Paul Thomas Anderson sa narodil v Studio City v Kalifornii, no väčšiu časť svojho detstva strávil v San Fernando Valley, okrajovej časti Los Angeles. Toto prostredie malo na dospievajúceho Andersona značný vplyv, . Zaujímavé je najmä svojím životným štýlom, spojeným s tzv. „Valley Girls“, ktoré úzko súvisia s filmami pre dospelých. Práve pornografický priemysel formoval Andersonov pohľad na svet filmu.

San Fernando Valley, miesto, ktoré je len kúsok od bájneho Los Angeles, sa nikdy nezbavilo svojho malomestského charakteru a nenaplnenú príbuznosť so svetom filmového priemyslu realizovalo v pornografickom podnikaní. Anderson ako desaťročný objavil otcovu pornokazetu s filmom The Opening of Misty Beethoven (r. Radley Metzger) a spolu s pocitom zvedavosti, ale aj zhrozenia sa začal zamýšľať nad povahou tohto remesla, ako aj nad životmi ľudí venujúcich sa podobnej práci. S odstupom času začal na túto profesiu nazerať aj z iného uhla pohľadu.

Známy „film pre dospelých“ nebola jediná kazeta, ktorú Anderson vsunul do videorekordéra. Keďže jeho otec ako prvý z ulice vlastnil toto zariadenie, neustále ho zásoboval rôznymi filmami. Anderson doslova hltal každý kus, ktorý otec doniesol a neustále si jednotlivé filmy prehrával. Takto mal mladý Anderson možnosť sledovať filmy rôznych žánrov, ktorými si spestroval svet a získaval svoje prvé filmové znalosti.

Dospievanie strávené pri snímkach takých režisérov ako Martin Scorsese, Robert Altman, Steven Spielberg, či Jonathan Demme predstavovalo pre Andersona bohatú a v neposlednom rade praktickú lekciu filmárčiny i osvojenie si filmového jazyka ako takého. S plnou dávkou entuziazmu a  prvou 8 mm kamerou, ktorú dostal od otca Ernieho, začal robiť svoje rané filmové pokusy, aby následne experimentovaním s kamerou Bolex (16mm) ako sedemnásťročný nakrútil na video polhodinový pseudodokument (mockument) The Dirk Diggler Story, ktorý sa neskôr stal základom pre slávne Hriešne noci.

PTA s Heather Graham pri natáčaní Hriešnych nocí

Po tejto skúsenosti a prechodnej epizóde štúdia angličtiny na Emersonovej univerzite začal Paul premýšľať nad tým, že by bolo dobré rozšíriť si obzory. Rozhodol sa ísť študovať film do New Yorku. Toto štúdium však po dvoch dňoch ukončil. Anderson vedel, že keď odíde skoro, vrátia mu školné. A tak asi so 7000 dolármi sa vrátil naspäť domov do San Fernando Valley, kde sa začal živiť ako asistent produkcie v televízii, zameriavajúcej sa najmä na televízne filmy, hudobné videoklipy a súťažné kvízy. Býval u otca Ernieho, ktorý bol známa postava v televíznom svete, pod pseudonymom Ghoulardi uvádzal v Clevelande nočné horory. Peniaze, ktoré Anderson v tom čase zarobil, použil na natáčanie vlastného filmu.

A tak vo svojich 22 rokoch našetrený kapitál a získané skúsenosti premietol do krátkeho filmu s názvom Cigarettes&Coffee, ktorý bol prijatý na známy festival Sundance. Už tu možno badať Andersonovu záľubu v mozaikovitých príbehoch, keďže film sa skladá z troch príbehov, odohrávajúcich sa v mikrosvete bistra a zameraných na päť postáv. Krátkometrážna snímka vzbudila záujem a Paul bol pozvaný do režisérskeho workshopu. Tu získal možnosť pracovať na svojom prvom celovečernom filme. Na Andersonove pomery takmer minimalistický film o starnúcom hazardnom hráčovi Sydneym a jeho smoliarskom žiakovi Johnovi však po dlhších ťahaniciach dostala do rúk produkčná spoločnosť Rysher, ktorá s výslednou verziou vôbec nebola spokojná.

Firma sa rozhodla film prestrihať a premenovať ho na Hard Eight (1996, namiesto pôvodného názvu „Sydney“, ako zamýšľal režisér – český a slovenský distribučný názov pre tento film je Tvrdá osma alebo Gambler). Nahnevaný Anderson zobral svoju verziu a na vlastnú zodpovednosť ju poslal výberovej komisii MFF v Cannes. Táto film prijala a dala režisérovi jasne za pravdu. Producent musel nakoniec povoliť a z donútenia poslal do kín Andersonovu verziu filmu, avšak s takmer žiadnou propagáciou, čo malo za následok skutočnosť, že film takmer nikto nevidel. Mnohí preto považovali Andersonov nasledujúci počin Hriešne noci (Boogie Nights) za jeho debut. Až s odstupom času ľudia zistili, ako to vlastne bolo a začali sa zháňať po Andersonovej prvotine.

Anderson s W. H. Macym v Magnólii

Je zaujímavá z mnohých hľadísk. Po prvýkrát sa tu stretávame s hercami, ktorí budú v nasledujúcich rokoch tvoriť základ Andersonovej hereckej zostavy: Philip Baker Hall, John C. Reilly, Melora Walters. Vo filme s prvkami noir (film sa často zaraďuje do kategórie neo–noir) a v štýle cinema verité Anderson taktiež po prvýkrat uvádza „otcovskú figúru,“ ktorá bude zastávať v jeho nasledujúcich počinoch dôležité miesto. Pri tomto filme vychádzal zo svojej predchádzajúcej snímky Cigarettes&Coffee, ide vlastne o jej prepracovanejšiu verziu. Anderson taktiež rád k svojmu typickému hereckému ansámblu pozýva hosťa zvonku (tuto Samuel L. Jackson a vtedy ešte málo známa Gwyneth Paltrow). Nepriaznivá skúsenosť s produkciou filmu stála na začiatku posadnutosti, s ktorou dbá nad absolútnou autorskou kontrolou svojho diela.

Obdobie, keď hľadal Anderson distribútora pre Gamblera, využil na napísanie nového, takmer tristostránkového scenára, ktorým sa prezentoval na workshope v Sundance. Produkčná spoločnosť New Line Cinema sa nezľakla kontroverznej témy a dala zelenú filmu s názvom Hriešne noci, ktorý nás otvorene uvádza do zákulisia pornopriemyslu. New Line Cinema sa po úspechu Miramaxu, produkčnej spoločnosti bratov Weinsteinovcov, na poli nekomerčného filmu začala tiež zaoberať výrobou filmov s umeleckejším záberom, takže dala možnosť pracovať mnohým nezávislým tvorcom. Film Hriešne noci vychádza opäť z Andersonovej predchádzajúcej práce, z mockumentu The Dirk Diggler Story a  inšpiruje sa aj životným príbehom pornoherca Johna Holmesa.

Takmer dvaapolhodinová snímka predstavuje variáciu na klasický model vzostupu a pádu prostého jedinca (podobne ako napríklad piliere gangsterského žánru Zjazvená tvár alebo Mafiáni), ale i nostalgické ohliadnutie sa za pornografickým priemyslom na prelome 70. a 80. rokov. Anderson vynikajúco evokuje dobu diska a zvonových nohavíc, prekvapuje nás citlivým i súčasne satirickým pohľadom na svet pornografie. Film z roku 1997 bol dielom už hotového tvorcu, nesúcim znaky mimoriadneho scenáristického talentu a neprehliadnuteľný režijný prejav. Okrem popisu životnej cesty stredoškoláka Eddieho Adamsa, ktorý si pod pseudonymom Dirk Diggler razí cestu pornopriemyslom, film zaujme predovšetkým vrstevnatosťou a množstvom postáv, obklopujúcich hlavného hrdinu. Členovia štábu dodávajú Eddiemu stabilitu, rodinu, ktorá mu chýba v normálnom živote.

PTA s Adamom Sandlerom

Po tomto rozsiahlom, náročnom projekte chcel Paul Thomas Anderson nakrútiť niečo malé a rýchle. Podľa vlastných slov začal písať krátky intímny príbeh. Avšak jednoduchá story nakoniec prerástla do drámy operných rozmerov. Magnólia (Magnolia, 1999), trojhodinová mozaika deviatich vzájomne prepletených ľudských osudov, sa odohráva počas jediného daždivého dňa v San Fernando Valley a PTA divákom servíruje moralitu o náhodách, osude, zlyhávajúcich otcoch a odpustení. Činí tak s obdivuhodným sebavedomím a za pomoci geniálneho využitia hudobnej zložky. Tú tvoria okrem tradične skomponovanej (inštrumentálnej) hudby skladateľa Jona Briona taktiež piesne od speváčky Aimee Mann. Práve piesne tejto autorky určujú základný rytmus celej snímky v zložke narácie. Spleť mnohých nálad umocňuje brilantná réžia a presné vedenie hercov, ktorí dostávajú priestor na predtým nevídané výkony. Tradičnú režisérovu hereckú zostavu od čias Hriešnych nocí dopĺňajú stáli členovia štábu: kameraman Robert Elswit, strihač Dylan Tichenor a producentka Joan Sellar.

Ako fanúšik komédií s Adamom Sandlerom sa Anderson po dlhšej filmárskej pauze rozhodol spolupracovať práve s týmto komikom na filme s názvom Opití láskou (Punch–Drunk Love, 2002). Mnohým ľuďom sa zdala divná kombinácia režiséra silných, dlhých drám s hercom bláznivých komédií. Možno to chápať aj ako zdanlivo priamu cestu k filmovému divákovi. Romantická komédia s Adamom Sandlerom obsahuje presne tie ingrediencie, na ktorých postavil svoj úspech, avšak Andersonovou optikou vznikol film, ktorý sa vymyká takémuto označeniu.

Trojaktový príbeh, vtesnaný do jedna a pol hodiny premietacieho času, je naozaj klasickou romancou, avšak i jedinečne osobitým žánrovým experimentom. Film, bohato presýtený citáciami, kde sa citové výkyvy uskutočňujú v podobe farebných fantázií, ukazuje ďalšiu stránku režisérovej flexibility. Režisér sa predovšetkým sústreďuje na svoju hlavnú postavu. Jeho postupná cesta k harmónií sa realizuje premenou hrdinových vnútorných pocitov a emocionálneho ladenia celej snímky.

S Danielom Day-Lewisom na pľaci Čiernej krvi

Anderson preukazuje Adamovi Sandlerovi podobnú službu, akú pred rokmi Peter Weir či Miloš Forman preukázali Jimovi Carreymu a dáva mu možnosť prejsť zo svojej „typickej komediálnej polohy“ k dramatickému hereckého prejavu. Pri písaní scenára sa inšpiroval skutočným príbehom istého amerického inžiniera, ktorý rovnakým spôsobom ako hrdina Opitých láskou Barry Egan narazil na propagačnú kampaň, v rámci ktorej mohol získať kupóny na zľavy v leteckej doprave („pudding guy“, ako ho odvtedy prezývali, nazhromaždil za iba 3000 dolárov neuveriteľných 1,25 miliónov míľ bezplatných letov).

Nasledujúci Andersonov počin Čierna krv (There Will Be Blood, 2007) je pre samotného režiséra revolučný v mnohých ohľadoch. Podobne ako hrdina Opitých láskou (ako prvá z andersonovských postáv) sa i on konečne odhodlal opustiť San Fernando Valley a vydal sa na juh americkej krajiny, aby nám predstavil príbeh o moci, ktorá je schopná pohltiť samotnú dušu človeka. PTA sa pri rozprávaní vyzbrojil vynikajúcim charakterovým hercom Danielom Day-Lewisom s ktorým na filme spolupracoval celé dva roky a po prvýkrát našiel konkrétnu tému mimo svojich predstáv a vlastných pocitov.

Film je voľnou adaptáciou románu Uptona Sinclaira s názvom Petrolej (Oil!). Anderson do scenára z knihy spracoval len 150 strán a svoj uhol pohľadu zameral na jedinú postavu a to na postavu „ropného magnáta“ Daniela Plainwieva, ktorú dopĺňa postava fanatického kňaza Eliho Sundaya. Kniha obsahuje 527 strán, je rozprávaná v tretej osobe a v centre diania je predovšetkým magnátov syn. Tentokrát sa obišiel bez svojich stálych hereckých opôr a smerovanie celého príbehu podriadil konaniu ropného magnáta. Napriek tomu je jeho žalospev za úsvit americkej prosperity a splnenie si svojho „amerického sna“ dielom rovnakého zmýšľania a autorského smerovania. Využíva mnoho významových prvkov, aby divákom uviedol postavu, ktorá je schopná pre dosiahnutie svojho cieľa spraviť čokoľvek. Film opäť zaujme vynikajúcou prácou s hudbou a  kamerou a prináša celý rad obľúbených andersonovských tém ako sú viera, rodina a snaha o zmierenie sa s osudom.

PTA a nedávno zosnulý P. S. Hoffman na festivale v Benátkach 2012

V roku 2012 PTA uvádza ďalší zo svojich počinov, film The Master, na ktorom prvýkrát nemohol spolupracovať pre vyťaženosť jeho dvorný kameraman Robert Elswit. Obdivuhodne ho zastúpil nádejný Mihai Malaimare Jr. S Andersonom sa rozhodli využiť 70 mm filmovú surovinu, ktorá dodáva filmu krásnu širokouhlú kompozíciu, no pre menšiu flexibilnosť kamery určenej na tento materiál musel Anderson upustiť od využívania dlhých kamerových jázd, typických pre jeho tvorbu (jedna sa však nachádza v scéne príchodu hlavného hrdinu na loď). Joaquin Phoenix stvárňuje Freddieho Quella, bývalého vojaka, trpiaceho posttraumatickým stresom a snažiaceho sa začleniť do bežného života. Zhodou okolností sa stretáva s charizmatickým Lancasterom Doddom (Phillip Seymour Hoffman), ktorý je svojim okolím prezývaný „Majster“ a rozvíja ezoterické učenie, zvané „Zdroj“ (The Cause). Medzi oboma mužmi vzniká pevné puto a pre Andersonovu tvorbu je to ďalší z návratov k otcovsko-synovským vzťahom. Film obdržal 3 oscarové nominácie, pričom obaja hlavní predstavitelia boli ocenení za svoje výkony na filmovom festivale v Benátkach.

Andersonovi sa spolupráca s Joaquinom zapáčila a tak pripravujú adaptáciu kriminálneho románu Thomasa Pynchona s názvom Inherent Vice. Okrem ďalších známych hereckých hviezd (Owen Wilson, Benicio Del Toro, Jena Malone) sa na post hlavného kameramana vracia Robert Elswit. Paul Thomas Anderson je v súčasnosti jedným z najoriginálnejších režisérov. Aj keď je jeho filmografia neveľká, na základe typických výrazových prvkov a tém sa každý jeho nový počin stáva udalosťou, hodnou pozornosti.