V 80. rokoch vstúpila na filmovú scénu osobnosť, ktorá sa dodnes môže honosiť prívlastkom „guru amerického nezávislého filmu.“ Filmy Jima Jarmuscha, ich estetika a spôsob, akým pracuje s hercami, vskutku predstavujú osobitnú kapitolu v rámci autorského prístupu ku kinematografii.

I keď je Jarmusch americkým režisérom, silne ho ovplyvňuje európska kultúra. Ešte za študentských čias pobudol vo Francúzsku, kde mal možnosť vidieť mnoho filmov európskych režisérov. Osvojil si tak aj „európsky“ prístup k filmovému médiu.

Preslávil sa filmom Cudzejší ako raj (Stranger than Paradise, 1984), ktorý vznikol na základe jeho krátkeho filmu The New World (1983). Ten Jarmusch nakrútil na zostatkový filmový materiál Stavu vecí (Der Stand der Dinge, 1982), ktorý mu daroval nemecký režisér Wim Wenders. Jarmuschovi bolo ľúto plytvať týmto materiálom, takže sa snažil z neho čo najviac použiť. To viedlo Jarmuscha k tomu, aby film nakrútil tak, aby jeden záber predstavoval jednu scénu. Každá scéna bola oddelená zatmievačkou, tak typickou pre jeho estetiku. Po nakrútení ďalšieho materiálu vznikol film, ktorý v tom čase slávil značný úspech a Jarmuscha si začali viac všímať ľudia z filmovej brandže.

Cudzejší ako raj (Stranger than Paradise, 1984)

V prístupe k filmárčine a otázke nezávislosti Jarmusch zastáva rovnaký postoj ako na začiatku svojej kariéry. Mnoho jeho filmov je i naďalej financovaných z medzinárodných zdrojov v koprodukcii (v minulosti japonskou firmou JVC, či produkčnou spoločnosťou Fortissimo Films, zameranou najmä na artové snímky). „Je to takto: napíšem film, prebehne predprodukcia, potom produkcia, natočím ho a potom som pri celej postprodukcii. Rozhodujem o tom, komu sa film predá a jednám o tom, akým spôsobom bude uvedený do kín.“

Jim Jarmusch vo svojich filmoch rád demýtizuje niektoré typické prvky americkej spoločnosti a stavia pri tom na protikladných situáciách. Príkladom toho je priebeh deja vo filme Mrtvý muž (Dead Man, 1995), ktorý možno označiť za antiwestern, návšteva japonského páru z filmu Tajomný vlak (Mystery Train, 1989) v múzeu Elvisa Presleyho, či černoch vyznávajúci samurajský kódex cti, hoci pracuje pre taliansku mafiu ako nájomný zabijak vo filme Ghost Dog: Cesta samuraja (Ghost Dog: The Way of the Samurai,1999).

Mrtvý muž (Dead Man, 1995)

Jarmuschov štýl možno označiť za minimalistický, pozostávajúci z dlhých záberov a často obsadzuje do hlavných úloh hudobníkov – John Lurie, Tom Waits, Screamin´ Jay Hawkins, Iggy Pop, či hiphoperi RZA a GZA – ktorí sa často podieľajú i na samotnej hudobnej zložke jeho filmov. To vychádza z toho, že sám Jarmusch má blízko k hudbe (vo voľnom čase rád skladá, či hrá na gitare) a bol silne ovplyvnený taktiež alternatívnou scénou v Amerike v 70. Rokoch. Najmä hudobná scéna bola v tom čase ovplyvnená punkom, ktoré prišiel z Veľkej Británie (tu opäť badať vplyv Európy). V undergroundovej scéne pôsobilo mnoho hudobných zoskupení, ktoré často pri svojich vystúpeniach improvizovali. Na Jarmuscha, rovnako ako na mnohých ďalších filmárov, to veľmi zapôsobilo a tieto aspekty sa odrážajú i v jeho tvorbe.

Ako už bolo spomenuté, Jim Jarmusch vo svojich filmoch často používa dlhé zábery. Nie sú to však typické dlhé jazdy kamery, ale skôr typ statického záberu, keď je kamera nehybná po dlhší čas, prípadne využíva švenk, veľmi pomalý nájazd, či odjazd neskôr viditeľný vo filmoch Mladí muži za pultom (Clerks, 1994, r. Kevin Smith) či v Smrtiacom bumerangu (Sling Blade, 1996, r. Billy Bob Thornton), v ktorom si Jarmusch strihol i malé cameo predavača hranoliek. Ak sa kamera predsa len v rozpohybuje, tak je to v jeho typickom zábere, v ktorom kamera z profilu sleduje svojich hlavných hrdinov ako kráčajú ulicami, upozorňujúc tak na rozmanitosť amerického predmestia.

Ghost Dog: Cesta samuraja (Ghost Dog: The Way of the Samurai,1999)

V roku 1986 Jarmusch nakrútil krátky film Káva a cigarety (Coffee and Cigarettes) a v tomto trende pokračoval aj v nasledujúcich rokoch (1989, 1995), pričom ten posledný s podtitulom Niekde v Kalifornii (Coffee and Cigarettes III) v hlavnej úlohe s Iggym Popom a Tomom Waitsom získal Zlatú palmu pre najlepší krátky film v Cannes. K týmto trom segmentom režisér dotočil ešte ďalšie, a v roku 2003 ich spojil dohromady a uviedol ako celovečerný film Káva a cigarety (Coffee and Cigarettes), v ktorom sa opäť zišla jeho obľúbená zostava hercov a ktorý je oslavou tohto stolovania – „pokec“ pri dobrej čiernej káve, v kúdolí dymu z pomaly horiacich cigariet.

K poviedkovej forme sa Jarmusch niekoľkokrát s obľubou vracal. V roku 1989 takto vytvoril Tajomný vlak (Mystery Train), v ktorom sa sústreďuje na skupinku postáv, ktorých osudy sa pretnú v ošumelom hoteli, niekde na periférií Memphisu, v Tennessee. Jarmusch už pár rokov pred slávnym Tarantinovým Pulp Fiction oddeľuje poviedky medzititulkami a necháva prechádzať postavy z jedného príbehu, do druhého. Nasledujúca Noc na Zemi (Night on Earth, 1991) sa zas pre zmenu odohráva behom noci v piatich veľkých mestách v rôznych časových pásmach (Los Angeles, New York, Paríž, Rím, Helsinki). Kamera takmer neopustí vnútro taxíka. Pasažieri a taxikári tak počas jazdy riešia radosti a strasti života, popri tomuto všetkému sa vynára zamyslenie nad sebou samým.

Zlomených kvetinách (Broken Flowers, 2005)

Po kultových filmoch Mŕtvy muž (Dead Man, 1995) s Johnnym Deppom a spomenutému Ghost Dogovi s Forestom Whitakerom vstúpil Jarmusch do nového milénia naozaj osobitne. Najprv v roku 2005 nechal Billa Murrayho ako zostarnutého donchuana v Zlomených kvetinách (Broken Flowers) pátrať po matke svojho jediného syna a bola z toho trochu atypická roadmovie, potom začal koketovať s vyprázdnenou naráciou v Hraniciach ovládania (The Limits of Control, 2009). Režisér si taktiež vzal pod drobnohľad upírsku tematiku a aspoň na chvíľu jej znova prinavrátil dôstojnosť. Jarmuschovými očami v Prežijú len milenci (Only Lovers Left Alive, 2013) sú upíri rezignovaní romantici s vizážou rockových hviezd. Režisér dej zasadzuje do zbankrotovaného Detroitu, ktorý je tak paralelou k frustrácii upírskych milencov Adama a Evy nad ich smerovaním v tomto svete. Jarmusch sa tu opäť vyznáva zo svojej lásky k hudbe a zaujímavo v nej mieša rockové prvky s exotickými motívmi, pričom na pozadí príbehu badať možné styčné body s autorovým osobným životom.

Jim Jarmusch od svojej prvotiny Trvalé prázdniny (Permanent Vacation, 1980) prešiel dlhú cestu. Počas nej vytvoril mnoho kultových snímok a zostal presne tým osobitým tvorcom, akým sa vyformoval už na začiatku kariéry. Príbehy sa menili, no autorov pohľad v nich zostal stále rovnaký. Tento pohľad môžu diváci objaviť až vtedy, keď sa nebudú musieť nikam ponáhľať a na chvíľku sa pri jeho príbehoch zastavia.