/Sean Bean Je prvou herečkou, ktorej sa podarilo získať dvoch Oscarov ešte pred tridsiatkou a pritom nepatrí medzi hviezdy, ktoré by zapĺňali bulvárne plátky. Je typickým príkladom inteligentnej a cieľavedomej ženy, ktorá sa dokázala presadiť len vďaka svojej vlastnej usilovnosti a nie kvôli tomu, ako vyzerá. Jej vzhľad chladnej krásky je len takou čerešničkou na torte jej kariéry herečky.

Alicia Christian Foster sa narodila 19. decembra 1962 v Los Angeles. Vyrastala s matkou a tromi súrodencami, pretože otec ich opustil. Matka veľmi skoro prišla na to, že nevinný zjav jej malej dcérky sa dá využiť v showbiznise a už od troch rokov začala Jodie (čo bola jej domáca prezývka) vystupovať v reklamách a televíznych seriáloch. Svoju prvú veľkú úlohu dostala vo filme z Disneyho produkcie Napoleon a Samantha (1972) o priateľstve dvoch detí a leva. O rok neskôr si zahrala priateľku Toma Sawyera v rovnomennom filme, po ktorých nasledovalo množstvo ďalších detských úloh.

K tomu, aby nezostala zaškatuľkovaná ako typická detská filmová hviezda jej pomohol režisér Martin Scorsese, ktorý ju najskôr obsadil do vedľajšej postavy ženskej drámy Alica tu už nebýva (1974) po boku oscarovej Ellen Burstyn a neskôr jej zveril škandalóznu úlohu dvanásťročnej prostitútky Iris vo filme Taxikár (1976). Vzhľadom na svoj vek zvládla túto rolu bravúrne a odmenou jej bola nominácia na Oscara a mnohé ďalšie ocenenia. Vzhľadom k svojej introvertnej povahe sa v žiari reflektorov necítila najpríjemnejšie a preto v roku 1977 zavesila herectvo dočasne na klinec, aby sa mohla venovať štúdiu. V roku 1980 odmaturovala na francúzskom lýceu v Los Angeles s výnimočným prospechom a na univerzite v Yale začala študovať literatúru. S týmto obdobím sa viaže jedna traumatická udalosť v jej živote, keď jej veľký fanúšik John F. Hinckley spáchal atentát na prezidenta Reagana len preto, aby na ňu zapôsobil.

JodieFoster Začiatkom osemdesiatych rokov sa k herectvu vrátila, no jej veľký comeback prišiel až v roku 1988, keď za postavu vyzývavej servírky Sary Tobiasovej, ktorá prežije viacnásobné znásilnenie a s pomocou právničky sa rozhodne podstúpiť boj za spravodlivý trest pre vinníkov v dráme Znásilnenie získala Oscara. Ďalšia zlatá soška na seba nenechala dlho čakať, keď ju úplne zaslúžene získala za stvárnenie začínajúcej agentky FBI Clarice Starlingovej v majstrovskom psychothrilleri Mlčanie jahniat (1991). Obe tieto úlohy sú zdanlivo celkom rozdielne, no jednu podstatnú vec majú spoločnú, a to boj osamelej ženy za rešpekt v mužskom vesmíre, čo jej je vlastné aj v jej osobnom živote, aj keď ona sama sa nepovažuje za feministku.

Po týchto hereckých úspechoch bol čas vyskúšať niečo nové a keďže Jodie vždy túžila byť skôr režisérkou alebo scenáristkou, než herečkou, debutovala na režisérskej stoličke komornou drámou Človiečik Tate (1991). Príbeh geniálneho chlapca a jeho vzťahu k matke možno považovať tak trochu za jej vlastnú biografiu. Podobne ako aj jej druhý režisérsky pokus Domov na sviatky (1995), riešiaci problémy vzťahov v jednej rodine, ktorá sa zíde počas osláv Dňa vďakyvzdania. Budúci rok bude mať premiéru tretí film pod jej režisérskou taktovkou Sugarland.

Našťastie však nezanevrela ani na herectvo, no svoje úlohy si poctivo vyberala a tak počas desiatich rokov hrala len v šiestich filmoch, ale nie v hocijakých. Nájdeme tam kostýmové úlohy v romantických drámach Návrat Sommersbyho (1993) a Anna a kráľ (1999), či westernovej komédii Maverick (1994). Nezvyčajnú úlohu prírodnej bytosti s vlastným jazykom dostala vo filme Nell (1994), za čo si vyslúžila oscarovú nomináciu. Svoju hereckú všestrannosť zavŕšila v sci-fi Kontakt (1997), kde prezentovala ženu nastupujúceho tisícročia.

JodieFosterMedzitým stihla porodiť dvoch synov Charlesa (1998) a Kita (2001), ktorých otec, alebo otcovia sú verejnosti neznámi, čo len podporuje klebety o jej homosexualite. Ešte počas svojho druhého tehotenstva stačila natočiť thriller Úkryt (2002) Davida Finchera, kde sa opäť ocitla v pre ňu najtypickejšej polohe – tentoraz ženy stojacej proti skupine zlodejov v jej vlastnom dome a ukrývajúcej sa práve v tej miestnosti, ktorá je pre ich lúpežné plány najdôležitejšia. Nasledovala vedľajšia postava vo francúzskej dráme z obdobia 1. svetovej vojny Príliš dlhé zásnuby (2004), ďalší thriller Letový plán (2005) a krimi Spojenec (2006) po boku Denzela Washingtona.

Jej inteligencia a dobrá predvídavosť sa prejavila, keď odmietla ponuku zahrať si svoju najslávnejšiu postavu v pokračovaní osudov Dr. Hannibala Lectera, keďže to ani zďaleka nedosahovalo kvalít úvodnej časti trilógie. V súčasnej dobe sú pre ňu prvoradí jej synovia a tak si jej priaznivci musia zvykať na to, že ju na filmovom plátne budú vídať zriedkavejšie. No určite o to kvalitnejší bude potom pôžitok z jej hereckých výkonov.