Ingmar Bergman

Dvadsiate storočie predstavuje v historickom ponímaní jedno z najdynamickejších, ak nie i najdynamickejšie obdobie ľudského bytia. Sedemmíľové kroky vedy a techniky prinášajúce nové vynálezy, zlepšujúce kvalitu života ako takého, politický, myšlienkový i umelecký pluralizmus, či na druhej strane nešťastné udalosti oboch svetových vojen, alebo hospodárskej krízy sú neodlučne späté s rokmi, keď sa úspechy a zlyhania striedali na všetkých frontoch – od vedeckých, cez umelecké, a bohužiaľ, až po tie vojenské. A kým sa svetové umenie snažilo čo najflexibilnejšie prispôsobiť ustavične akcelerujúcej dobe, na pozadí technických vynálezov ešte z predchádzajúceho storočia sa vytvárali nové a sprvu i zatracované vetvy umenia. Film medzi nimi nechýbal a napriek prvotnému skepticizmu „jednosezónnej jarmokovej záležitosti“, ako ho označili sami vynálezcovia kinematografu, bratia Lumiérovci, sa kinematografii podarilo vybojovať si vlastné miestečko pod slnkom.

Všetky príjemné i menej príjemné zážitky, ktoré sme prežívali v kine, by ale nemohli vzniknúť, nebyť ľudí, ktorí za filmom stoja a svojím prínosom sa podieľajú na jeho vývoji, či už sú to režiséri, scenáristi, osvetľovači, kameramani, alebo i mnohí ďalší. Niektorí talentovaní viac, iní menej. V dejinách pohyblivých obrázkov by sa však našlo len zopár výnimočných, ktorí svojimi snímkami nielen dokázali majstrovsky predložiť divákovi hlboké myšlienkové námety, ale zároveň pomocou vycibrenej, ale i originálnej filmovej reči posunúť hranice kinematografie o čosi bližšie k dokonalosti. Ingmar Bergman medzi nich patril a popri Meliésovi, Griffithovi, Riefenstahlovej, ale i takým stáliciam, akými boli Pasolini, Fellini, Antonioli, či japonský mág Kurosawa má svoje pevné miesto v histórii filmu, ktorému dal, podobne ako všetci vyššie spomínaní režiséri, typickú a svojsky nezameniteľnú tvár.

Ingmar Bergman sa narodil 14. júla 1918 v meste Upsalla, ktoré leží neďaleko od Štokholmu, do rodiny kňaza Erika Bergmana. Počas detstva mal Ingmar zakázané z otcovej strany chodiť do kina, no vďaka zhovievavej starej mame sa s filmom ešte ako malý chlapec zoznámil a okamžite sa doň zamiloval. Keď sa preto neskôr rozhodoval pre vysokú školu, divadelná veda bola preň jasnou voľbou. Tu sa poprvýkrát prejavil jeho cit pre režisérske remeslo, keď sa na istý čas sám participoval a zároveň i viedol vysokoškolský divadelnícky krúžok. Po skončení vysokej školy odštartoval svoju kariéru ako asistent režiséra v Kráľovskej opere v Štokholme a angažoval sa i v spoločnosti Svensk Filmindustri, kde sa bližšie zoznámil s problémami filmovej tvorby. Pre tú istú spoločnosť neskôr natočil väčšinu z myšlienkovo i námetovo bohatej zbierky 44 filmov.

Bergmanov debut s názvom Kris(1946) bol ešte do značnej miery nevybrúsený drahokam, ktorý veštil nový zjav na režisérskom nebi, ale keď neskôr v jedinom roku 1957 uverejňuje hneď dva brilantné filmy (Siedma Pečať a Lesné jahody), už nikto nepochybuje o bergmanových režisérskych kvalitách. Siedma pečať a Lesné jahody sa však spomedzi snímok nakrútených v 50. rokoch vynímajú a predstavujú akési vyvrcholenie jednej etapy jeho bohatej tvorby. Bergmanovi sa v nich podarilo prelomiť dovtedajšiu istú nepreniknuteľnosť románu s filmom a pomocou šikovných kompozičných postupov dokáže vyjadriť psychologickú rovinu hrdinu bez toho, aby použil osvedčené pomôcky v podobe povedzme vnútorného monológu. Pre samotného Bergamana ide o prekonanie istého cieľa a schopnosť, či vyslovene potreba vytýčiť si nové, vyššie nároky na vlastnú tvorbu.

O ich úspešné naplnenie sa usiloval vo svojich komorných drámach a výsledok sa dostavil v podobe jeho najznámejšej trilógie Ako v zkradle(1961), Hostia večere Pána(1962) a Mlčanie(1963) označovanej kritikmi i fanúšikmi za vrchol bergmanovej tvorby. Autor sa v nej, podobne ako i v neskorších dielach skúmajúcich intímny, emocionálny ženský svet (Persona(1966), Šepoty a výkriky(1972), Scény z manželského života(1973)), zameriava na psychologické univerzum súčasného človeka a na pozadí vonkajška rozvíja pomocov autentických výrazových prostriedkov vzrušujúci a dokonalý mikrosvet ľudského vnútra, ktorý sa stáva i napriek svojej podstate uchopiteľným. Bergmanovský psychologický realizmus sa však v snímkach tohto švédskeho matadora neprejavuje len ako chladný a vykonštruovaný. Skôr naopak, je prísne osobný, až priam dotieravý svojou nástojčivosťou, keďže v prvom rade núti diváka klásť si otázky. Otázky o živote a smrti, viere a jej strate, láske a vzťahu na nej založenom, o nemožnosti komunikácie. Tomu zodpovedá i autorov filmový jazyk a vnútrozáberová montáž – špecifická napr. pre Jesennú sonátu(1978), alebo aj jeho rozlúčku s veľkým plátnom v podobe slávneho filmu Fanny a Alexander(1982), dôraz na uzavreté priestory a mlčanlivé zdĺhavé zábery sú pre bergmanove snímky typické a vytvárajú nezameniteľný rukopis.

Ingmar Bergman zomrel 30. júla 2007 na svojom milovanom ostrove Far, no jeho dedičstvo a prínos svetovej kinematografii budú zapísané v dejinách navždy a my si ho budeme pamätať ako človeka, ktorý pomocou svojich diel dokázal nielen predložiť široký myšlienkový podklad, ale aj ako vynikajúceho režiséra, ktorý všeľudskými témami nášho vnútra zaobalenými do estetického pozlátka obrazovej symboliky nás prinútil odosobniť sa od denného stereotypu a uvažovať. Jednoduchými, no na druhej strane hlbokými príbehmi nám ukázal veci, ktoré by sme si svojimi očami pravdepodobne nikdy nevšimli a to je najväčšia zásluha, akú môže umelec v živote dosiahnuť.