Hon

Eva Ježovičová
Recenzie

Originálny názov: Jagten

Žáner: dráma
Minutáž: 115 minút
Krajina: Dánsko
Rok: 2012
Prístupnosť: MP 12

Réžia: Thomas Vinterberg
Scenár: Tobias Lindholm, Thomas Vinterberg
Kamera: Charlotte Bruus Christensen
Hudba: Nikolaj Egelund
Hrajú: Mads Mikkelsen, Thomas Bo Larsen, Annika Wedderkopp, Lasse Fogelstrøm, Susse Wold, Anne Louise Hassing, Lars Ranthe, Alexandra Rapaport, Ole Dupont a ďalší

Hon (Jagten, 2012)Príbeh osamelého muža, ktorého opustila žena aj so synom, nevyzerá byť v ničom originálny. Samotný vývoj deja to len potvrdzuje – Lucas, zamestnaný v škôlke, sa nechtiac dostane do podozrenia zo zneužívania detí, konkrétne dievčatka Klary. Na počiatku smiešna lož malej susedky sa mení v neprestajne expandujúcu bublinu, ktorej divák sprvu nemôže uveriť asi rovnako ako hlavný hrdina. Plus to všetko zasadené do pokojného severského prostredia, ktoré je až nečakane príjemne prehriate jesenným slnkom.

Úlohy neprávom prenasledovaného muža sa zhostil známy dánsky herec Mads Mikkelsen, ktorého určite poznáte z Adamových jabĺk alebo z drámy Po svadbe (2006). Podobnosť hlavných čŕt postavy Jacoba z Po svadbe a Lucasa z Honu je pomerne výrazná – aj tu je Mads trochu solitérom, ktorému toho v živote veľa neostalo – azda len povolanie, ktoré mu je blízke, a psík Fanny, no aj o to ho osud pripraví. V podstate dobrák, ktorý v živote nemá veľa šťastia, sa zhodou prekliatych okolností dostáva do situácie, ktorá pripomína špirálu. Vieme len, kde má celý spád udalostí začiatok a na ten sa postupne nabaľujú ďalšie a ďalšie nezmyselné situácie. Princíp balvanu valiaceho sa z kopca ako vyšitý.

Zhodu postáv nachádzame aj v reakcii hlavného hrdinu na to, čo sa deje – akoby neschopný spamätať sa z prvotného šoku na všetko reaguje pasívne, čo celú vec iba zhoršuje. Divák sa pristihne pri tom, že má chuť kričať, zvolať na hrdinu, aby ho prebudil k akcii, ku konaniu, ktorým by Lucas konečne precitol z nepochopiteľného spánku. To sa však nestane, takže sa len márne prizeráme, ako Lucasa, celkom sympatického chlapíka, postupne opúšťa celá komunita, jeho najbližší priatelia, kolegovia, nadriadení aj priateľka. Všetko nám pripadá ako nočná mora, z ktorej nie je možné sa zobudiť.

Hon (Jagten, 2012) Hon (Jagten, 2012)

Mierne roztrasenú kameru na štýl Dogmy 95 striedajú statické detaily tvárí hrdinov či rámcované scenérie dokonalej prírody. Precízna psychológia konania postáv nám nedovolí ani na chvíľu vypnúť a zmysly sú napäté na maximum. Sálou sa šíri celkom slušné dusno, niektorí diváci so slabším žalúdkom postupne odchádzajú. Hrotenie situácie spočíva práve v schopnosti režiséra povedať to podstatné len v náznakoch a nechať tak diváka domýšľať si. Žiadne rozlúsknutie neprichádza a Lucas sa stáva úplným vyhnancom, do ktorého si prakticky kopne každý a ktorému sú odobrané aj tie najelementárnejšie práva prameniace z ľudskej dôstojnosti.

A hoci je Lucas políciou po chvíli prepustený, posledný súd ešte nenastal a komunita, presvedčená o správnosti svojho úsudku, začína konať na vlastnú päsť. Všetko dosiahne vrchol v momente, keď Lucas prichádza aj o tú poslednú žijúcu útechu v podobe štvornohej Fanny. (Niekto by mohol namietať, že ešte o čosi neskôr). Ťažko povedať, či bolo zámerom autora vygradovať určité situácie až na tak preexponovanú úroveň – celá kostra občas pôsobí ako zlý žart, no pritom si stále smutne opakujeme: Je to neuveriteľné, ale stáva sa to…

Hon (Jagten, 2012) Hon (Jagten, 2012)

Jediným obhajcom Lucasa ostáva jeho syn a títo dvaja spolu s Marcusovým ujom bojujú proti neprávosti. Silný motív absolútnej absencie inštitucionalizovaného práva spolu s  jeho nesprávnou interpretáciou, ktorá je delegovaná do rúk jednotlivcov a komunity (napr. prístup pochybného psychológa, ktorý sa rozpráva s malou Klarou alebo rozhovor matky, ktorá dievčatko prakticky presvedčí o jej nevine, zároveň o vine Lucasa), je starý ako ľudstvo samo. To, čo tento film robí výnimočným, nie je ani dejová línia, ani príbeh, ani podtéma. Výnimočným ho robí ťaživá atmosféra, ktorú poznáme aj zo starších filmov režiséra Thomasa Vinterberga (napr. v Submarino, 2010), takisto ako dôraz na psychológiu postáv.

K tomu geniálna rámcová paralela s poľovaním na divú zver v esteticky nádherných, no neprehľadných dánskych lesoch, kde sa z lovca môže stať obeť a naopak – bez akejkoľvek zákonitosti či spravodlivosti. Nebyť silných hereckých výkonov, Hon by samozrejme nebol ani spolovice taký dobrý a je evidentné, že režisér v tomto prípade celkom zámerne stavil na ostrieľaného Madsa Mikkelsena. Kvalitnú postavu buduje aj Thomas Bo Larsen v roli Thea, starého Lucasovho kamaráta a príjemným prekvapením je aj debut Anniky Wedderkopp v postave malej Klary.

Je takmer isté, že zopár divákov už len popis k obsahu filmu odradí, no fajnšmekri, ktorí poznajú prácu Vinterberga či Madsa Mikkelsena, určite neodolajú. A rovnako ani neoľutujú.