Dancer in the dark © 2000 ASFK
Už samotný podnadpis výstižne sumarizuje, prečo sa tento kúsok dánskeho enfant terrible, Larsa von Triera, stal novodobou klasikou. Režisér a scenárista tu zúročuje svoje definujúce stránky v tej najvybrúsenejšej forme.
Dancer in the Dark, ako znie názov v origináli, bralo európske festivaly útokom v roku 2000, dávno predtým, než Trier rezignoval na hĺbku a náboj a nechal sa unášať vlastnou duševnou onaniou (jeden príklad za všetky je otrasný Antichrist). Ponurá, bez eufemizmu podaná psychologická dráma/muzikál o ťažkom živote československej imigrantky Selmy za veľkou mlákou má takmer všetky ingrediencie namiešané správne.
V prvom rade tu máme hlavnú hereckú hviezdu. Popová muzikantka z Islandu, Bjőrk, si strihla svoju bez debaty najlepšiu a najslávnejšiu rolu. Jej Selma je životom ničená a deprimovaná slobodná matka. Cieľom tejto ženy, ktorá si realitu nepripúšťa a ostáva bezpečne schovaná za svoju naivitu je jediné: starať sa o syna Genea. Za jeho dobro a zdravie by dala i život. To nie je hyperbola.
Jedinou osobnou radosťou v Selminom živote sú večerné hodiny ochotníckeho muzikálu. Muzikál ako taký je jej celoživotnou vášňou. Bjőrk je v herecky náročnej úlohe ženy, ktorá padne za obeť krutej náture nevyspytateľnosti života ako i vlčej povahe zdanlivých priateľov, famózna. Trier z nej musel naozaj vytrieskať emóciu do poslednej kvapôčky. Koniec koncov, títo dvaja si doteraz nevedia prísť na meno, pričom pred pár rokmi obvinila speváčka dánskeho matadora zo sexuálneho obťažovania počas nakrúcania.
Podobná animozita sa dá medzi Trierom a jeho okolím čakať. Ide o autora zvyknutého a vyžívajúceho sa v cynickom modus operandi, čo do metodiky nakrúcania. Jeho počiny poburujú, šokujú, odzbrojujú – v dobrom aj zlom zmysle slova. Práve zlom v deji zhruba v polovici filmu, ktorý strhne protagonistku do víru ukrutnosti, životnej irónie a psychického i fyzického utrpenia je pravdepodobne kľúčovým bodom, ktorý zo snímky spravil kultovú záležitosť.
Nejde pritom ani tak „čo“ sa na plátne deje, avšak „ako“ to celé chirurgicky presný tvorcovský um prevedie. Hlavný motív je v podstate primitívne jednoduchý. V prvej polovici nám režisér načrtne každodenný horký chlieb a drobné radosti hrdinky. V druhej ju spolu s divákom hodí do septiku ľudského pokrytectva, zloby, a slepej nenávisti.
Koniec je väčšine jasný dávno pred nábehom záverečných titulkov. Ibaže spôsob, akým Lars von Trier prepletá útrapy s veselými piesňami a energickými, bezstarostnými tanečnými číslami pozdvihuje celé dielo na vyššiu priečku, než na akej spočívajú podobne jednoduché tituly o irónii osudu. Do kontrastu s permanentnou eufóriou tanečných čísel stavia Trier krutosť a fádnosť všedného života. Cynizmus režisérskeho prístupu takto len vynikne, drsné momenty diváka uhranú naturalizmom, len aby dostal o záber neskôr pľuvanec do tváre v podobe morbídnych muzikálových kreácií.
Ručná kamera potom dodáva dielu punc dokumentu. Dánsky iritátor šiel až tak ďaleko, že počas niektorých scén bolo prítomných na pľace okolo 100 objektívov, aby u obsadenia zachytil čo najviac surovej emócie. Trier sa s tým skrátka „nepára“, neustupuje divákovej prípadnej citlivosti – a práve za to si v prípade Dancer in the Dark zaslúži víťazné vavríny tvorcovskej suverenity.
