Wolfgang Petersen
12.8.2022 zasiahla svet smutná správa: vo veku 81 rokov nás opustila nemecká režisérska legenda, Wolfgang Petersen. Rodák z Emdenu možno nemal na poličke rad Oscarov a posledné roky sa o ňom v kuloároch dlho nehovorilo, na celuloide zanechal napriek tomu nezmazateľné stopy.
Petersen navštevoval divadelnú školu v Hamburgu. Počas tohto obdobia už získaval prvé skúsenosti s natáčaním filmu. Svojpomocne tvoril krátke diela s použitím 8mm formátu. Od divadelných dosiek hamburského Junges Theater sa posunul k Deutsche Film und Fernsehakademie Berlin (DFFB), ktorá práve čerstvo vnikla. Tu pokračoval v točení krátkometrážnych kúskov, pričom ale nezanevrel ani na hamburskú divadelnú réžiu.
Ďalším stupienkom na schodišti slávy bol presun k nakrúcaniu pre televíziu. V prostredí produkcie pre malú obrazovku získal povesť nekonvenčného až kontroverzného filmára. Jeho diela zahŕňali rôzne horúce témy – od problematiky znečistenia životného prostredia až po sex mladistvých. Prvý menovaný aspekt môžeme vidieť napríklad v snímke Smog (r. 1973).
Na psychologickú nôtu zahral vo filme Van der Valk und die Reichen (r. 1973) o holandskom detektívovi, ktorý sa náhle ocitne pri vyšetrovaní prípadu zmiznutia. Nasledovali tituly Stellenweise Glatteis (r. 1975), na motívy bratov Grimmovcov natočené Hans im Glück (r. 1976) a Vier gegen die Bank (r. 1976), ku ktorému sa mal na sklonku kariéry ešte vrátiť.
Popritom stihol usilovný direktor prispieť svojou režijnou taktovkou do seriálových projektov. Natočil niekoľko častí nemeckých seriálov Die Stadt im Tal (od r. 1975) ako aj Tatort (od r. 1975), u nás známeho ako Miesto činu.
Ďalšiu dávku kontroverzie doručil kúsok predstavujúci divákovi romantický vzťah dvoch mužov, ktorých sociálna nonkonformita dostáva do konfliktu s okolím, Die Konsequenz (r. 1977). Jednu z hlavných rolí si tu zahral Petersenov častý spolupracovník, Jürgen Prochnow. Nasledovalo duo televíznych projektov, menovite Planübung (r. 1977), resp. Schwarz und weiß wie Tage und Nächte (r. 1978). Za nimi nasledoval dosť možno Petersenov najväčší prelom kariéry a zrod reputácie legendárneho filmára.
Wolfganga už od detstva lákalo more a oceán. Inklináciu k nekonečnej modrej pravdepodobne nadobudol skrz svojho otca, námorného dôstojníka. Vieme si tak predstaviť, ako vehementne mohol odkývať súhlas natočiť adaptáciu knihy Lothara G. Buchheima o dezilúzii posádky nemeckej ponorky počas druhej svetovej vojny. Názov? Das Boot (r. 1981).
Príbeh, ktorý nie je scestné nazvať „ponorkovou verziou Na západe nič nové“ poňal režisér skutočne pedantne. Výsledok jeho úporných snáh čo najdetailnejšie vyobraziť klaustrofobické pocity skombinované so stratou ilúzie o dobrodružstve na mori bol kolosálny. Film zožal medzinárodný úspech. Dôkazom toho je pol tucta nominácií na Oscara, vrátane tých za scenár a réžiu pre Wolfganga Petersena (jeho prvé a jediné nominácie na cenu Akadémie). Das Boot nakoniec žiadnu z nich v plešatú sošku nepremenila, signifikantne však posunula direktorovu kariéru v pred.
Na nasledujúce defilé Petersonových schopností sme si museli počkať tri roky. Oplatilo sa, Die unendliche Geschichte (r. 1984), po slovensky Nekonečný príbeh, je dodnes oslavovaným a zbožňovaným – ako u Nemcov, tak v našich končinách. Dokonca sa stal menším kultom aj v USA. Dojemný príbeh Sebastiana, ktorý sa ponorí do knižného sveta fantázie chytil za srdce a dojal nejedného z nás k slzám. Rozprávková epika získala pod rukou režiséra status nesmrteľnosti. Ešte aj v súčasnosti sa pravidelne púšťa v slovenských a českých televíziách. Navyše, konštrukcia ktorej bol Petersen architektom, nestráca svoj náboj ani časom. Napriek nedostatočnému oceneniu dobovej kritickej obce mal Petersen na konte už druhý budúci kult.
Po konvertovaní Das Boot na trojdielnu (v domácom Nemecku šesťdielnu) minisériu (r. 1985) prišiel hollywoodsky debut. Vesmírne sci-fi Enemy Mine (r. 1985) s Dennisom Quaidom a Louisom Gossettom Jr. bolo prijaté ako ľahký nadpriemer. V rámci Petersenovej americkej éry ide o dosť možno najzapadnutejší titul. To isté sa dá povedať o Shattered (r. 1991). Krimi dráma s Tomom Berengerom a Bobom Hoskinsom podľa románu The Plastic Nightmare od Richarda Neelyho sa pohráva s ideou amnézie a postupného rozpamätávania sa.
Až o nasledovnom filme môžeme znova hovoriť ako o „pecke“. In the Line of Fire (r. 1993) nám uvádza nestarnúceho Clinta Eastwooda sťa agenta tajnej služby. Petersen poslal do kín výživný, mrazivý a poctivý thriller. Zaujímavosťou je, že projekt priniesol jedinú oscarovú hereckú nomináciu v rámci Petersenovej filmografie: John Malkovich ako chladnokrvný zabijak bol Akadémiou navrhnutý na sošku za najlepší vedľajší herecký výkon.
Dva roky na to pristál na striebornom plátne pravdepodobne najlepší film o smrtiacej pandémii, nazvaný Smrtiaca pandémia (Outbreak, r. 1995). V hlavných úlohách excelujú Dustin Hoffman, Rene Russo, Morgan Freeman, Kevin Spacey, Cuba Gooding Jr., Patrick Dempsey, či Donald Sutherland. Kritická obec nejasala, čo potvrdzuje úplná ignorácia diela na Oscaroch. Ja verím, že od tých čias tento žánrový klenot nejeden nadšenec filmu spätne docenil.
K thrilleru a prezidentovi sa vracia dej Air Force One (r. 1997). Harrison Ford ako hlava USA a Gary Oldman ako komunistický terorista, ktorý unesie jeho lietadlo. Oproti zárezu s Eastwoodom pôsobí tunajšia zápletka o niečo béčkovejšie, svojich fanúšikov si ale i tak dielo našlo. Podobne to mali aj kritici. Tí dávali palec opatrne nahor. V súčasnosti má snímka auru béčkového kultu, ktorému občas neujdete ani vy, keďže Air Force One stále pravidelne uvádzajú tunajšie televízne stanice. Dôkaz, že sa film evidentne nestratil pod prachom času. Štúdio bolo detto spokojné, pri rozpočte 85 miliónov amerických dolárov utŕžil film v kinách celosvetovo viac ako tri stovky „mega“.
So zreteľom na rentabilitu Petersenových projektov sa niet čo diviť, že mu bolo odklepnutých 140 miliónov na produkciu The Perfect Storm (r. 2000). Mladý Mark Wahlberg odchádza spolu s Georgeom Clooneym na šíre more. Ako členovia rybárskej posádky budú po boku takého Johna C. Reillyho, či Williama Fichtnera najskôr loviť tuniaky, potom bojovať o život. Ak by som mal dobrodružnú drámu opísať jedným slovom, zvolil by som „epické“. Psychologické nuansy ukryté pod oku lahodiacimi scenériami búrky na šírom oceáne. Opäť finančný úspech, hoci s ohľadom na predošlý prípad by sme mohli hovoriť aj tak o sklamaní. Tržby The Perfect Storm iba nepatrne predbehli tržby Air Force One, pričom rozpočet bol takmer dvojnásobný. Zodpovedným to evidentne stačilo, Petersenovi odklepli ďalšie monumentálne natáčanie.
Trója (r. 2004) stála ešte viac – 175 miliónov. Z kinosál si odniesla bezmála pol miliardy, kritika priniesla zmiešané reakcie. Mnohí diváci sa k takémuto ortieľu sami prikláňajú. Treba uznať minimálne živočíšne herectvo Brada Pitta a skvelé súboje jeden na jedného. Eric Bana tu mal jednu zo svojich najlepších úloh a Orlando Bloom si do filmografie pripísal ďalšiu opulentnú produkciu. Herecky projekt obohatili ešte i Brian Cox, Brendan Gleeson, Peter O´Toole, Sean Bean, alebo Garrett Hedlund. Nadpozemsky krásnu Helenu, ktorá celý konflikt Sparty a Trójskeho kráľovstva odštartovala, stvárnila Diane Kruger. Za pozornosť stojí taktiež chvályhodná hudba Jamesa Hornera a kamera Rogera Pratta.
Po niekoľkonásobnom komerčnom (a relatívne kvalitatívnom) terne musel zákonite nastať pád z výslnia. Petersenovi, ktorý bol v tomto čase osvedčeným režisérom prvej ligy, sa stal osudným remake The Poseidon Adventure (r. 1972). V Poseidon (r. 2006) obsadil do hlavnej úlohy Kurta Russella s Richardom Dreyfussom, doplniac obsadenie o Emmy Rossum, Josha Lucasa, či Kevina Dillona. Jediné čo sa vo výsledku chválilo, boli revolučné vizuálne efekty. Titulná loď je dokonca zapísaná v Guinnessovej knihe rekordov (vydanie roku 2010) za „najdetailnejší grafický dizajn vytvorený počítačom.“ Finančne to bol prepadák. Povesť filmu nezachránili ani divácke reakcie, ktoré boli možno najhoršie spomedzi režisérových hollywoodskych produkcií.
Petersen reagoval na fiasko odchodom z továrne na sny. Vrátil sa do rodného Nemecka, produktívny ale nebol. Nič nenatočil rovnú dekádu. Túto pauzu a zároveň kariéru uzavrel remakeom vlastného filmu, Vier gegen die Bank (r. 2016). Ten bol prijatý so subtílnou pochvalou.
Wolfgang Petersen podľahol rakovine pankreasu. Za sebou okrem výnimočnej kariéry a kultúrneho dedičstva zanechal manželku Marie-Antoinette. Pre Petersena to bolo druhé manželstvo, dvojica spolu zotrvala polstoročie. Režisér splodil jedno dieťa, s exmanželkou Ursulou mali syna Daniela.
Na nemeckého velikána sa bude spomínať nie len ako na prvoligového režiséra Hollywoodu, ktorý vyše dekádu točil najdrahšie a najepickejšie projekty vtedajšej doby. O Wolfgangovi Petersenovi by sa v prvom rade malo hovoriť ako o kreatívnom človeku, ktorý sa nezľakol žiadnej témy ani produkčnej veľkosti; ktorý v drvivej väčšine predostrel divákovi kvalitný kinematografický zážitok. Zážitok, kde neoslňovala iba forma a rozsah, ale neraz oslovovala i dynamika postáv a práca s charaktermi. Akadémia nebohú hivezdu nikdy nedocenila, napriek tomu sa nebojím povedať, že jeho kariéru by bralo 9 z 10 režijných prospektov. To už je odkaz hodný nemalého rešpektu.
