Holandský režisér Paul Verhoeven patrí medzi najúspešnejších európskych režisérov vo svetovom meradle. Jeho filmy sú často kontroverzné, rád provokuje a to, čo chce vypovedať, rozhodne neprikrášľuje. V jeho filmoch je veľa priam až naturalistického násilia, nahoty i účelnej irónie. Mnohé jeho diela ostávali nepochopené, ale postupne si vytvorili kultový status a obhájili tak zámery svojho tvorcu.
Dnes už sedemdesiatnik Verhoeven sa narodil 18. júla 1938 v Amsterdame. Jeho cesta k filmu nebola vôbec priama a započal ju na, povedzme, netradičnom mieste. Na univerzite vyštudoval matematiku a fyziku, ale potom vstúpil do holandského kráľovského námorníctva. Tu začal nakrúcať dokumentárne filmy pre námorníctvo, neskôr pre televíziu. Už v tom čase sa mu darilo. Za Het Korps Mariniers (The Royal Dutch Marine Corps) z roku 1965 získal francúzsku cenu pre najlepší vojenský dokument. Svoje prvé krátke filmy nakrúcal už počas štúdia na univerzite, v poslednom roku totiž začal navštevovať aj prednášky na filmovej akadémii.
Jeho rodina sa počas druhej svetovej vojny presťahovala do Hágu, ktorý neskôr zobrazil vo svojich filmoch. V tom čase bol síce ešte veľmi malý, ale podľa jeho vlastných slov mu v pamäti ostali spomienky na mŕtve telá na uliciach, horiace domy, násilie a nekončiace nebezpečenstvo. To zrejme ovplyvnilo jeho videnie sveta, ktoré pretavuje do väčšiny svojich filmov. Jeho prvý úspech v televízii prišiel v roku 1969 so seriálom Floris. Tento akčný historický seriál mal 12 častí a holandská televízia ním chcela reagovať na úspech podobných zahraničných seriálov. V hlavnej úlohe sa objavil Rutger Hauer, ktorého budete určite (ak nie po mene, tak po tvári) poznať z mnohých amerických filmov. Pre Verhoevena bol tento projekt dôležitý aj po inej stránke. Bola to jeho prvá spolupráca so scenáristom Gerardom Soetemanom, s ktorým následne urobil niekoľko snímok, medzi inými aj svoje najúspešnejšie a najuznávanejšie diela Oranžský vojak, Turks fruit a Čiernu knihu, ku ktorým sa dostaneme neskôr.
Jeho prvým pokusom na filmovom plátne bola komédia o dvoch prostitútkach Wat zien ik? (Business Is Business) v roku 1971. Nedočkala sa však úspechu. Ten prišiel až o dva roky neskôr s drámou Turks fruit. V roku 1999 získala ocenenie ako najlepší holandský film storočia. S Rutgerom Hauerom a Moniqueu van de Ven v hlavných úlohách nám Paul Verhoeven retrospektívne predostiera príbeh vzťahu dvoch ľudí, ktorí sa po krátkom čase vezmú, ale ich manželstvo sa postupne rozpadáva. Spolu s vývojom vzťahu sa mení i nálada filmu. Na začiatku je film veľmi otvorený, režisér v ňom skúma sexualitu, ale na konci je to príbeh o strate životných ilúzii. Ale rozhodne to nie je artový film o láske. Je to z istého pohľadu drsná snímka, plná naturalistických scén, obscénností, sexu a v úvode i vrážd. Načrtla tak výrazne ako bude Verhoeven vo svojej tvorbe postupovať.
Po dvoch rokoch sa dostáva do kín historická dráma Keetje Tippel s rovnakou dvojicou v hlavných úlohách ako pri predchádzajúcom projekte. A opäť ide o drsnú výpoveď o sexe a ťažkom živote, tentokrát v 19. storočí. Málo známe dielo, ale tí, ktorí ho mali možnosť vidieť, si ho prevažne pochvaľujú. Paul Verhoeven v ňom síce z pozície režiséra urobil mnoho chýb, ale opäť si trochu vybrúsil svoj budúci nezabudnuteľný rukopis. Cynizmus ide v ruka v ruke s otvorenosťou a úprimnosťou.
Veľký úspech prichádza v roku 1977 s vojnovou drámou Soldaat van Oranje (Oranžský vojak). Spolu s oveľa neskoršou Čiernou knihou predstavuje veľmi dôležitú súčasť holandského vyrovnávania sa s udalosťami druhej svetovej vojny. Holandsko bolo počas nej okupované Wermachtom, mnohí Holanďania sa aktívne zapájali do odboja, na ktorom participovala i kráľovská rodina a armáda s exilovou vládou za zapojila do vojny v zámorí proti Japonsku. Preto a aj pre iné mnohé veci sa Holanďania vidia najmä ako obete fašistického Nemecka a následne ako súčasť spojeneckého ťaženia. Neradi však už hovoria o tom, ako sa tisíce z nich zapájali do lovu na židov, pridávali do nemeckej armády a podobne. A práve o týchto veciach je Oranžský vojak. Príbeh sa točí okolo trojice kamarátov z Univerzity v Leidene (mimochodom, je to presne tá, na ktorej študoval aj Verhoeven). Jeden z nich vstúpi do služieb kráľovnej, druhý je dvojitý agent, tretí sa pridá k nemeckej armáde. Hrdinstvo aj kolaborácia pekne veďla seba.
Po dvoch nevýrazných drámach (Spetters a Voorbij, voorbij) a dodnes prevažne nepochopenej a nedocenenej komediálnej dráme De Vierde man (1983) sa vydal do Spojených štátov. Začínal naozaj skromne. Jeho prvou prácou bolo režírovanie jednej epizódy kanadsko-francúzskeho seriálu The Hitchhiker, ktorý sa vysielal na HBO. Jeho prvým filmom v tejto novej etape kariéry sa stal dobrodružný Flesh & Blood (Krutosť a láska) z roku 1987. Dá sa však chápať ako taký prechod. Vznikol totiž v americko-španielsko-holandskej koprodukcii a Paul Verhoeven na ňom pracoval so svojimi dlhoročnými holandskými spolupracovníkmi, scenáristom Gerardom Soetemanom a kameramanom Jan De Bontom (pracoval s ním na Turks fruit, Keetje Tippel, De vierde man a na Základnom inštinkte). Do hlavnej úlohy obsadil opäť Rutgera Hauera.
80-te roky priali scifi a zaujalo aj Paula Verhoevena. Postupne nakrútil štyri scifi filmy, z toho sa až tri zapísali veľkými písmenami do dejín žánru. Budúcnosť ľudstva, čo iste neprekvapí, nevidí v dobrom svetle. RoboCopa, Total Recall i Hviezdnu pechotu môžeme považovať z istého pohľadu za dystopie. Ľudia ako jednotlivci i masa žijú v područí mocných, či už je to štát alebo veľké korporácie. Najsilnejšie to vidieť v jeho prvom scifi filme z roku 1987.
To sa na plátnach kín objavil RoboCop. Príbeh mŕtveho policajta, ktorý je zakomponovaný do stroja, je veľkou satirou na americkú spoločnosť a zároveň ponúkol úplne nový pohľad na tému vzťahu človek – stroj. Masy ľudí sú ohlupované televíziou, zatiaľ, čo šéfovia megakorporácii vďaka pevným vzťahom s armádou, políciou a dokonca i mafiou ovládajú spoločnosť. RoboCop ako budúcnosť policajného zboru má za úlohu potierať zločin v uliciach len na tých nižších úrovniach, po vedení zločineckých organizácii nemá pátrať ani ich nijako ohroziť. V RoboCopovi sa však postupne prebúdza vďaka spomienkam a snom policajt Alex Murphy (Peter Weller), ktorý sa tak stáva nádejou pre spoločnosť. Pre režiséra typické naturalistické násilie tu dostáva novú úlohu. Zvýrazňuje totiž ľahkú pominuteľnosť človeka oproti stroju. RoboCop je ako človek vo vnútri stroja opakom Terminátora Jamesa Camerona, ktorý bol strojom „v obale“ človeka. Snímka je v rámci Verhoevenovej tvorby priam majstrovským kúskom. Podľa mnohých kritikov neobsahuje ani záber naviac. Všetko má svoj význam a účel. Navyše je presiaknutá trefným čiernym humorom, ktorý spolu so spoločenským kontextom vytvára z RoboCopa niečo podstatne viac ako len akčnú jazdu.
V tejto snímke sa objavil aj ďalší Verhoevenom často používaný prvok, fiktívne správy, ktoré sa objavujú výlučne v jeho scifi tvorbe. Hneď jeho ďalším počinom bol o tri roky neskôr Total Recall nakrútený podľa poviedky od Phlipa K. Dicka s Arnoldom Schwarzeneggerom v hlavnej úlohe. Predlohu som nečítal, takže priamo porovnávať nemôžem, ale pre Dickovu tvorbu je typické, že hlavný hrdina je na úteku a častokrát sa stiera hranica medzi realitou a snom. Toho sa verne držal i Verhoeven a divákovi tak do konca tejto násilnej akčnej jazdy za slobodou nemusí byť jasné, čo je skutočnosť a čo nie. Snímka zožala pozitívne reakcie kritiky a veľký komerčný úspech. Je to jeden z posledných veľkých filmov postavený na klasických špeciálnych efektoch, čoskoro po ňom začali dominovať tomuto odvetviu počítače.
Nasledujúci film sa dostáva do kín v roku 1992. Verhoeven sa na istý čas tematicky vracia k svojej rannej tvorbe v Holandsku. Základný inštinkt predstavuje svojskú kombináciu thrilleru, kriminálky, psychologickej drámy a erotického filmu. Verhoeven pri sfilmovaní vynikajúceho scenára Joe Eszterhasa išiel až na hranu štýlu svojej réžie. Aj keď je film veľmi surový, hlavne čo sa týka erotických scén, nikdy nepresiahol hranicu vkusu. Vďaka výkonom Michaela Douglasa a Sharon Stone sa stal film pre mnohých nezabudnuteľný. Práve pre Sharon Stone bol film výrazným míľnikom kariéry. Pôvodne sa vo filme nemala vôbec objaviť a jej úloha bola ponúknutá pred ňou mnohým iným herečkám. Nakoniec sa však rozhodol aj producenti obsadiť práve ju zrejme pre dobré skúsenosti z nakrúcania Total Recall (oba filmy produkoval Libanonec Mario Kassar, známy aj vďaka filmom ako Rambo, Terminátor, Stargate, či Lolita).
Keďže Základný inštinkt bol aj úspešný kasový trhák, rozhodol sa Paul Verhoeven pokračovať v nastavenom kurze a spolu so scenáristom Joem Eszterhasom sa pustili do Showgirls (1995). Chyba. Showgirls prepadli na celej čiare. Kritika ho roztrhala, tržby neboli tiež nič moc. Film bol nominovaný aj na 13 Zlatých malín, z čoho „dokázal“ premeniť na ocenenie hneď sedem z nich. Tu však Paul Verhoeven ukázal trochu z toho, aký je vlastne človek. Ako prvý v histórii tohto ocenenia vôbec si prišiel prevziať cenu osobne. Dostal ju samozrejme za najhoršiu réžiu. Táto erotická dráma si však postupne vybudovala kultový status a na videu slávila veľké úspechy.
V roku 1997 uvádza do kín Hviezdnu pechotu (Starship Troopers), ktorá má toho veľa spoločného, aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá, s RoboCopom. Tiež je totiž výsmechom súčasnej americkej spoločnosti, jej mediálnej kultúry a politiky. Celé je to však zabalené do military scifi, v ktorej veľmi plochí hrdinovia neváhajú nasadzovať životy za svoju vlasť. Hviezda pechota je adaptáciou románu Starship Troopers z roku 1959 amerického spisovateľa Roberta A. Heinleina. Je teda reakciou aj na udalosti druhej svetovej vojny. Výrazne sa zameriava na fašizmus, i keď svojským spôsobom. Napríklad uniformy pozemskej armády, v ktorej slúžia hlavní hrdinovia, sú vytvorené podľa vzoru SS. Režisér to neskôr okomentoval slovami, že hlavný odkaz filmu má byť v tom, že vojna robí z každého z nás fašistu. To je len jedna z vecí, ktorá pravdepodobne väčšine divákov pri pozeraní snímky s množstvom drahých efektov a plnej veľkých chrobákov unikla.
Nasledoval kritikmi i divákmi vlažne prijatý Muž bez tieňa (Hollow man, 2000). Narozdiel od mnohých predchádzajúcich filmov si ani časom nezískal väčšiu priazeň. Pre Verhoevena najväčšie šliapnutie vedľa v kariére. Film má síce zaujímavú zápletku (inšpirovanú Neviditeľným mužom H.G. Wellsa) a rozbeh či kvalitné vizuálne efekty. Potápa ho však najmä v druhej polovici scenár. Veľká škoda a premrhaná šanca aj preto, lebo po tomto filme si dal Paul Verhoeven dlhú pauzu.
Jeho zatiaľ posledný film mal premiéru koncom roka 2006. Vrátil sa nielen domov do Holandska, ale i k téme svojho úspešného filmu Oražnský vojak. Čierna kniha, ktorá vznikla v koprodukcii viacerých európskych štátov, predstavuje pre mňa osobne jeden z najlepších filmov vôbec. V príbehu mladej židovskej speváčky Rachel (Carice van Houten) sa odzrkadľujú mnohé skutočné osudy Holanďanov počas svetovej vojny. Relatívnosť pojmov dobro a zlo je dovŕšená kolaboráciou hrdinu holandského odboja s nacistami a úprimnou snahou nemeckého dôstojníka zabrániť ďalšiemu zbytočnému krviprelievaniu. Táto historická dráma predstavuje jeden z vrcholov Verhoevenovej tvorby, v ktorej opäť ukázal svoju precíznu réžiu a vycibrený cit.
A opäť sa na dlhé roky odmlčal. Aktuálne pripravuje hneď dve snímky. Jednu v Holandsku a druhú v USA. Ako prvá by sa v budúcom roku do kín mala dostať dráma De stille Kracht, na ktorej pracuje so svojím starým kolegom scenáristom Gerardom Soetemanom. Na európske pomery má pre ňu k dispozícii úctyhodný rozpočet 10 miliónov Eur. Rok na to by mal do kín zavítať i thriller The Surrogate. O oboch snímkach sa toho vie zatiaľ veľmi málo. Na podrobnejšie informácie si teda budeme musieť ešte chvíľu počkať.
Napriek tomu, že všetky jeho filmy nesú nezameniteľný rukopis, Paul Verhoeven nikdy nenapísal scenár ani jedného svojho filmu. Len na štyroch z nich (aj s De stille Kracht) sa podieľal. Doteraz nenakrútil žiadne pokračovanie, napriek tomu sa ho viaceré jeho snímky dočkali. On však vždy mieri k novým, originálnym métam.
