Téma

Renesancia seriálovej tvorby, ktorá produkciou dnes už pomaly konkuruje samotnej kinematografickej tvorbe (o čom svedčí aj fakt, že viaceré prestížne festivaly zaradili seriály do svojho programu), zasiahla publikum všade tam, kde sú dostupné VoD platformy od Netflixu, HBO a ďalších. Trendy, ktoré určujú tieto spoločnosti a tvorcovia (pričom sú medzi nimi aj renomovaní filmoví režiséri a scenáristi), sa dotýkajú aj lokálnej tvorby.

Ocenili sme, teda Slovenská filmová a televízna akadémia ocenila najlepšie slovenské filmy za rok 2018. Galavečer z odovzdávania cien Slnko v sieti prebehol 5. apríla a v priamom prenose ho odvysielala RTVS. V ďalších dňoch na udeľovanie cien nadviazalo podujatie Týždeň slovenského filmu. Slávnosti obvykle neposkytujú príležitosti na kritiku. Ak nám však na slovenskom filme skutočne záleží, mali by sme sa zamyslieť, čo Slnko v sieti 2019 naozaj vypovedá o aktuálnom stave slovenskej kinematografie a ako spolu so sprievodnými podujatiami napomáha propagácii slovenských filmov. Televízny prenos galavečera je (už aj nás) nutné minimum.

Slovenské televízne seriály zatiaľ výrazne zaostávajú za svetovým trendom. Za posledných desať rokov sa vo svete objavili desiatky hraných seriálov, ktoré radikálne zmenili tvár televízneho trhu. Slovensko, bohužiaľ, trochu zaspalo dobu. Ani rok 2018 nepriniesol na Slovensku nič prekvapivé a výrazne iné, než je šedý priemer.

Mojou hlavnou ambíciou pred príchodom na Anču 2018 bolo stihnúť viac z filmového programu než minulý rok, predovšetkým súťažné sekcie. To sa mi, myslím, podarilo. Za hlavnú zmenu z osobného pohľadu považujem, že azda prvýkrát som mal okolo seba väčšiu skupinu ľudí, pozbieraných z Malého Berlína (trnavské nezávislé kultúrne centrum) a jeho okolia. Jedenásta Anča si pripravila vlastné zmeny. Tematický fokus zameraný na propagandu nahradil doterajšie národné okienka.

Mal som zámer stráviť na Hviezdnych nociach 2017 najviac času, ako sa len dalo. Splnil som si. Došiel som vo štvrtok pred otvorením telocvične, odišiel v pondelok po jej zavretí. A že sa budem vracať.

Patrí ku krajším bilanciám môjho patetického života, že som sa väčšiny z desiatich ročníkov Festu Anča zúčastnil. Prvýkrát v roku 2010. Pamätám sa na interview s Admirálom na lavičke pred stanicou. Pamätám sa na barmana, také ucho, ktorý ma nechal nadránom vyviesť z baru pre vlastné víno. Ucho stále robí na bare a už kočíkuje vlastného uchatého pankáča. Pamätám sa na nekonečné noci a nekonečné rána za stolom na dvore, strávené v povznášajúcich debatách so somrákmi a ženami s obrovskými očami. Pamätám sa na všetky filmy… No jasné.

Stojíme na počiatku éry masového rozšírenia technológie virtuálnej reality. Čo to bude znamenať v našom každodennom živote, sa môžeme len domnievať. Film ako médium patrí k predchodcom virtuálnej reality. Dnešná VR je stále hlavne video.

Event od roku 1994 organizovaný v Krakove má veľmi zaujimavý koncept. Skladá sa z dvoch častí. Etiuda je medzinárodná súťaž študentských filmov z rôznych filmových škôl. Druhú časť festivalu tvorí Anima, súťaž profesionálnych animátorov.

18.-21. augusta prebehol v Bytči druhý ročník Hviezdnych nocí. Toto ešte veľmi mladunké filmové podujatie začali organizovať miestni nadšenci z filmového klubu. Už po prvom roku sa jeho věhlas dostal až k nám spiacim trnavským ruženkám.

Po 23 rokoch v Trenčianskch Tepliciach (a Trenčíne) sa najväčší slovenský filmový festival sťahuje do Košíc. Košice nie sú kúpeľné mestečko, ale dziva metropola. Bol som tam naposledy ešte pred hlavným mestom kultúry.

Pezinský festival funguje už cez 10 rokov. Ako vravia ľudia z OZ Kinečko, „amatérsky film nie je nutne to isté čo film zlý“. Bol som tam už viackrát, no bez písomnej zmienky. Konečne PAFF-u vraciam niečo zo zážitkov, čo mi dal.

Filmy a vlaky majú spoločnú dlhú históriu, od „prvého hororu“ Príchod vlaku do stanice napríklad po príhody chlapca menom Hugo na parížskej stanici Montparnasse. Druhý diel článku o filmoch a vlakoch ako dvoch výdobytkoch a symboloch modernej doby.