Joel Schumacher vedľa zamaskovaného Arnolda Schwarzeneggera pri nakrúcaní filmu Batman a Robin (1997)
V pondelok 22. 6. 2020 nás v úctyhodnom veku 80 rokov opustila rozporuplná režisérska osobnosť. Pozoruhodný tvorca, ktorý bol preslávený najmä svojou nevypočítateľnosťou. Za svoj plodný život má Joel Schumacher na režijnom konte uznávané filmové klasiky ako aj nenávidené prefabrikované braky. Definovalo ho nepísané pravidlo: čím menší rozpočet, tým lepší film.
Ako inak vysvetliť fakt, že dokázal nakrútiť pamätihodné kinematografické zárezy ako Hráči so smrťou (1990), Voľný pád (1993) či Telefónna búdka (2003) a zároveň legendárnu filmovú katastrofu Batman a Robin (1997)?
Nadšenie pre cirkusovo pestrofarebné atrakcie, na ktorých vystaval neónom prežiarený Gotham, pramení v jeho bizarnej módnej minulosti. Animálne vzory či krikľavé akcenty zaváňajúce skúsenosťami s drogovými opiátmi 60-tych rokov v jeho autorskej tvorbe zrkadlia skutočné zážitky. Rodák z New Yorku prišiel na svet do rodiny škandinávskych emigrantov 29. augusta 1939. Absolvoval newyorskú návrhársku školu Parson School of Design. Nadchol sa pre slobodne extravagantný štýl kostýmov, ktoré postupne dokázal pretlačiť z módneho aj do filmového sveta.
Osudným sa mu stalo priateľstvo s Woodym Allenom, ktorý ho poveril ušitím originálnych odevov pre jeho sci-fi komédiu Spáč (Sleeper, 1973). Joelove divoké dizajnérske vízie Woodyho nadchli natoľko, že mu poradil, aby sa skúsil uplatniť ako scenárista. Po dlhých rokoch priemerných scenáristických i režijných pokusov sa dostavil zaslúžený prielom. Písal sa rok 1987 a Joel trafil doslova do čierneho. V upírskej komédii The Lost Boys, dokázal poskladať pútavé dielo z atribútov jemu vlastných. Tradíciu krvilačných hororov obliekol do nového, sviežeho kabátu a namiešal atraktívnu zmes hrôzy, s príchuťou čierneho humoru a rockovej hudby. Popkultúrne dielo plné mladých sympatických rebelov ako Jason Patric či Kiefer Sutherland sa tešilo slušnému diváckemu ohlasu a Joela katapultovalo medzi zaujímavých režisérov s osobitou víziou. Temný tón filmu významne vytýčil kurz Schumacherovej ďalšej tvorby.
Skutočne veľký úspech prišiel až v roku 1990 s filmom Hráči so smrťou (The Flatliners, 1990), kde sa partia mladých medikov zahráva so zážitkami s klinickou smrťou. Joel znovu obsadil Kiefera Sutherlanda a hlavné postavy doplnil vychádzajúcimi megahviezdami, akými boli v tom čase Julia Roberts a Kevin Bacon. Mysteriózny film zahrávajúci sa s myšlienkami o prekabátení samotnej smrti má svoje čaro dodnes. Pred pár rokmi sa Hollywood neúspešne pokúsil o jeho remake.
Julia Roberts pri nakrúcaní nadprirodzeného hororu režisérovi jednoznačne padla do oka. Po gigantickom úspechu romantickej Pretty Woman (1990) herečkina star power rapídne stúpla a Joel ju znovu obsadil do hlavnej úlohy melodrámy Zomrieť mladý (Dying Young, 1991). Tento projekt však očakávaný potlesk nezožal. Rýchlo však nasledoval režisérov majstrovský kúsok, psychotriler Voľný pád (Falling Down, 1993). Michael Douglas sa v ňom predstavil v netypickej polohe mentálne labilného úradníka, ktorý sa vydáva na svoju sebadeštruktívnu odyseu proti nespravodlivo nastavenému systému. Silná herecká úloha vo veľmi netradičnom, miestami až satirickom diele, ktoré zaistilo Schumacherovi konečný rešpekt kritickej i diváckej obce. Dodnes ide o vyhľadávaný film, ktorý má potenciál osloviť i ďalšiu generáciu divákov.
Vážnym témam sa venoval aj v právnických trileroch z pera spisovateľa Johna Grishama. Popri Nebezpečnom klientovi (The Client, 1994), v ktorom svoje party solídne zahrali Susan Sarandon i Tommy Lee Jones, to bol najmä tematicky stále aktuálny Čas zabiť (A Time To Kill, 1996). V ňom sa pred súd postaví otec (Samuel L. Jackson) desaťročného dievčaťa za vraždu dvoch bielych mužov, ktorý ju znásilnili a pokúsili sa zabiť. Silný príbeh polarizujúci spoločnosť vystrelil Matthewa McConaugheyho do prvej hereckej ligy. Filmovou kolegyňou mu bola Sandra Bullock.
Ťažko uveriť, že popri takto rozbehnutých projektoch sa Joel Schumacher podujal nakrútiť bizarne nevyvážené príbehy Temného rytiera, určené primárne pre mladšie publikum než boli predošlé netopierie filmy Tima Burtona s Michaelom Keatonom. Batman navždy znamenal v roku 1995 relatívne veľký komerčný úspech. Popri Burtonovej hororovej gotike s prvkami BDSM sa deťom predávali happy mealy dosť ťažko. Schumacher teda dostal za úlohu priblížiť Batmana mladšiemu tínedžerskému publiku. Preto predstavil Robina v cirkusovo neónovom paškvile s dvomi extra vyšinutými záporákmi, ktorí boli zaodetí do kostýmov ovplyvnených Joelovým vkusom pre bláznivú módu.
Napriek rozporuplnému prijatiu však dostal zelenú na pokračovanie, a vznikol tak Batman a Robin (1997) s Arnoldom Schwarzeneggerom v úlohe záporáka Mr. Freeze. Po tomto otvorenom výsmechu komiksom sa zdalo, že títo akční hrdinovia nadobro vo filmovom svete pre dospelých skončili. Históriu našťastie poznáme, a za to, čo Joel doručil, sa v roku 2017 verejne ospravedlnil. Gumené bradavky ani kreditka s logom Batman Forever sa už našťastie v kinematografii nikdy neopakovali. Kontroverzný Schumacher vo verejnom vyhlásení neváhal doplniť, že je napriek všetkým negatívam rád, že tieto filmy nakrútil. Ruku na srdce, žáner guilty pleasure by bol bez jeho Batmanov o dosť chudobnejší.
Výrazne pošramotenú reputáciu si dokázal pomerne rýchlo napraviť ďalším temným príbehom, tentoraz z nebezpečného prostredia nelegálneho porna. Konkrétne réžiou filmu 8MM (1999). Nicolas Cage sa ako detektív ponoril do veľmi nebezpečnej stoky, kde sa bežne obchoduje s telom i dušou lapených nešťastníc. Po neónovom cirkuse už ani chýru. Divák pocítil iba znepokojivé zimomriavky zo spôsobu, akým sa ústredná postava vyrovnávala s ohavnými činmi, ktorých bola svedkom. Mrazivý scenár pochádza z mysle autora Andrewa Kevina Walkera, ktorý napísal aj podobne ladené Se7em (1995).
V roku 2000 dal Schumacher šancu neznámemu talentu menom Colin Farrell. Obsadil ho do nízkorozpočtového vojnového Tábora Tigrov (Tigerland, 2000) a z mladého neskrotného Íra sa prakticky cez noc stala hviezda. Spoluprácu s rebelujúcim divochom si zopakoval v hitchcockovsky ladenom trileri Telefónna búdka (Phone Booth, 2002), kde sa Colin herecky stretol s antagonistickým Kieferom Sutherlandom. Joelov oblúk vyhľadávania mladých zapálených talentov sa týmto filmom takmer uzavrel. Búdka bola jedným z posledných Schumacherových hitov. Solídne napätie pracovalo s úderným vizuálom a neuveriteľne svižnými dialógmi. Pôvodne chcel Joel obsadiť do hlavnej úlohy Jima Carreyho, no hubatý Ír, ktorý si pre klamstvo nešiel ďaleko, sa do role hodil oveľa viac a inkasoval výrazne menej.
Nevydarenú, v susednej Prahe nakrútenú Českú spojku (Bad Company, 2002) nespasil ani špiónsky veterán Anthony Hopkins. O rok na to, mdlú a v ambíciách utopenú Veronicu Guerin (2003) alias Cate Blanchett, už nedokázal zachrániť ani osvedčený a režisérom veľmi obľúbený hviezdny grázel Colin Farrell. Životopis reportérky bojujúcej proti všemocnej mafii Schumacher jednoducho nezvládol. Relatívny úspech prišiel s klasickým muzikálom Fantóm opery (The Phantom of the Opera, 2004) v titulnej role s ďalšou vychádzajúcou hviezdou, Gerardom Butlerom. Schumacher muzikálom čiastočne vyvrátil tvrdenia o tom, že nedokáže nakrútiť kvalitný veľkorozpočtový film. Ide zrejme o povestnú výnimku z pravidla.
Nevzdávajúci sa Joel nakoniec našiel pre Jima Carreyho vhodný námet a v roku 2007 vznikol mysteriózny triler Číslo 23 (The Number 23). Kiež by si túto nevydarenú spoluprácu obaja radšej odpustili. Po Fantómovi opery Schumacher akoby stratil cit pre dobré príbehy a roky sa upisoval do projektov, ktoré už ďalej nemá zmysel menovať. Jeho posledným režijným kreditom ostávajú dve epizódy prvej série vynikajúceho seriálu z prostredia politiky, House of Cards z roku 2013.
Keď sa detailne pozrieme na filmografiu Joela Schumachera, môžeme zbadať spoločného menovateľa. Všetko sú to príbehy utrápených jedincov, ktorí zúfalo hľadajú únik pred ukrutne zdrvujúcou realitou. Obsadzoval silných hereckých ťahúňov a mal neuveriteľný nos na budúce talenty. Bol jedinečným hollywoodskym sprievodcom po rozpačitých cestách zatratených duší.
Pozoruhodné je aj to, že jeho svojský vizuálny štýl, akým tvoril pútavé filmové svety, sa neraz zaryl do pamäte divákov natoľko, že aj tie najhoršie počiny stále rezonujú. Schumacherove temné zákutia, rovnako ako besné pestrofarby dokážu publikum opakovanie strhnúť a zhypnotizovať.
Minulý týždeň podľahol vyčerpávajúcemu boju s rakovinou.
