Debut francúzskeho režiséra Louisa Malla Výťah na popravisko, nakrútený v roku 1957, sa zaraďuje medzi tie filmy, ktoré predznamenali príchod francúzskej Novej vlny. Mladí režiséri (Jean – Luc Godard, Francois Truffaut, Claude Chabrol, Jacques Rivette a ďalší) sa snažili nájsť nové vyjadrovacie možnosti filmu. Jednak z odporu ku tradičnému „tatkovmu kinu“, jednak v reakcii na dobový vývoj moderného umenia a filozofie.
Početné odlišnosti oproti „klasickej kinematografii“ sa však nájdu už vo filme Výťah na popravisko. Predovšetkým je to žánrová nejednoznačnosť, pomerne komplikovaná stavba sujetu a nejasné charaktery hlavných postáv.
Problém žánru
Výťah na popravisko sa pohybuje na rozmedzí kriminálneho filmu a psychologickej drámy. Bližšie má ku kriminálke, keďže film ukazuje prípravu, vykonanie i odhalenie trestného činu zo zorného uhla hlavných postáv – zločincov.
Malle neodsudzuje ani nemoralizuje, svojich hrdinov – zločincov zobrazuje predovšetkým ako ľudí (nie nebezpečných porušovateľov zákona, ako by sme to mohli vidieť trebárs v akčných žánroch), zabíjajúcich buď z túžby po naplnení lásky (Julien Tavernier a Florence Carala) alebo z mladíckej nerozvážnosti (Louis). Tým „poľudštením“ Malle umožňuje stotožnenie sa a sympatizovanie diváka s hlavnými hrdinami príbehu. Hoci Julien a Florence porušujú štátny i „prirodzený“ zákon, divák im ochotne tieto činy odpúšťa, pretože je vopred oboznámený (telefonát Juliena a Florance v expozícii filmu) s motiváciou vrahov (láska) a schvaľuje ju. V prípade mladého páru Louisa a Véronique je divák náchylný prepáčiť im ľahkomyseľné zabitie nemeckých turistov, ba dokonca viac či menej pocíti smútok nad rozhodnutím mladého páru vykonať romantickú samovraždu (á la Rómeo a Júlia – jeden z viacerých odkazov ku klasickej tragédii), a tak spoločne uniknúť pred spravodlivosťou. (Dobrovoľnú smrť hrdinov v mladom veku ľudia všeobecne vnímajú ako výnimočnú, ba dokonca v mnohých prípadoch dopomáha k mýtizácii historických postáv – napr. smrť Jana Palacha či Kurta Cobaina).
Ďalším dôvodom, prečo má film Výťah na popravisko bližšie k „škatuľke“ s označením kriminálny film je fakt, že sa tu nachádza zločinec, ktorý stojí viac či menej v opozícii voči systému. Julien Tavernier je k vražde svojho riaditeľa motivovaný nielen láskou k jeho manželke. Ako bývalý kapitán francúzskej armády zažil utrpenie vo vojnách v Indočíne a Severnej Afrike. Je vojnou poznačený, v priebehu filmu sa dozvedáme, že dbá o to, aby ho ľudia, s ktorými prichádza do styku, neoslovovali „kapitán“ a že pred tým, než sa stretol s Florence, zrejme veľa pil. Zavraždenie Florencinho muža, ktorý profituje z vojnových konfliktov, vyjadruje Julienov „ideologický“ postoj i vôľu očistiť sa od vojenskej minulosti. Primárnou motiváciou jeho činu však ostáva túžba po naplnenej láske.
Od kriminálneho žánru film odkláňajú najmä momenty vzťahujúce sa k postave Florence. Už úvodný záber hrá vo filme dôležitú úlohu: veľký detail na Florencinu tvár, na túto výnimočnú tvár ženy, ktorú môžeme pokojne označiť ako „femme fatale“, ženy, v ktorej sa snúbi chladná inteligencia s vášňou. Detail Florencinej tváre sa bude v priebehu filmu opakovať: bude to tvár niekedy šepkajúca, mlčiaca za zvuku ťahavej melancholickej trúbky Milesa Davisa a zároveň vnútorne vyslovujúca svoje pocity. Detail sa bude vracať v rôznych podobách a produkovať tak rytmus, podobne ako v básni alebo piesni. Tento detail divákovi poskytne ponor do Florencinho vnútorného sveta a bude vytvárať akýsi zvláštny druh lyriky.
Spomínaný prienik do vnútorného vesmíru Florence odkláňa film Výťah na popravisko od jednoznačného začlenenia ku kriminálke a približuje ho k psychologickej dráme. Ešte viac vzďaľuje film od kriminálky až k filmu – básni azda najpôsobivejšia časť filmu: úsek, keď sa Florence bezcieľne motá po nočných parížskych uliciach a hľadá svojho milenca. Táto niekoľkominútová časť je voľným motívom, ktorý nerozvíja dej, mohli by sme ho z filmu vypustiť (aká by to bola škoda!) a neovplyvnilo by to kauzálnu líniu príbehu. Začlenenie tejto časti do filmu je umelecky motivované. Kamera sleduje kráčajúcu Florence, ktorá v ráme obrazu zaberá centrálnu pozíciu. Prevažne v polodetailoch a polocelkoch vidíme, ako krúti hlavou, nechápe, čo sa s Julienom stalo. Neprehliadnuteľná Florence prechádza tmavými a nehostinnými ulicami, ľudia okolo vyzerajú oproti nej ako bezprizorné bytosti. Synchrónne zvuky sú eliminované, namiesto toho znie trúchliaca trúbka Milesa Davisa sprevádzaná jemnými bicími, ktorých rytmus je v harmónii s jej krokmi. Hudba vyjadruje momentálny emocionálny svet Florence, je to hudba vychádzajúca z jej vnútra.
Stavba príbehu
Príbeh filmu Výťah na popravisko je chronologický, lineárny. Rozprávanie je uzavreté, film nemá otvorený koniec, udalosti sa dostávajú smerom od nastolenia problému (príprava vraždy) po jeho vyriešenie (zatknutie vinníkov). Film sa začína spomínaním detailom na Florencinu tvár, podobným detailom sa príbeh aj končí. Tento posledný detail v má v celkovom kontexte (po udalostiach, ktoré sa odohrali) už iné vyznenie, teda môžeme povedať, že tu nejde o kruhovú, ale špirálovitú kompozíciu rozprávania. Rozprávanie je taktiež vševedúce, divák pracuje s veľkým rozsahom znalostí, vie vždy viac ako jednotlivé postavy filmu. Sujet sa ďalej skladá z troch vzájomne sa prelínajúcich príbehov (Julienov, Florencin a príbeh Loisa a Véronique), rôzne formálne spracovaných.
Julienov príbeh sa približne do druhej tretiny filmu odohráva v chladných, sterilných priestoroch funkcionalistickej budovy, v ktorej má (Julien) zamestnanie a ktorá sa mu následne stáva väzením, keď sa zasekne vo výťahu tejto budovy. Uzavretý priestor výťahu neposkytuje postave mnoho možností, aby sa prejavila. O Julienovi sa najviac dozvieme z ostatných dvoch príbehov, či už z prehovorov Véronique, ktorá približuje Louisovi Julienovu minulosť, ako aj z rozprávania Tavernierovych priateľov, ktorých stretáva Florence pri svojom nočnom hľadaní. Julien je neustále väzňom. Predtým, než sa do výťahu dostal, bol medzi ľuďmi zaškatuľkovaný ako armádny „kapitán“. Keď sa dostane zo zajatia výťahu, na slobode sa neudrží dlho, zakrátko ho zatknú ako vraha nemeckých turistov. Julienov svet pripomína svet hrdinov z diela Franza Kafku, je to uzavretý, opustený, absurdný svet, kde je (Julien) vydaný napospas anonymnej moci. V Julienovom príbehu mimoobrazová hudba takmer absentuje, ak ju počujeme, prichádza ako vzdialená ozvena z príbehu Florence.
Florencin príbeh je intímnejší a približujúci sa lyrickej básni. Florencine monológy, v ktorých sa spovedá z momentálnych pocitov, pripomínajú básnický prednes. Fotografia je zaodetá do pochmúrnych tónov.
Príbeh mladého páru – Louisa a Véronique – je snímaný prevažne v celkoch a polocelkoch. Je to dynamický príbeh s niekoľkými prekvapujúcimi akciami (krádež Tavernierovho auta, naháňačka s nemeckými turistami, zabitie turistov, útek, pokus o samovraždu). Unáhlené, neopatrné jednanie mladých sa premieta aj do hudby, ktorá sprevádza ich príbeh. Mladí sú neustále v pohybe podobne ako nervózne Davisove prsty, rýchle tempo udáva kontrabas a Kenny Clarke za bicími.
Všetky tri svety sa približne v momente peripetie začínajú spájať. Ich spojivom sa stáva polícia, spočiatku parodovaná (šušľajúci zástupca prokurátora), ktorá však všetky vraždy (do 24 hodín podľa slov zástupcu) vyrieši a stane sa nástrojom spravodlivosti, svetským vykonávateľom osudu. Florence a Julien sa nikdy vo filme fyzicky neocitnú pri sebe, sú navždy rozdelení „vyššou mocou“. Je však za všetkým „vyššia moc“ (osud), alebo bola všetko jednoducho náhoda?
Náhoda či osud?
Táto otázka patrí možno do kategórie tých „mimofilmových“, ale myslím si, že v prípade filmu Výťah na popravisko má svoje opodstatnenie. Prečo? Zdanlivo náhodné zabudnutie lana, ktoré môže odhaliť ideálne naplánovanú vraždu, spustí niekoľko ďalších náhod (zaseknutie Juliena vo výťahu, krádež jeho auta mladým párom, náhodný nález fotiek, ktoré usvedčia vrahov). Boli to však skutočne náhody alebo nie? Samozrejme, v hranom filme by nič náhodné byť nemalo, už scenár filmu predsa nie je produktom zhluku okolností. Narážam tým na niečo iné.
Film sa približuje mnohými vlastnosťami ku klasickej tragédii. Či už výstavbou jednotlivých príbehov do tradičných piatich stupňov, odkazom k tragédii Rómeo a Júlia (neúspešná samovražda Louisa a Véronique) alebo postavou nočného strážnika v Julienovom zamestnaní, akéhosi symbolu strážcu nad životmi ľudí, ktorému sa v tme rozsypú kľúče (pomyselné kľúče od našich životov). V antickej tragédií bol častým námetom nerovný boj hrdinu so silami, nad ktorými nemôže zvíťaziť, často mali tieto sily podobu osudovej veštby (Kráľ Oidipus).
Aj hrdinovia nášho príbehu žijú v uzavretom svete, z ktorého nemožno uniknúť (Julien, Florence), pokus ujsť za cenu vraždy nevychádza. Konečné posolstvo filmu (explicitný význam) tak vyznieva možno až príliš jednoducho: pred spravodlivosťou sa ujsť nedá a každý musí za svoje zločiny pykať. Myšlienka, ktorá nie je nijak prevratná svojou originalitou. Aj pri tomto filme sa tak potvrdzujú slová Kristin Thompson, ktorá pripomína, že posolstvá filmu sú niekedy príliš jednoduché, rozhodujúce je formálne spracovanie. Pri filme Výťah na popravisko nebude snáď nikto protestovať, že spomenutú myšlienku spracováva pôsobivo.
Originálny názov: Ascenseur pour l’échafaud
Krajina: Francúzsko
Rok: 1958
Minutáž: 88 minút
Réžia: Louis Malle
Scenár: Roger Nimier, Louis Malle
Kamera: Henri Decaë
Hudba: Miles Davis
Hrajú: Jeanne Moreau, Maurice Ronet, Georges Poujouly, Yori Bertin, Jean Wall,Elga Andersen, Sylviane Aisenstein,Micheline Bona, Gisèle Grandpré, Jacqueline Staup, Gérard Darrieu
