Originálny názov: Flight
Žáner: dráma
Minutáž: 138 minút
Krajina: USA
Rok: 2012
Prístupnosť: MP 15
Réžia: Robert Zemeckis
Scenár: John Gatins
Kamera: Don Burgess
Hudba: Alan Silvestri
Hrajú: Denzel Washington, Nadine Velazquez, Carter Cabassa, Adam C. Edwards, Tamara Tunie, Brian Geraghty, Kelly Reilly, Conor O’Neill, Charlie E. Schmidt, Will Sherrod, Boni Yanagisawa, Adam Tomei a ďalší
Ak strávite dekádu produkovaním a režírovaním viac či menej neúspešných motion capture animákov, návrat na filmové výslnie je komplikovaný. Presne tento osud postretol Roberta Zemeckisa potom, čo Avatar na konci roka 2009 všetkým hollywoodskym štúdiám ukázal, že technológia presadzovaná Zemeckisom (tvorcom troch Návratov do budúcnosti či oscarového Forresta Gumpa) je pri porovnaní s prístupom Cameronovho technického tímu odsúdená na neúspech. A po prepadáku Mars Needs Moms! (2011) prišlo k rozumu konečne aj štúdio Disney a prestalo štedro financovať Zemeckisovu digitálnu zábavku.
Našťastie, po uznaní tejto prehry Zemeckis nezahorkol a rozhodol sa pre návrat k hranému filmu. A vybral si k tomu zaujímavý príbeh o kapitánovi havarovaného lietadla, ktorý šialeným manévrom zachráni 96 životov. Počas núdzového pristátia sa skúsený pilot Whip Whitaker rozhodne otočiť lietadlo dole hlavou, vďaka čomu sa mu podarí doletieť na opustenú lúku a s neovládateľným strojom pristáť. Po prepustení z nemocnice však musí čerstvý národný hrdina čeliť vyšetrovaniu udalosti, počas ktorého je o ňom odhalených niekoľko nepríjemných skutočností.
Prvá polhodina filmu je ukážkou dokonalého audiovizuálneho majstrovstva a Zemeckis v nej predvádza, že aj so skromným rozpočtom dokáže vytvoriť pôsobivú atmosféru a akčnú scénu, pretože zrútenie letu 227 je jednou z najpôsobivejších filmových nehôd za veľmi dlhú dobu. O to väčšia škoda, že dynamický, pritom však stále prehľadný úvod nasleduje poldruhahodiny v podstate klasickej drámy. Kamera sa počas dialógov ustáli na polocelkoch jednotlivých postáv, doplnených o príležitostný detail alebo celok a je jasné, že samotná havária pôsobí hlavne ako katalyzátor pri skúmaní vnútorných démonov kapitána Whitakera.
Tomu dodáva kredibilitu spoľahlivý výkon Denzela Washingtona (nominovaný aj na Oscara), za ktorým nezaostáva ani zvyšok obsadenia. Kelly Reilly (Nicole), Bruce Greenwood (Whipov kamarát Charlie) či Don Cheadle (ako obhajca Hugh Lang) nepatria k najväčším hollywoodskym menám, ale svoje postavy zvládajú presvedčivo bez akýchkoľvek ťažkostí. Napriek tomu ich však zatieňuje hipisácky Harling Mays v podaní Johna Goodmana, ktorý sa tejto komickej vedľajšej postavy zhostil s takým gustom, že už počas sledovania filmu si človek želá, aby vznikol spin-off, v ktorom by bol hlavným hrdinom on. Čo na tom, že sa objaví len v troch scénach, keď sú všetky až nečakane zábavné a hneď jeho úvodný monológ k zdravotnej sestre je nielen vtipný a trefný, ale nevyšumí z hlavy ani dlho po skončení projekcie.
Opäť je teda Alan Silvestri jediným, ktorý sa príliš nepredviedol. Ak si jeho meno neprečítate v záverečných titulkoch, ťažko povedať či si okrem klasík The Rolling Stones, Lou Reeda, Red Hot Chilli Peppers alebo Billa Withersa, jeho nevýrazný hudobný sprievod všimnete.
Pri celkovom pohľade je však Let poctivá dráma, ktorá nastavuje nemilosrdné zrkadlo boju (resp. neochote k boju) jedného muža s vlastnými slabosťami, ktoré sú vnímané ako zrada dôvery spoločnosti. Hoci bez nich by sa možno neodhodlal k činu, ktorým zachránil množstvo životov. Či je to naozaj tak, necháva režisér na posúdení divákovi. A hoci možno už počas sledovania vytušiť, ako sa film skončí, Zemeckis nás až do finálneho výsluchu necháva v príjemnej neistote. A to je u tvorcu, o ktorom sa povrávalo, že stratil svoj filmársky um, rozhodne dobrá správa. Mierna strata tempa po vynikajúcej prvej polhodinke zamrzí, no po dvanástich rokoch je to aj napriek tomu vydarený comeback.
