Malý Yeti
Aj priemernosť vie diváka vyčerpať

Malý Yeti je belgicko-francúzsky animovaný film pre deti, ktorý si požičiava americký setting (postavu Bigfoota, spoločnosť s typizovaným názvom HairCo.). Nevadí mu, ak mu bájneho ľudoopa lokálna distribučka zmení na snežného Yetiho alebo, v zmysle tradície českého pomenúvania, na „Maxinožku“. Taktiež mu nevadí, že pletie piate cez deviate pokrokový genetický výskum s magickými uzdravovacími kúzlami – a vám to nevadí tiež, lebo takých filmov na zabitie času bolo a bude neúrekom.

Film si dáva dobrý pozor na to, aby bol dostatočne vizuálne pútavý a hodnotovo presne taký predvídateľný, aby ste si mohli pokojne zdriemnuť, keď ho deťom zapnete v telke. Nuž, to, že dospelým nestojí za pozornosť, je jeho jediným a pre mnohých iste významným pozitívom. Príbeh to má priamy a jednoduchý, postavy jednoznačne schematicky rozlíšené, ponaučenie dostatočne mravoučné a dizajn štylizovaný. Nad animáciu sa rozhodnete prižmúriť obe oči, lebo načo filmu vytýkať formálne nedostatky, keď je jasné, že nikomu zainteresovanému nešlo o prekonávanie priemeru.

Film sa v duchu šedého filmového priemeru nedopustí ničoho, čo by vás pohoršilo, no neponúkne ani nič také, čo by vás nadchlo. Rozpráva príbeh tínedžera Adam, ktorý sa vydá na cestu (sebapoznania) do divočiny. Snaží sa nájsť svojho otca, o ktorom bol doposiaľ presvedčený, že umrel. Nájde ho, zistí, že je „iný“ ako všetci ostatní – chápete, preto sa skrýva v divočine, kam zapadne –, a že to asi podedil. No a ešte že byť iným má svoje svetlé stránky.

Otec rodinu nechcel opustiť, no poľuje naňho a jeho yetiovsko-bigfootovské vlasaté gény nemorálna spoločnosť, ktorá chce navždy skoncovať s nevzhľadnými príčeskami a parochňami. Tak, to je ono: rodinná drámička, ktorú kapitalistický záporák natiahne na 90 minút.

Príbeh využije každé klišé, ktoré poznáte: chuligánov, ktorí sú zlí len preto, lebo sú za tupcov a treba ich v závere filmu adekvátne vytrestať; prihlúplu, no poriadne vyšportovanú jednotku „mužov v čiernom“, ktorí slúžia zvrátenej korporácii sídliacej v odľahlom a pompéznom sídle; bandu akože vtipných hovoriacich zvierat, ktorá má viac rozumu ako zvyšok postáv dokopy…

Napriek silnému pocitu, že ste všetko už niekde videli (a lepšie napísané aj zrealizované), film väčšinu času ako-tak funguje. Horšie to je až v poslednej tretine, keď sa všetky dejové línie dávno rozuzlili, len panstvo nie a nie dobojovať sa k víťazstvu. Tu aj ten riedky humor ustupuje do úzadia a apatia vyvolaná toľkou predvídateľnosťou vám robí spoločnosť, až kým sa – konečne – nezačnú titulky.

---