25 km²

Juraj Kovalčík
Juraj Kovalčík
Recenzie

Žáner: dokumentárny
Minutáž: 12 minút
Krajina: Slovensko
Rok: 2012
Prístupnosť: MP

Réžia: Jana Mináriková
Scenár: Jana Mináriková
Kamera: Laco Janošťák
Hudba: UMK
Hrajú: Martin Bendžela, Peter Šalko, Lýdia Mináriková, Rudolf Minárik, Adam a Maťo Mrázoví a iní

Martin Bendžela je vyštudovaný výtvarník a prednáša na na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Keby svoje prednášky viedol s hlavou zakrytou v olovenej prilbe, na umeleckej škole by mu to azda ani nemali za neprístojnú extravaganciu. Preto otázka, položená v úvode – rozmýšľali ste, aké by to bolo žiť s olovenou prilbou na hlave? – s poznaním predstaviteľových reálií trochu stráca na atraktívnosti. Inak je obrázok chlapíka, čo sa promenáduje maskovaný staniolom a zo všetkého najviac pripomína robota zo starých vedecko-fantastických televíznych seriálov, dostatočne kuriózny, aby divák podvihol obočie a nechal sa vtiahnuť do 12-minútovej polofikcie.

25 km² (2012), Jana Mináriková 25 km² (2012), Jana Mináriková

Podľa Jany Minárikovej hlavný predstaviteľ je síce herec, ale jeho postavu (Martina) vytvorila spojením dvoch reálne existujúcich ľudí. Ktovie, či to nie je ďalšia fabulácia zo strany režisérky, ktorá ešte ako prváčka na dokumentaristike prirovnala veľkochov hydiny k bytovým a študijným podmienkam na VŠMU. V tom prípade totiž niekde po Slovensku (?) behá človek s olovenou prilbou a ďalší alebo ten istý, ktorý chytá blesky na vymedzenom území – momentálne 25 km² – mimo dosahu telekomunikačných sietí. Niekto z nich by si určite zaslúžil neinscenovaný dokument, ale ako sa vysporiadate s podivínom, čo sa ani za tú máriu nedá filmovať. Ledaže by ste ho podrazili.

Dielko, nakrútené klasickou 8mm kamerou, otvorene priznáva vlastnú štylizáciu a zdôvodňuje ju fyzickým odporom protagonistu voči veškerej elektronike. Aj kamarát-lekár je pri vyšetrení hrdinových nervov odkázaný na medicínske zázraky spred 19. storočia. Boh mu pomáhaj. Hromy bijú vedno s animovanými aj zaznamenanými bleskami. Geišbergom načítaný komentár rozkošne priznáva, že je načítaný, zato však vraj text napísala sama hlavná postava. Mináriková metodicky zamieňa a kombinuje vrstvy „skutočnosti“ a postupov filmového rozprávania. Rozhodla sa riadiť vlastnými pravidlami, čo zodpovedá nezaraditeľnosti jej hrdinu, šialeného vedca a lesného pustovníka zároveň. Objavuje našského a súčasného Cirmana.

25 km² (2012), Jana Mináriková 25 km² (2012), Jana Mináriková

Martin sa lakonicky zmieňuje o svojej žene a dvoch deťoch, ktorí nezdieľajú jeho asketický životný štýl. V jednej scéne ich aj vidíme na krátkej návšteve. Krátkej, lebo žene zazvoní telefón a Martin sa okamžite zvíja v bolestiach. Geišberg/Martin sarkasticky komentuje ich nechuť vzdať sa „mp3 prehrávačov, videohier, internetu, mobilu a telky“, ale tiež priznáva, že je tak možno všetkým lepšie. Pri tejto insitnej kritike – čoho vlastne, konzumerizmu, elektronických médií? – film trochu pozabudol na vlastnú premisu: Martin neznáša elektromagnetické vlny spotrebičov, odkedy ho trafil blesk pri vlastných hókus-pokusoch. Prečo by mala rodina pykať za jeho výstrednosti?

V dlhodobom pláne sa možno civilizačná závislosť na elektrine nevyplatí, ale aj najdrobnejšia ňou poháňaná mašinka je výsledkom rovnako cenného kumštu ako Martinove bleskom formované šperky. Keď Jana Mináriková chcela svoj elektricky bezúhonný film rozšíriť medzi ľudí, digitalizovala ho a zavesila na stránku Azylu. Ak by sme vedeli rozsvecovať žiarovky a monitory dotykom, asi by sa našlo viacero odvážlivcov, čo by skúšali „chytať blesky“. Niekto z nich by možno prišiel aj na metódu zlučiteľnú so životom a zdravím. A potom by sme sa mu všetci zložili na rozprávkový majland, ako sa dnes skladáme predstavenstvám elektrární.