Luca
Osviežujúca rozprávka nielen pre deti

Pixar je už od svojho vzniku zodpovedný za niekoľko snímok, ktoré zakaždým posúvajú úroveň emocionálnej hĺbky o kúsok ďalej. Či už ide o pochopenie, ako naše emócie fungujú vo filme Inside Out, o pátranie po zmysle života vo filme Duša alebo toho, čo príde po smrti vo filme Coco. Žiadny koncept nie je príliš ťažký na to, aby sa nedal preskúmať. Vďaka pestrým farbám, postavám s obrovskými očami a pôvabným, ale hlbokým príbehom nás tieto filmy potešili, rozplakali a priniesli nám niekoľko veľmi cenných ponaučení. Najnovšie úsilie Pixaru však pôsobí ako výnimka, no v tom najlepšom slova zmysle.

Pri vítanej zmene tempa nie je Luca taký akčný, epický alebo dokonca tak filozofický ako iné kúsky z dielne Pixaru. Je o niečo skromnejší, ale práve v jeho jednoduchosti je veľa citu a to je jeho najväčšia sila. I keď možno nie je tak ambiciózny ako ostatné filmy žánru „coming of age“, Luca je príbehom o priateľstve, ktorý oslavuje detstvo a vzbudzuje v nás pocit nostalgie na dávne letá, ktoré sme strávili leňošením na slnku, pri vode či vymýšľaním nespočetného množstva huncútstiev. Dej je zasadený do talianskej riviéry a pozorujeme malého chlapca menom Luca, morskú príšeru, naberajúcu na súši ľudskú podobu, ako skúma mestečko Portorosso spolu s jeho novým najlepším kamarátom Albertom, ktorému hlas požičal Jack Dylan Grazer.

Luca je vo svojej podstate celkom dobré dieťa. Žije veľmi opatrný podmorský život ako pastier na rodinnej farme v zátoke pri pobreží so svojou prehnane ustráchanou matkou, otcom, ktorý je tak trochu mimo a tajomnou babičkou. Luca je fascinovaný „pozemskými príšerami“, ale jeho rodičia ho varujú, že sú to násilní predátori a mal by sa od nich držať čo najďalej. Rovnako ako jeho starší bratranec Ariel, aj Luca má záľubu v zbieraní rôznych „ľudských“ artefaktov, ktoré sa povaľujú na dne oceánu – budíky, francúzske kľúče, fonografy. Jeho túžba objaviť čo sa skrýva nad hladinou, sa ho čím ďalej tým viac zmocňuje.

Práve to privedie Lucu k stretnutiu s Albertom, slabomyseľným chlapcom rovnakého pôvodu, ktorý je taktiež vášnivým zberateľom ľudských pokladov a tie zhromažďuje v skromnom príbytku na pobreží. Stačí pár stretnutí na to, aby Alberto prilákal Lucu na súš, kde zistí, že sa vie premeniť na človeka, ale len pod podmienkou, že ostane suchý. Z Lucu a Alberta sa stávajú kamaráti a aj keď nevedia všetko o živote obyčajných ľudí nad hladinou mora, sú presvedčení o tom, že dopravný prostriedok zvaný Vespa je to najúžasnejšie, čo kedy ľudstvo vytvorilo. Ten ich nakoniec dovedie do prímorského mestečka Portorosso presláveného dvomi vecami: nenávisťou k morským príšerám a každoročnému triatlonu Portorosso Cup, ktorého hlavnou výhrou je práve Vespa. Ich cieľ je týmto pádom veľmi jasný – zúčastniť sa triatlonu, vyhrať Vespu a precestovať celý svet. Ukáže sa však, že to bude oveľa ťažšie, než si mysleli.

V príbehu sa nachádza niekoľko paralel na iné filmy, jedným z nich je aj Malá morská víla, kde bytosť ktorá je napoly ryba, napoly človek, sníva o živote na brehu. Luca je však viac príbehom o priateľstve, než o dramatickom romantickom príbehu medzi dvoma svetmi. V konečnom dôsledku tu ide aj o sebapoznávanie a i keď film Luca nie je oficiálne zaradený do žánru LGBT, režisér Enrico Casarosa víta aj túto interpretáciu.

Prítomné tu sú aj témy rozmanitosti a prijatia v spoločnosti. Alberto a Luca utekajú do Portorossa po tom, čo Lucu rodičia posielajú žiť k jeho strýkovi Ugovi do extrémnych podmorských hĺbok. Lepší dabing pre túto postavu než komika Sashu Barona Cohena by ste hľadali márne.

Aby Alberto mohol byť voľný, tuží po Vespe, aby sa s Lucom mohli vydať na nikdy nekončiaci výlet, ktorý by ich nikdy nemohol pripútať na jedno miesto a nikto by nemohol dusiť ich slobodu. Lucu však skôr zaujímajú ľudia ako takí a otázka či existuje miesto, ktoré by ho dokázalo akceptovať. Dej je síce roztomilý, no posolstvo, ktoré z neho vyplýva, je o niečo temnejšie, ale zároveň pravdivé. Ide o skrývanie našej identity, aby sme mohli zapadnúť do spoločnosti a čo všetko kvôli tomu musíme obetovať.

Jedným z najčarovnejších prvkov filmu je jeho vizuál. Dizajn postáv je príťažlivý pod hladinou mora aj na súši. Paleta farieb využíva na zobrazenie obidvoch svetov autentické farebné tóny. Modré, keď sa nachádzame pod vodou a prašné a okrové  zase na zemi. Občas dokonca zabudnete, že ide len o animovanú snímku. Môžeme si tu dokonca všimnúť aj niekoľko odkazov na filmy štúdia Ghibli Haya Miyazakiho, ktorý má na Casarosu veľký vplyv. Za zmienku stojí aj soundtrack zložený takmer výhradne z talianskych piesní, ktoré dodávali filmu pravú južanskú atmosféru.