Sám Quentin o sebe tvrdí, že vôbec nie je ako režisér výnimočný, len dáva scény zo starých filmov dokopy a vznikajú mu popritom nové filmy. Nikto ale nehovorí, že staré filmy nie sú dobré a v podstate každý film vychádza z nejakých starších, a keď autori tvrdia, že vymysleli niečo nové, klamú.

Quentin sa narodil 27. marca 1963 v Knoxville, Tennessee (toto mestečko potom v každom svojom filme spomenie). Jeho matku Connie (vtedy šestnásťročnú) krátko po synovom pôrode opustil o päť rokov starší manžel, študent práva talianskeho pôvodu Tony Tarantino. Connie synovi dala meno po svojej obľúbenej postave hranej Burtom Reynoldsom v klasickom westerne z roku 1955 Gunsmoke.

Keďže Quentinova mama pracovala ako zdravotná sestra bol ako malý nechaný často sám doma alebo išiel k svoje starej mame, kde sa hlavne pozeral na televízor. Ako malý sa Quentin dočkal svojráznej výchovy, keďže stará mama si rada poriadne odpila z fľaše whisky a mama sa s novým priateľom hlásila k hnutiu hippies a protestovala proti vojne vo Vietname. Liberálna mama ho napríklad často brala do kina, kde ho nechala pozerať aj filmy, ktoré vôbec neboli určené jeho vekovej skupine. Tak si Quentin obľúbil klasické spaghetti westerny a ázijské béčkové kung-fu filmy. Ako malý bol samotár, najradšej si čítal knižky a komiksy, a pozeral filmy. V škole Quentin veľmi nevynikal (aj keď mu psychológ určil IQ 160!), iba ak v dejepise, kde mohol zužitkovať svoje napozerané vedomosti z historických veľkofilmov.

Po skončení školy sa Tarantino zamestná ako vyhadzovač v porno kine (ako šestnásťročný!!!), kde nadobudol odpor k pornu a erotickým scénam vo filmoch (nikdy ich v žiadnom svojom filme nepoužil) a preto prácu opustil. Následne mal viaceré zamestnania, ale popri nich sa venoval najviac svojmu koníčku – filmu. Začal chodiť na hereckú školu, napísal svoje prvé scenáre a v rokoch 1985 – 1987 natočil s kamarátom Craigom Hamannom svoj prvý film – My Best Friend’s Birthday. Filmovanie dopadlo katastrofálne a ešte aj polovica filmu zhorela pri požiari štúdia, kde sa film strihal. Medzitým už pracoval vo videopožičovni Video Archives, kde mohol zužitkovať svoje vedomosti z oblasti filmu pri radení kupujúcim, ktorým vedel povedať niekedy až niekoľko stránkové recenzie o filmoch z hlavy. Stále však skúšal preniknúť do sveta výroby filmov, a to napríklad tým, že sa snažil získať informácie od úspešných režisérov ako sa presadiť. Tí mu poradili, aby sa presadil vlastným scenárom a filmom.

Na to potreboval Quentin voľnosť a tak dal výpoveď vo Video Archives a snaží sa ako môže. Popritom, ale “zabúda“ na také banálne veci ako napríklad, pokuty za nesprávne parkovanie, a tak sa na jeseň 1989 dostal na osem dní do vezenia, kde v spoločnosti tých najspodnejších zločincov spoznal ako vyzerá život kriminálnika. Tento pobyt neskôr zúročil vo svojich scenároch a filmoch, ktoré sa všetky odohrávajú v kriminálnom prostredí. Potom, ako ho prepustili, napísal scenár k filmu Takí normálni zabijaci (ktorý v roku 1994 zrealizoval režisér Oliver Stone dosť svojsky, a tak sa od tohto filmu Tarantino dištancoval), následné napísal scenár o upíroch v Mexiku Od súmraku do úsvitu (ten zase v roku 1996 sfilmoval Robert Rodriguez) a najmä Pravdivú romancu, za ktorú získal 35 000 dolárov, ktoré vrazil do svojho prvého skutočného filmu.

Tým filmom boli Gauneri (v origináli Reservoir Dogs) z roku 1992, ktorých začal písať na popud skrachovaného producenta Lawrenca Bendera.. Quentin podobne ako predchádzajúce scenáre nechal kolovať po Hollywoode, až sa dostal k hercovi Harvey Keitel, ktorému sa scenár tak zapáčil, že sa stal jedným z producentov filmu a začal zháňať peniaze na realizáciu. Tarantino tak konečne dostal možnosť natočiť skutočný film s ozajstnými hercami. Príbeh Gaunerov sa točí okolo jednej lúpeže a takmer celý sa odohráva v opustenom hangári a je plný tradičných prvkov Tarantinovej réžie. Či už poprehadzovaný dej plný flashbackov, absurdné a pritom geniálne dialógy (napríklad úvodný rozbor Madonninej piesne Like A Virgin), dlhé zábery, prostredie zločincov a drsné zábery brutalít (napríklad mučenie policajta odrezaním ucha).

Gauneri sa stali veľkým hitom a Tarantino začal s nimi chodiť na rôzne festivaly od Redfordového Sundance, až po prestížny filmový festival v Cannes. Nie všade ale prijali štýl tohto filmu a mnohým režisérom sa nepozdával spôsob zobrazenia násilia, ale zase napríklad, taký Martin Scorsese bol filmom nadšený. Tarantino sa stal senzáciou v Hollywoode a tak sa radšej rozhodol skryť v Amsterdame, kde začal písať scenár k svojmu ďalšiemu filmu (výdatne mu vraj pri písaní pomáhalo fajčenie marihuany. 🙂 Medzitým ako ho písal, jeho starší scenár Pravdivá romanca nakrútil režisér Tony Scott a Tarantino bol s výsledkom veľmi spokojný.

Tarantino prišiel z Amsterdamu so scenárom filmu, ktorý mu vytvoril kult a stal sa jedným z najúspešnejších filmov deväťdesiatych rokov. Keď si ale producenti prečítali scenár k Pulp Fiction: Historky z podsvetia boli najprv zdesení, ale keďže bol Tarantino vtedy v kurze, nechali ho film urobiť. Ako hercov obsadil Harvey Keietla, svoju obľúbenú herečku Umu Thurman, Samuela L. Jackson, Brucea Willisa a vytiahol zo zabudnutia Johna Travoltu, ktorý mu je za to dodnes vďačný. Natáčanie vraj prebiehalo v úplne pohodovej atmosfére, na čo najradšej spomínajú herci. Film mal svoju premiéru na Medzinárodnom filmovom festivale v Cannes v roku 1994 a hneď na zdesenie mnohých ľudí (vrátanie Tarantina) vyhral Zlatú palmu a preslávil svojho tvorcu po celom svete.

Film je spletencom troch príbehov (historiek) z podsvetia, ktoré sú sami o seba dosť dobré, ale spojením a hlavne prepletením príbehov vznikol geniálny scenár, za ktorý dostal Tarantino Oscara. Príbehy ukazujú zločincov z pohľadu toho, že aj oni sú len ľudia a majú svoje záujmy, názory a že robia veci, ktoré my robíme bežne (napríklad jedného gangstra vo filme zastrelia pri vychádzaní z toalety). Tento film je plný dialógov a hlášok, ktoré úplne zkultoveli – napríklad Ezechiel 25-17. Tarantino tento svoj film obdaril soundtrackom, ktorý sa stal legendou. Povyberal pesničky, ktoré sa úplne hodia ku scénam, doplnil ich hláškami a napríklad úvodná gitarová vypaľovačka Misirlou sa stala veľkým hitom a používajú ju aj iní režiséri (zaznela aj vo filme Taxi).

Po tomto úspešnom filme publikum čakalo na nový počin tohto zjavu medzi režisérmi, ale Quentin zatiaľ riešil iné veci. Napríklad súdny spor medzi ním a Oliverom Stoneom, za spracovanie scenáru Takých normálnych zabijakov. Quentin sa nakoniec od filmu dištancoval a ani nechcel, aby bolo jeho meno uvedené v titulkoch. Na chvíľu sa začal venovať herectvu a zahral si jednu epizódnu rolu vo filme svojho kamaráta Roberta Rodrigueza Desperado. Potom si spoluprácu s Rodriguezom vyskúšal ešte raz, a to keď hral hlavnú úlohu spolu s Georgeom Clooneym vo filme na základe vlastného scenára – Od súmraku do úsvitu. Potom sa zase vrátil k réžii, keď režíroval (podobne ako Rodriguez) jednu časť poviedkového filmu Štyri izby. V tomto filme boli 4 príbehy, ale jednoznačne najlepšie dopadli posledné dva, ktoré režírovali Rodriguez a Tarantino.

Nasledoval jeho ďalší autorsky film Jackie Brownová, v ktorom si splnil svoj sen, pretože je to sfilmovaný príbeh knihy jeho obľúbeného spisovateľa Elmore Leonarda. Film bol veľmi zle prijatý aj medzi fanúšikmi, aj medzi kritikmi, pretože každý očakával nové Pulp Fiction. Film takmer presne kopíroval štýl kriminálok sedemdesiatych rokov a to najmä pomalou réžiou, prepracovanou psychológiou postáv a takmer žiadnymi násilnými činmi. Tarantinovi zle prijatie až tak veľmi nevadilo, len sa stiahol do úzadia a pripravoval svoj ďalší film.

Tým filmom bol Kill Bill, ktorý Quentin plánoval urobiť “najlepším akčným filmom všetkých čias“ a hodlal si v ňom uctiť svoje obľúbené akčné filmy. Tento film bol rozdelený na dve časti a asi sa nikdy nedozvieme prečo. Tarantino tvrdí, že nechcel, aby sa film zostrihal, pretože sa producentom nepáčila jeho dĺžka, a tak ho radšej rozdelil na dve časti. Ale tieto dve časti sú také rozdielne, že si neviem predstaviť ako ich chcel spojiť do jedného celku.

Kill Bill: Volume 1 je poctou tradičnej ázijskej kinematografii, a to najmä svojim súbojmi, hlavne masakrom Crazy 88. Vo filme je použitá aj japonská anime scéna, ktorá je obzvlášť krvavá, ale zároveň vynikajúca. Príbeh sa točí okolo cesty za pomstou Nevesty, ktorú stvárnila Uma Thurman a ktorá ešte aj pomohla so scenárom. Billa hrá legenda kung-fu David Carrandine, čo je ďalší herec, ktorého Tarantino vytiahol po rokoch na výslnie. Film je najzaujímavejší svojim vizuálnym spracovaním a celkovou štylizáciou, ale postráda niektoré prvky predchádzajúcej tvorby, keďže scenár a hlavne dialógy sú trochu slabo spracované. Tento film ma taktiež veľmi dobrý soundtrack, ktorý obsahuje aj tradičné filmové melódie, ale aj japonské piesne.

Kill Bill: Volume 2 je úplne odlišný od prvého dielu, pretože je poctou najmä klasickým spaghetti westernom a starým kriminálkam. Oproti prvému dielu oplýva premysleným príbehom, dlhšími dialógmi, z čoho vyplýva, že je od jednotky takmer o hodinu dlhší. Spaghetti westerny pripomenie aj hudba, pretože popri záberoch počujete najmä geniálnu hudbu Ennia Moriconneho. Druhý diel bol oproti prvému úspešnejší, pretože prvému bolo vytýkané zanedbanie príbehu a prílišná brutalita.

Po dokončení Kill Billa chcel Tarantino najprv režírovať najnovšiu bondovku, potom urobiť svoj vlastný televízny seriál a ešte viaceré ďalšie projekty. Pred časom sa stal “guest directorom“ v najnovšom filme Roberta Rodrigueza Sin City. Ako svoj momentálny projekt uvádza vojenský film Inglorious Bastards, v ktorom chce, aby účinkovali najväčší traja akční hrdinovia, konkrétne |Silvester Stallone, Bruce Willis a Arnold Schwarzenegger. Ak kalifornský guvernér pristane na ponuku, máme sa načo tešiť.