvolať „Už ho nebite, chudáka!“ si svoju postavu zjavne obľúbil, podobne Freeman s Kingsleym, ktorí postavy bossov dvoch konkurenčných gangsterských skupín dostali ako do daru. O peknej Lucy Liu radšej písať nebudem, zasa by som sa rozrušil…

Skrátka a jednoducho – na film sa dobre pozerá, ľahko sa pri ňom relaxuje a príjemne zabáva. Ak sa človek dokáže povzniesť nad akčné scény, krv a drsné reči, vychutná si podarený nenáročný film, ktorý vzdáva úctu starej škole.