Hviezda

Juraj Kovalčík
Juraj Kovalčík
Recenzie

Žáner: dokumentárny, krátkometrážny
Minutáž: 20 minút
Krajina: Slovensko
Rok: 2012
Prístupnosť: MP 7

Réžia: Andrej Kolenčík
Scenár: Lukáš Sigmund, Andrej Kolenčík
Kamera: Nikol Šuplatová, Peter Važan
Hudba: Patrick Doyle
Účinkujú:Ján Slovák, Magda Slováková, Ján Slovák Jr. a ďalší

Hviezda (2012)Sú tu. Prichádzajú. Žijú medzi nami.
Votrelci, emzáci, neznámi v maskách a tmavých plášťoch, skrytí v tieňoch podchodov, odkiaľ občas preblesne len ich žiadostivý pohľad a biele rezáky. Čakajú. Majú kedy.

Keď sa chrámová opona roztrhne vo dvoje, vybuchne presne dvanásťslabičná islandská sopka, panda porodí pätorčatá a po mnohých ďalších znameniach konca, (ne)tvory z temnôt vylezú do svetla reflektorov. Nie všetky a nie naraz. Postupne, pomaly, od špičiek na nohách či rukách. Niektorých už nespoznáte, tak sa zmenia. Na nerozoznanie od vás. Iní budú veľmi podobní ľuďom, len s istými (ne)patrnými anatomickými či psychickými odchýlkami. Niektorým sa začne páčiť, že sú pod paľbou svetlometov, veď dovtedy sa ľuďom museli skrývať potme. Začnú sa dožadovať vašej pozornosti.

Normálny človek toto predsa nerobí. Normálny človek si ide, hej, po ulici rovno, jak sa má, prípadne uhne kočíku, prípadne cyklistovi, podľa toho, či stíha a či je mamička alebo cyklista pekný. Ale normálny človek proste ide priamo podľa možností, nikoho neotravuje, ide si, hej, po svojom, jak sa kedysi vrávoralo. Ale zato niektorí exoti. To by si musel vidieť. Keď sedia v aute, vytrubujú, prípadne verklikujú, že od teba skúpia všetko, čo doma máš. Potom sa posadia za nejaké okienko, úradné, barové či televízne a obsluhujú davy ľudí, všade ich vidíš, na každej riti je vycapená nejaká svetová modelka a galaktický tenorista a univerzálny vojak. To sú tie najväčšie hviezdy. K nim sa upriamujú zraky miliónov. Každý ich síce vidí trochu inak, a tak im venuje aj rôznu pozornosť, ale ak by sme všetky tie osobné kvantá pozornosti pozbierali, šlo by o peknú sumičku, ktorú by som najradšej v mihu investoval do nejakého hedžového fondu. Myslím tú pozornosť. Nech sa im pozrú na zúbky štátne orgány ako aj svetské, lebo to je veľmi zaujímavý fenomén, ako to oni lapajú tie miliardy a bilióny z povetria. A vôbec, dolu s nimi!

Hviezda (2012) Hviezda (2012)

Takže normálny človek nepôjde zo seba zrobiť opicu do televízie alebo komedianta v divadle, ale sedí doma, alebo hej, kráča rovno a pozerá sa okolo seba. Keď je doma, tak do televízie alebo do časopisu, v novinách je už tiež dosť obrázkov na pozeranie, keď je na ulici, hen reklama, tu plagát, čiže všade kde je, normálny človek sa musí v kuse pozerať na tie opice a tých komediantov. Ešte aj na záchode normálny človek si vyvesil kalendár Sports Illustrated. Pozerá na hviezdy celý deň a hviezdy pozerajú na neho. Cíti sa úplne normálne. Všetko je v poriadku. No, všetko zase nie, dosť veľa vecí sa v kuse serie. Ale ešte sa to dá prežiť, a keď vyplatíme úver, to ešte len budeme hýriť. Treba sa držať svojej roboty, keď človek nejakú má. Tí komedianti a opice, sa tam producírujú, a pritom nevedia nič, hej, iba sa pekne tvária alebo rozprávajú alebo tancujú alebo spievajú. A ja nehovorím, šak dobrú pesničku si každý rád vypočuje. Ale ja robím, ja mám reálnu robotu, zažívam vážne situácie, niekedy aj veselé, ale prevažne vážne. Normálny človek kope pod dekou nohami, sčasti od nervozity a sčasti od predávkovania, lebo si musí šľahať, aby vydržal normálny.

Našťastie, hviezda Hviezdy Ján Slovák neni tak celkom normálny. Naopak, on túži byť jedným z tých opíc a komediantov, aby sa aj na neho ľudia pozerali, aby sa on mohol hrať a predvádzať kamionistu a zabijaka, prípadne gestapáka. Takže sa nemusí niekde v komôrke v tme krčiť od zlosti a frustrácie, ale môže – popri robote, kde pozerá do roztaveného železa – robiť aj niečo, čo ho baví (hoci neuživí). Slovák je ako stvorený do dokumentu. Hranatý robotník s obľubou zachraňuje ľudské životy, zbiera výherné kupóny, so ženou Magdou a retardovaným synom Jankom juniorom jazdia stovečkou škodovkou do bratislavskej opery. Vidí sa v divadle – v hercoch – až tak, že chodieva do komparzov jojkárskych siení, a keď pozbiera dostatočnú odvahu, zamieri do amatérskeho divadla, kde mu aj vskutku dajú rolu. Jano je proste hviezda, pozitívny hrdina, zo začiatku trošku začadený ako popolvár, aby bola nejaká dráma, no po dvadsiatich minútach, čo film má, sa človeku zdá, že ho pozná roky. Dostanete chuť prehrabať sa vo svojich detských či akých snoch, spraviť si inventúru ľudí, ktorými ste chceli byť, miest, kde ste chceli byť a ľudí, s ktorými ste tam chceli byť.

Hviezda (2012) Hviezda (2012)

Magda Slováka pri skúšaní roly vedie k tomu, aby bol prirodzený, aj syn už pozná repliky naspamäť. Jana ako chlapca podobne fascinovala účasť na nakrúcaní prvej slovenskej televíznej inscenácie Kubo (1965). Obšmietanie sa pomedzi filmársku techniku a slávnych hercov zužitkoval síce nepriamo a až po rokoch, ale čím väčšia priepasť leží medzi snom postavy a jej momentálnou životnou situáciou, tým viac je splnenie sna nepravdepodobnejšie. Takže začnete postave fandiť a jej to väčšinou aj vyjde. Tak nejak to vyšlo aj Slovákovi. A chvalabohu, šak charakter je to náramne sympatický. Okrem špiny z manuálnej roboty film takmer žiadnu ďalšiu nefiltruje, respektíve brudnejšími miestami prechádza priamo, bez zastavenia. Pritom by sa bolo čoho chytiť, pohrať sa viac napríklad s motívom naviazania syna na otca a z toho vznikajúceho napätia, keď došlo k ich odlúčeniu. Ale možno zajtrajšok už nepríde, tak načo si kaziť súdny deň?