Jediný filmový festival na svete, ktorý sa zameriava na prácu kameramanov, sa koná v poľskom meste, o ktorom predpokladaná väčšina z vás ešte ani nepočula. Mesto sa volá Bydgoszcz a spomínaný festival PlusCamerimage oslávil v novembri svoje dvadsiate výročie.

Jeho púť sa však začala v mestečku Toruń, v srdci Poľska, kde si skupinka kinofilov v roku 1992 uvedomila, že popri všetkých možných cenách venovaných filmovému remeslu a umeniu sa práci kameramanov venuje len malá pozornosť. S minimom peňazí, ale s maximom nadšenia založili festival, na ktorý už o rok na to pozvali zástupcov American Society of Cinematographers (ASC) – Svena Nykvista a Vittoria Storara. V tom roku sa premietlo 42 filmov a v porote sa ocitol aj samotný Storaro. Prvé roky festivalu jeho zakladatelia prirovnali k „budovaniu opery uprostred púšte“, no netajili sa ambíciou dotiahnuť to až na podujatie svetového významu, ktoré by hostilo prestížnych tvorcov, umelcov, filmových nadšencov, ale aj študentov filmu z celého sveta.

Po dvoch desaťročiach je výsledok evidentný – ambície otcov festivalu, Kazimierza PartukihoMareka Zydowicza sa splnili do bodky. Dnes hostí desiatky celosvetovo známych mien (jedným z nich je Keanu Reeves, ktorý každoročne zastrešuje podujatie) a tisíce návštevníkov z filmovej brandže či mimo nej. Hoci festival dnes namiesto Toruńu pôsobí v Bydgoszcy a svoj názov Camerimage obohatil o meno hlavného sponzora Plus, to nadšenie, ktoré sa spájalo s jeho založením, funguje stále rovnako. Prestížna porota vyberá víťazov v sekciách ako: celovečerný film, poľský film, krátky dokument, feature dokument, režisérsky a kameramanský debut, študentský film, hudobný videoklip a pod. Popritom sa nezabúda na veľkých tvorcov, ktorí si každý rok odnášajú Lifetime achievement award (tento rok to bol napr. Vadim Jusov, ktorý spolupracoval s Tarkovským či s Davidom Lynchom).

Čo je však na tomto festivale najfascinujúcejšie, a to mi potvrdili všetci, s ktorými som sa rozprávala, je jeho nezabudnuteľná atmosféra. Hoci Opera Nova v centre Bydgoszczy je takmer 24 hodín denne nasiaknutá stopercentnou koncentráciou celebrít, celková atmosféra je mimoriadne priateľská, uvoľnená a nenútená. Bežne sa stane, že vo festivalovej kaviarni stretnete na pive Stevena Okazakiho, či Vadima Jusova, s ktorým môžete prehodiť pár slov, ak máte dostatok odvahy. Konkrétne s Vadimom som sa stretla v posledný deň festivalu po tom, ako prijal cenu za celoživotné dielo. Keďže starý pán stál práve osamote, čakajúc pred šatňami na svoju manželku, nedalo mi neprihovoriť sa mu. Hoci nehovoril anglicky ani poľsky a moja ruština sa takmer výhradne obmedzuje na slovko spasiba,  akousi hybridnou rečou som mu zablahoželala k úspechom, ktoré presahujú niekoľko desaťročí. Po chvíli sa zjavila jeho prekladateľka a zachránila situáciu. Bol to len jeden z mnohých zážitkov, ktoré festival priniesol.

Aj vďaka každodenným afterpárty, ktoré trvajú do skorého rána, má človek šancu stretnúť filmárov z celého sveta a prehodiť s nimi pár slov na ľubovoľnú tému. „Možno je to práve vďaka tomu, že festival je v Poľsku. Nikto sa tu na nič nehrá a nejde tu o biznis,“ povedal mi švédsky kameraman, keď sme stáli pri bare čakajúc na svoj drink. Ľudia z filmového priemyslu si sem chodia oddýchnuť a nikto sa neberie príliš vážne. Účasť na tomto podujatí vás len utvrdí v tom, že práve ľudia, ktorí v živote dokázali najviac, sú tí najobyčajnejší a najskromnejší zo všetkých. Úspech predsa hovorí sám za seba a dobre odvedená práca sa chváli sama. Malí sa aj vďaka početným seminárom a work-shopom môžu priučiť od veľkých a veľkí tu čerpajú tvorivú energiu, ktorá sa v tých malých tak veľmi kumuluje. Ak ste senzitívni, už pri prvom vkročení na pôdu opery vás ovalí obrovská tvorivá energia, ktorej zdrojom je láska k práci a nadšenie umením.

Za všetko hovoria slová jedného z členov ASC, Phedona Papamichaela (kameramana filmov ako Walk the Line, Deň zrady či Deti moje), ktoré povedal pre magazín American Cinematographer: „Myslím, že my, ako skupina kameramanov, sme nikdy nezažili takú lásku a vášeň k nášmu remeslu ako na Camerimagi. Čo robí festival takým unikátnym a magickým, je príležitosť stretnúť kameramanov z celého sveta, ktorých by sme inak nestretli a vybudovať si vzťahy, ktoré trvajú ešte desaťročia potom. Taká zmes renomovaných kameramanov a študentov nevzniká hocikde. Mať možnosť sadnúť si a dať si drink s Volkerom Schlöndorffom, ktorého obdivujem od detstva, je ten typ vzrušenia, ktoré robí festival špeciálnym. Študenti prichádzajú z celého sveta, takže ochutnávate esenciu budúcna a toho, kam veci smerujú. Vzájomné opeľovanie kultúr je fascinujúce. Môžete objaviť určité krajiny, ktoré vykonali výnimočnú robotu. A samozrejme, Poliaci sú v tomto ohľade veľmi silní. Každému mladému kameramanovi naokolo hovorím: Musíš ísť do Poľska!“

Poslednou vecou, ktorá stojí za zmienku pre svoju výnimočnosť, je úspešná spolupráca festivalu s dobrovoľníkmi. Tento osvedčený spôsob riadenia festivalu je pre mladých jednou z možností, ako sa dostať do centra diania, vidieť filmy a stretnúť osobnosti. Nemusíte byť z brandže, aby vás táto komunita prijala a pre okolie budete o to zaujímavejší, že robíte niečo celkom iné ako väčšina účastníkov.

PlusCamerimage je vo všetkých ohľadoch niečo unikátne. Možno ste o ňom počuli prvýkrát, ale určite nie naposledy. Napokon, bola by to škoda, keďže je dielom našich najbližších susedov.