Gohatto

Patrik Oriešek
Recenzie

Originálny názov: Gohatto / Taboo

Žáner: Akčný / Dráma
Minutáž: 100 minút
Krajina: Japonsko
Rok: 1999
Prístupnosť: MP 18

Réžia: Nagisa Oshima
Scenár: Nagisa Oshima
Kamera: Toyomichi Kurita
Hudba: Ryuichi Sakamoto
Hrajú: Takeši Kitano, Ryuhei Matsuda, Tadanobu Asano, Šindži Takeda, Yoiči Sai, Masato Ibu

/Japonsko, rok 1865. Elitná vojenská jednotka Šinsengumi poriada nábor nových členov. Kapitán Tošizo Hidžikata (Takeši Kitano) a vrchný veliteľ jednotky Isami Kondo (Yoiči Sai) sa rozhodnú pre dvoch najlepších: mladučkého syna obchodníka z Osaky Sózabura Kana (Ryuhei Matsuda) a muža plebejského pôvodu Hyoza Tašira (Tadanobu Asano). To však ešte netušia, aké problémy týmto výberom celej spoločnosti spôsobia. V Šinsengumi totiž platia prísne pravidlá (bušidó), ktorých porušenie sa väčšinou končí rituálnou popravou (seppuku). Jedným zo zákazov je zaoberanie sa osobnými spormi. A práve tie v Šinsengumi po príchode dvoch nováčikov z nezvyčajnou silou vypuknú. Ich bezprostrednou príčinou sú dlhé vlasy a krásna tvár jedného z nováčikov…

Tvorcom filmu je významný japonský režisér Nagisa Ošima (Marry Christmas, Mr. Lawrence, Empire of Passion), ktorý sa do režisérskeho kresla vrátil po dlhej trinásťročnej prestávke. (Milovníci kinematografie si ho iste pamätajú z najznámejšieho japonského filmu 70. rokov Korida vášne (In the Realm of Senses, 1976); v Japonsku bol tento film považovaný za pornografiu a dodnes je zakázaný). Ošima, ako režisér s medzinárodným renomé, si mohol dovoliť do filmu obsadiť najpopulárnejších japonských hercov (trochu nudného a ospalého Takešiho Kitana a miláčika japonských žien Tadanobu Asana), angažovať špičkových japonských vizážistov, štylistov a vynikajúceho hudobného skladateľa. Film je vizuálne dokonalý, jeho pomalé plynutie je vhodne podfarbené príjemne melancholickou hudbou, ktorá zdôrazňuje úlohu tajomstva ukrytého pod hrubými nánosmi drobných udalostí a na prvý pohľad nesúvisiacich a nedôležitých epizód. Ošima pre súčasnú kinematografiu dosť netradične využíva naračné prostriedky typické pre nemý film (tie však niekedy pôsobia na dej retardujúco) a svojskú skratkovitosť pretavujúcu sa na konci filmu až do ťažko znesiteľnej nedopovedanosti. Neobjasnené zostávajú aj niektoré postavy – samotný Sózaburó Kanó – čo sa ešte vypuklejšie prejavuje na postave kapitána Sojiho Okitu a jeho kľúčovej úlohe pri riešení celého tajomstva (čo mal spoločné so Sózaburóm?, zabil ho?).

/ /

Na prvé pozretie si preto divák toho príliš veľa z filmu domov neodnesie (okrem dokonalého estetického zážitku v ňom zostane akési prázdno z nepochopenia), čo sa po druhom, pozornejšom a poučenejšom, prezretí si filmu pravdepodobne (ešte raz) zopakuje. Ošima narába s klišé japonských stredovekých a romantických strašidelných príbehov a jemnými, takmer nepostrehnuteľnými vláknami ich prepletá s psychologizmom a drsnými estetizovanými reáliami života v elitnej vojenskej jednotke. Je nepochybne zaujímavé, že napriek zvolenej tematike vo filme nestriekajú gejzíry krvi, zväčša sa bojuje s bambusovými palicami, väčšina bojových scén sa odohráva v interiéroch a nie na voľnom priestranstve; tvrdé údery mečov preto tupo dopadajú len na ochranné vesty cvičiacich samurajov. Nevšednú zápletku (kto vraždí členov Šinsengumi?, s akým zámerom?, je Sózáburó posadnutý? a ak, čím?) umocňujú v kinematografii dosiaľ často prehliadané aspekty potláčanej (homo)sexuality vo vojenských jednotkách a jej deštrukčného vplyvu na takto prísne hierarchicky organizovanú spoločnosť.

/ /

Takmer komorná dráma (ak sa tento pojem vôbec dá použiť v súvislosti s japonskou kultúrou a umením) či skôr trochu ťažkopádny komorný psychoanalytický thriller odohrávajúci sa v dvojitom uzavretí sa pred svetom (interiéry, Spoločnosť) však vo viacerých smeroch presahuje tradičný rámec filmov o Šinsengumi a predstavách európskeho mainstreamového diváka o Japonsku z obdobia Edo. Ošima sa inšpiroval viacerými druhmi umenia (nemý film, literatúra, divadlo) a pokúsil sa preštylizovať akčný samurajský príbeh na mysterióznu homosexuálnu drámu z predmoderného Japonska (treba podotknúť, že homosexualita nebola nikdy v Japonsku žiadnym tabu) a prispôsobiť sa tak (prípadne nezostať nič dlžný svojej povesti škandalistu) požiadavkám diváka a módnym trendom prejavujúcim sa v súčasnej kinematografii. Napriek istým výhradám je film naozaj zaujímavý, vizuálne veľmi príťažlivý, preto sa určite oplatí dopozerať ho až do konca. Záverečná akčná scéna (súboj Sózabura s druhým nováčikom Taširom – samozrejme v daždi) + následné zoťatie rozkvitnutej sakury Hidžikatom je rozuzlením a zároveň estetickým vyvrcholením celého filmu. Pozornejšie sa treba zamerať aj na zdvojené napätie medzi vonkajším a vnútorným svetom (Šinsengumi vo vnútri svojho sídla a mimo neho, Šinsengumi a vonkajší svet). Práve dualizmus, tiahnúci sa celým filmom (nielen v spomínaných súvislostiach), zohráva významnú úlohu pri interpretácií a pochopení tohto diela.

/ /

Film Gohatto vznikol na základe dvoch poviedok japonského spisovateľa Ryotara Šibu (1923 – 1996) Maegami no Sózaburó a Sanjogawara Ranjin zo zbierky Šinsengumi Keppoku, v slovenčine (češtine) žiaľ nedostupných. Šiba je známy predovšetkým ako autor historických románov, jeho diela sú preložené do viacerých jazykov, vo svete sa predalo viac ako stoosemdesiat miliónov výtlačkov jeho kníh. Tematika Šinsengumi je v japonskej kinematografii veľmi stará, prvý (nemý) film sa objavil už v roku 1928. Dodnes v Japonsku vniklo viac ako štyridsať celovečerných filmov s touto tematikou, niekoľko televíznych seriálov a päť filmov anime. Spoločnosť Šinsengumi naozaj existovala, podobne ako aj niektoré postavy, ktoré sa objavili v Ošimovom filme. V roku 1869 spoločnosť Šinsengumi (po smrti Tošiza Hidžikatu) zanikla.

/