Robert Redford

Charles Robert Redford sa narodil 18. 8. 1936 v kalifornskej Santa Monice. V škole nijak zvlášť nevynikal, oveľa viac ho zaujímali typické americké športy ako baseball a americký futbal. Práve vďaka športovému talentu získal štipendium na coloradskej univerzite, odkiaľ ale po roku odišiel. V tomto období hľadania seba samého vystriedal niekoľko zamestnaní a nejakú dobu strávil aj v Paríži a Florencii, kde sa venoval maľovaniu. Keď sa ale s touto svojou vášňou neuchytil, vrátil sa do New Yorku, kde začal výtvarné umenie študovať. Čoskoro sa tam aj oženil s Lolou Van Wagenen, s ktorou počas 27 rokov trvajúceho manželstva mal tri deti.

Od výtvarného umenia to už nebolo ďaleko k divadelnému a tak v roku 1959 debutoval na Broadwayi, no prvý úspech zaznamenal o dva roky neskôr v komédii z pera Neila Simona Bosé nohy v parku. Začiatkom šesťdesiatych rokov sa začínal objavovať v televízii a neskôr aj na filmovom plátne. Jeho prvou významnou filmovou úlohou sa stal trestanec na úteku Bubber Reeves, ktorý sa spolu so svojou manželkou (Jane Fonda) a šerifom (Marlon Brando) snaží čeliť rozvášnenému davu obyvateľov malého mestečka, ktorí chcú vziať spravodlivosť do vlastných rúk v strhujúcej dráme režiséra Arthura Penna Štvanica. Následne si pred kamerou zopakoval svoju postavu z javiska Bosé nohy v parku (1967) znovu po boku Jane Fonda, vďaka čomu už bol dostatočne známy, no hviezdu z neho spravil až kultový antiwestern Butch Cassidy a Sundance Kid (1969), kde s Paulom Newmanom vytvorili nezabudnuteľnú dvojicu gangstrov unikajúcich pred ochrancami zákona. Spoluprácu s Newmanom a režisérom G.R. Hillom si zopakoval v roku 1973 v minimálne rovnako úspešnej dobrodružnej komédii Podraz, za ktorú získal svoju jedinú hereckú oscarovú nomináciu. Výzor sympatického blonďavého mladíka ho predurčoval k romanticky ladeným úlohám, no sám Redford sa im snažil vyhýbať a v jeho filmografii ich preto veľa nenájdeme. Medzi tieto výnimky patria drámy Takí sme boli (1973) s Barbrou Streisand a Veľký Gatsby (1974) s Miou Farrow. Oveľa bližšie mu boli témy týkajúce sa nečistých zákulisných politických ťahov, ktoré v USA po neúspechu vo Vietname a afére Watergate prežívali boom. A tak si zahral v dráme zo senátorských volieb Kandidát (1972), v thrilleri Tri dni Kondora (1975) a dráme pojednávajúcej práve o afére, ktorá ukončila kariéru prezidenta Nixona Všetci prezidentovi muži (1976).

Redford netočil filmy v rýchlom slede, bol to zhruba jeden film ročne, no starostlivé vyberanie scenárov sa mu vyplácalo, lebo takmer z každého filmu, v ktorom sa v siedmej dekáde minulého storočia objavil, sa stal hit. Možno práve to mu dodalo popud, aby si to vyskúšal aj za kamerou. Sám priznáva, že mu táto pozícia bola oveľa bližšia, lebo mu podobne ako pri maľovaní dávala väčšiu možnosť osobného vyjadrenia a stával sa tak hlavným tvorcom umeleckého diela. Už vo svojej režisérskej prvotine Obyčajní ľudia (1980) dokázal obrovský cit pri zobrazovaní neľahkých ľudských osudov a výnimočnú prácu s hercami, čo mu prinieslo Oscara. Komorná dráma hovoriaca o vzťahoch v zdanlivo obyčajnej rodine z predmestia Chicaga získala ceny aj v kategóriách najlepší film, scenár a mužský herecký výkon v hlavnej úlohe. Po tomto nečakanom úspechu si dal v režírovaní 8-ročnú prestávku a vrátil sa až s filmom Vojna o fazuľové pole. V tejto tak trochu rozprávkovej fantasy kládol hlavný dôraz na krásu prírody, ktorej je zanieteným ochrancom a preto aj vymenil život vo veľkomeste za civilizáciou až tak nepoznačený štát Utah. Jeho vzťah k prírode je evidentný aj v jeho ďalšom filme A rieka tečie (1992). Trošku z iného súdka je jeho štvrtý film Quiz Show (1994), poodhaľujúci zákulisie TV súťaží. Nič to ale nemení na tom, že to bol ďalší výrazný úspech, za ktorý získal nomináciu na Oscara. K prírode a rodinným vzťahom sa vrátil v melodráme Zaklínač koní (1998), kde si prvý raz pod svojim vedením aj zahral. Dôkazom toho, že ani po rokoch nezanevrel na šport je jeho šiesty film Legenda o slávnom návrate (2000) o vojnou poznačenom niekdajšom golfovom šampiónovi, ktorý postupne nachádza cestu nielen ku golfu, ale aj k ľuďom vo svojom okolí. Vo svojom najnovšom filme Hrdinovia a zbabelci sa vracia k politickej téme, tentoraz však nielen ako herec, ale aj na poste režiséra.

V roku 1981 v Utahu založil Sundance Institut, pomenovaný podľa jeho najznámejšej postavy. Projekt na podporu začínajúcich filmárov sa neskôr rozšíril aj na prestížny filmový Sundance festival a neskôr pribudli aj filmové kanály v USA a Európe s týmto menom. Vďaka týmto aktivitám sa u neho herectvo postupne dostávalo do úzadia. Preto v 80-tych rokoch natočil len štyri a v 90-tych päť filmov. Dráma Brubaker (1980) o novovymenovanom riaditeľovi väznice, ktorý sa rozhodne na vlastnej koži presvedčiť o kvalitách svojho ústavu, sa dnes radí medzi základné piliere filmov z tohto mimoriadne potentného prostredia pre vznik silných a vysoko cenených drám. Nasledovala športová dráma Prirodzený talent (1984), v ktorej zúročil svoje baseballové danosti a v roku 1985 romantická dráma Spomienky na Afriku po boku Meryl Streep. Tento majstrovsky natočený príbeh odohrávajúci sa v nehostinnej Afrike bol ocenený siedmymi Oscarmi, vrátane toho za najlepší film. Ďalšie jeho filmy mali striedavé úspechy. Za zmienku ešte stoja špionážne thrillery Sliediči (1992) a Spy Game (2001), či ďalší väzenský príbeh Posledná pevnosť (2001) a naposledy sme ho mohli vidieť v dráme Lasseho Hallströma Žiť po svojom (2005) po boku Jennifer Lopez.

Najväčšiu popularitu si získal ako herec, najväčších ocenení sa mu dostalo ako režisérovi, no jeho najväčší prínos pre filmové umenie sa spája s podporou malých nezávislých projektov začínajúcich umelcov. Je ale evidentné, že aj keby sa venoval len jednej z týchto oblastí, v každej zanechal takú nezmazateľnú stopu, ktorá ho radí medzi najväčšie legendy filmovej histórie.