Mníchov

Originálny názov: Munich

Žáner: Dráma
Minutáž: 164 minút
Krajina pôvodu: USA
Rok: 2005
Prístupnosť: MP 12

Réžia: Steven Spielberg
Scenár: Tony Kushner, Eric Roth
Kamera: Janusz Kaminski
Hudba: John Williams
Hrajú: Eric Bana, Daniel Craig, Marie-Josée Croze, Geoffrey Rush, Ayelet Zorer, Hiam Abbass, Yvan Attal, Lynn Cohen, Ciarán Hinds

Na úvod malé upozornenie: nasledujúca recenzia obsahuje politicky nekorektné názory, s ktorými pravdepodobne nebudete súhlasiť. Ale presne to je zámer, pretože provokácia je jeden z najlepších spôsobov ako pritiahnuť pozornosť a rozpútať búrlivú diskusiu pod článkom :-).

Nepatrím medzi nekritických fanúšikov Stevena Spielberga, ale rešpektujem, že patrí medzi významných režisérov a viaceré jeho filmy stoja za pozornosť. Možno im často chýba hĺbka, nevyhnú sa gýču, ale rozhodne sa im nedá uprieť vynikajúce remeslo, suverénne zvládanie množstva žánrov a takmer vždy dokážu dobre pobaviť. V kinách teda máme po relatívne krátkej dobe ďalší jeho kúsok a napriek tomu, že sa nejedná, ako vo väčšine prípadov, o typický „blokbaster“, priťahuje minimálne rovnakú pozornosť ako jeho nevlastní bratia. Je to dané samozrejme témou.

Opis príbehu by bol nosením dreva do mora (majstri odpustia), keďže ho už určite poznáte z rôznych zdrojov (napr. Mossad), takže to odbavíme veľmi stručne. Po udalostiach v Mníchove sa izraelskí predstavitelia rozhodnú, že je potrebné najať niekoľkých agentov, ktorí sa postarajú o ľudí zodpovedných za prípravu masakru. A zatiaľ, čo sa svet spamätáva z nešťastných udalostí, skupina piatich mužov, vedená Avnerom (Eric Bana) sa vydáva po stopách jedenástich „terčov“. Ak tušíte, že to nebudú mať jednoduché, tušíte správne. K technickým problémom sa postupne pridávajú morálne pochybnosti a odveta na seba tiež nenechá dlho čakať.

Ak som v úvode použil výkaz „politická korektnosť“, nebolo to náhodou. A ťažko nájsť niečo čo by v stručnosti výstižnejšie charakterizovalo tento film. Veľké príbehy o dobre a zle sa veľmi nenosia, resp. je im vyhradená rezervácia s označením „fantasy“ (filmy typu Pán prsteňov alebo Narnia), kde to veľmi neprekáža. Všetko je relatívne, každý má svoju pravdu a aj v tomto filme je vyvažovaná doslova na gramy, aby sa jej obom stranám ušlo rovnako a boli obe spokojné. Budú aj diváci? Tí z filmovej akadémie určite.

Do príbehu vhupneme rovnými nohami a v rýchlom slede sú prezentované udalosti, ktoré sa odohrali v Mníchove. Keďže sú notoricky známe, nie je ani veľmi potrebné zoširoka ich opisovať. Toto je Spielbergova silná stránka a dokáže zobraziť počiatočný šok a všetok ten zmätok maximálne presvedčivo (podobne napr. vo Vojne svetov). Horšie je to neskôr, keď sa schéma začína opakovať: zabitý Arab – pochybnosti o čine – odveta druhej strany – zabitý Arab, atď. V druhej časti filmu to už začína trochu unavovať a v tomto prípade, rozhodne neplatí, že opakovanie je matkou múdrosti. Možno by pomohla kratšia stopáž, ale to by bol zrejme Spielberg nesvoj.

Dôležitú úlohu hrá výtvarná stránka filmu, ktorá zvýrazňuje kontrast medzi túžbou po pokojnom domove s rodinou (symbolizovaná farebnou kuchyňou za nedosiahnuteľným výkladnom jedného z obchodov) a šedivou realitou. Aj v tomto prípade spolupracoval režisér so svojím tradičným kameramanom Januszom Kaminskim. Napriek tomu, že Spielberg často strieda žánre, niektoré motívy sa opakujú. Okrem tradičného vzťahu otca a syna je po napríklad zmena lovca na loveného (Minority report).

Z hercov si najväčšiu pozornosť zaslúži Geoffrey Rush v úlohe cynického dôstojníka Mossadu Ephraima, napriek tomu, že dostal minimum priestoru. Eric Bana, ktorý je naopak na plátne najviac ma veľmi nepresvedčil. Typologicky sa na postavu „človeka s rukami mäsiara ale jemnou dušou“ možno hodí, ale nezaškodilo by viac talentu. Z pätice ústredných postáv je najvýraznejší Daniel Craig (nový Bond si úlohu tajného agenta vyskúšal na nečisto), ktorý hrá mierne fanatického Steva. Keď hovorí, že mu záleží len na preliatej židovskej krvi a prebleskne mu v očiach iskra mi bolo jasné, že jeho „nordický“ zjav nie je náhodný (toto je mimochodom jeden z dvoch momentov, kedy to s tým relativizmom autori trochu prepískli – ten druhý je v závere).

Zatiaľ to boli väčšinou kritické slová, ale určite sa nájdu aj dôvody na pochvalu. Veľmi oceňujem hlavne to, že príbeh neskĺzol do polohy „cool“ zabíjania a v závere nasilu primontovanej „myšlienky“. Naopak, je rozprávaný vecne a realisticky. Možno tým stratí nejakých divákov, ale získa na uveriteľnosti. Niekedy sú použité aj expresívnejšie prostriedky na vyjadrenie a niekto možno povie, že to prekvapuje u Spielberga, ktorý točí väčšinou rodinné filmy. Nie je to celkom tak a nájde sa v jeho filmografii niekoľko filmov, ktoré sú takýmito výnimkami. V tomto smere je Mníchov asi najviac podobný Schindlerovmu zoznamu.

Hlavné posolstvo filmu bolo v skratke vyjadrené v dialógu Avnera s jedným z protivníkov a následnej akcií – túžba oboch po pokojnom domove a nemožnosti jej dosiahnutia násilím. Chcem veriť, že to tvorcovia mysleli úprimne a nebol za tým žiadny kalkul. Výsledkom je ale film, ktorý je vo svojej podstate naivný. Bojí sa pomenovať zlo, resp. hľadá jeho ospravedlnenie veľmi pomýleným spôsobom.