My Fair Lady

Počiatky Pygmaliona siahajú až do antických čias, keď Ovídius do svojich Metamorfóz zahrnul aj starogrécku báj o sochárovi, ktorý vytvoril sochu ženy tak krásnu, až sa do nej zamiloval a uprosil bohov, aby jej darovali život. Tento názov preberá aj zrejme najslávnejšia hra Georga Bernarda Shawa, zaoberajúca sa podobným modelovaním na krásnu bytosť. V modernej verzii je sochárom profesor Higgins, ktorého celoživotným poslaním je štúdium fonetiky. Jedného dňa sa staví s priateľom plukovníkom Pickeringom, že do šiestich mesiacov spraví z pouličnej predavačky Lízy dámu a uvedie ju do spoločnosti bez toho, aby niekto odhalil jej skutočný pôvod.

Hra sa, samozrejme, dočkala viacerých filmových adaptácií, pričom tou najznámejšou je, bezpochyby, My Fair Lady s Audrey Hepburn. Presnejšie je to však filmová verzia muzikálu, ktorý vznikol na podľa Shawovej predlohy.

A práve v tom je jedná zo slabostí filmu – pôsobí, akoby sa príliš držal javiskového formátu. Ak by sme aj prepáčili dekorácie, ktoré v exteriérových scénach ani prinajmenšom nepôsobia ako z exteriéru (a nedá sa predpokladať, že ide o program), priestor pred kamerou stále pôsobí ako javisko. Kamera sa totiž pohybuje iba v jednej časti priestoru a udržuje širšie zábery; detailov či záberov cez rameno je skutočne minimum. Namiesto toho, aby sa využilo (keď už nič lepšie) to tradičné rozzáberovanie dialógu (obe postavy – cez rameno – detail), postavy sú divadelne vytočené smerom k hľadisku. V tomto prípade je to však kamera, čo pôsobí dosť nešťastne.

No to sa ešte dá prežiť, horšia je však prázdnosť filmu. Predloha je síce taktiež lineárnou komédiou bez nejakých vážnych zvratov, no predsa len načrtáva isté otázky, ktoré však film už vypúšťa. Ten sa sústredí na prerod Lízy po vonkajšej stránke, na sen každého malého dievčatka, že jedného dňa sa stane princeznou a vynecháva problematiku rozvrstvenia obyvateľstva. Osvetlené je iba dievča, pričom kastovný systém, ktorý dokázala poraziť, ostáva v prítmí. Týmto sústredením sa na prerod však film (zjavne nechtiac) zdôraznil (aký paradox!), že k žiadnemu prerodu vlastne nedošlo. Líza sa zmenila iba navonok, v očiach ostatných. Vo svojom vnútri zostala prakticky rovnaká.

A práve problematiku tohto farizejstva Shaw vo svojej hre jemne otvára (tak jemne až si to scenárista zrejme nevšimol). Kritizuje vyššiu spoločnosť a jej maniere triediť ľudí do vrstiev a pod., čo bolo v tomto príbehu zredukované na otázku správnej výslovnosti. Lízu prijali len na tomto základe. Pritom bolo úplne nepodstatné, čo hovorila, kým to hovorila správne. Shaw tak poukázal na to, že ľudia z vyššej spoločnosti sa sami stavajú do pozície, že sú niečo viac, a pritom sa dokážu rozprávať iba o počasí alebo zdravotnom stave…

Tí sú tak pre Shawa iba zvonku pekne vyzerajúce, no vo vnútri prázdne bytosti. A tak sa skrz Lízu pýta, či toto je to, čo by mal chcieť človek dosiahnuť. A tým, že to Líza úplne nedosahuje, dáva aj odpoveď. Tá sa síce naučila jazyku, a tým pádom sa „vyrovnala“ lepšej spoločnosti, no vo svojej podstate sa oproti tomu, aká bola na ulici, veľmi nezmenila. Akoby teda prepojila tieto dva svety, čoho výsledkom bolo uvedomenie si ceny samej seba – ľudskej bytosti.

Opäť však, jedná sa o komédiu a tieto problémy tak ostávajú iba načrtnuté, pričom si vystačujú so záverečnými frázami v zmysle, že každá žena, či už bohatá alebo chudobná, si zaslúži rovnakú úctu. No kým v predlohe sa ešte dajú vystopovať prvky sociálnej kritiky, film na také niečo absolútne zaneviera. Ten sa sústreďuje na romantickú premenu (aj keď, samozrejme, tú otvorene pripúšťa aj Shaw, o nej niet pochýb) a „vhodne“ ju dopĺňa piesňami, ktorej texty hru neskutočným spôsobom prznia.

Aj keď nie je pekné porovnávať literárnu predlohu s filmom naň odkazujúcim, My Fair Lady sa jednoznačne radí do skupiny nevydarených adaptácií hraničiacich až s epigónstvom. Ale čo, americké štúdia sa riadia inými zákonmi.

Originálny názov: My Fair Lady
Rok: 1964
Réžia: George Cukor
Scenár: Alan Jay Lerner
Kamera: Harry Stradling
Hudba: Frederic Loewe
Hrajú: Audrey Hepburn, Rex Harrison, Stanley Holloway, Wilfrid Hyde-White