Helena Bonham Carter

Ak si urobíme výpočet slávnych svetových Helien, zistíme, že medzi Helenou Trójskou, prvou pravou femme fatalle, kvôli ktorej vypukla najbájnejšia zo všetkých vojen, večne mladou „zlatou slávicou“ a stálicou Vondráčkovou, topmodelkou Helenou Christensen s magnetickým pohľadom čnie na prvý pohľad škaredé káčatko menom Helena Bonham Carter. Pokladať túto anglickú herečku za škaredé káčatko by bol veľký omyl. Prizrime sa lepšie tomuto ojedinelému zjavu, tým magickým hypnotickým očiam, tej priam skvostnej čeľusti, jemne no pritom rázne krojeným perám, aristokratickému profilu a podmanivému úsmevu, toľká neskrývaná originalita a umelecká virtuozita matky prírody či božej sily sa prejavila pri formovaní tejto osoby! Veru, žiadne škaredé káčatko, ale kvet najlákavejších vôní a farieb. A zároveň jedna z najvýraznejších súčasných filmových herečiek.

Hoci rodinné zázemie a jej korene sú naozaj silné, siahajú hlboko do bohatej minulosti a medzi jej predkami by sme našli mnohých lordov, aristokratov a politikov (dokonca aj niekdajšieho prime ministra Anglicka z rokov 1908-1916 menom H.H. Asquith), detstvo nemala ľahké. Nervový kolaps jej matky, keď mala päť rokov a potom pripútanie jej otca na invalidný vozík po neúspešnej operácii mozku, keď mala 13 spôsobili, že sa Helena rozhodla byť samostatnou a sebestačne po stránke finančnej. Začala sa venovať modelingu a najmä herectvu. Prvýkrát sa k filmu dostala v roku 1983 prostredníctvom televízneho filmu „A pattern of roses“. Prvá veľká úloha a jej debut v hlavnej role prišiel o tri roky neskôr. Hneď druhý film, v ktorom si zahrala ako 20-ročná, zaručoval, že v mladej Helene sa ukrýva naozaj neprebádaný herecký potenciál. Ivoryho historický film „Okno s vyhliadkou“ („A Room with a View“, r.: James Ivory) bol prvým z rady úspechov, ktorý ešte v tom istom roku nasledoval ďalší historický film „Lady Jane“ (r.:Trevor Nunn), kde si Helena zahrala opäť hlavnú úlohu, samotnú lady Jane Gray.

Jej doménou sa na dlhú dobu stali kostýmové drámy, anglické historické filmy, korzetové snímky. Jej gotický vzhľad a skúsenosti z podobného prostredia jej zaručovali účinkovania vo filmoch ako „Howards End“ (1992, James Ivory), „Frankenstein“ alebo „The Wings of the Dove“ (1997, r.: Iain Sofftley) za ktorý získala nomináciu na Oscara pre herečku v hlavnej úlohe, keďže však v tom istom roku boli na Oscara v tejto kategórii nominované 4 herečky mimo USA, tá piata, rodená USA-áčka, to vyhrala (Helen Hunt za film „As good as It gets“). Posledným z radu podobných filmov bol dvojdielny televízny film „Merlin“ so Samom Neilom ako najznámejším čarodejníkom. Potom si Helena povedala, že je na čase zmeniť repertoár a ukázať svetu, že vo vtedy už uznávanej a osvedčenej herečke sa ukrývajú ešte nepreskúmané možnosti. Prvá z úloh, ktoré vrhli nové svetlo na talent Heleny Bonham Carter a dokázali, že má aj na svieže, netradičné a o čosi „modernejšie“ charaktery, bol Fincherov dnes už kultový „Fight Club“, kde zažiarila ako osudová Marla.

Narodená v Londýnskom Golders Green 26. mája 1966 ako Helena Bonham Carter (áno, to skvelé meno, občas uvádzané aj ako Helena Bonham-Carter, je pravé, žiaden pseudonym), podľa vlastných slov chce ľudí šokovať a svoju podivínskosť dokazuje čoraz viac nielen svojím štýlom (či už v obliekaní alebo v živote) ale aj vo výbere filmov. Po narodení jej syna Billyho-Raya v roku 2003 si vyberá roly oveľa pozornejšie, ak už má nasledujúce tri mesiace zo života svojho novonarodeného dieťaťa stráviť niekde na natáčaní, nech už to stojí za to. Materstvo jej údajne zmenilo celý život a prebralo k životu aj „kúsky srdca, o ktorých nevedela, že ich má.“ V najaktuálejšom filme „Sixty Six“ si dokonca po prvý krát v kariére zahrala rolu matky. Sama však kvôli rodičkovským povinnostiam nemohla prísť na premiéru. Jej synček si totiž zlomil ruku pri páde z pohovky.

Po vzťahu s Kennethom Branaghom (1994 – 1999) sa krátko vídavala so Steveom Martinom, ale rozdiel 21 rokov začal byť naozaj priepastným v okamihu, keď Martin, známy komik, začal smrteľne vážne hovoriť o svadbe. V roku 2000 sa na „pľaci“ pri natáčaní nepodareného remaku „Planéty opíc“ stretla a zblížila s Timom Burtonom. Po dokončení natáčania Burton priletel za svojou láskou do Londýna a krásny vzťah, ktorý trvá dodnes, začal. Burton svoju ženušku rád obsadzuje do svojich filmov a nielen to, ale veľmi rád jej prirodzenú krásu schováva pod nánosmi make-upu. Tento zvláštny rituál započal už pri Planéte opíc, kde Helena hrala opicu, pokračoval vo filme „Big Fish“, kde po boku Ewana McGregora stvárnila strigu a napokon ako úbohá chudobná mama malého Charlieho v „Charlie and Chocolate Factory“. Uvidíme, ako ju Tim zamaskuje vo svojom ďalšom filme o legendárnom masovom vrahovi a holičovi Sweeneym Toddovi, ktorého si zahrá režisérovo alter ego Johnny Depp. Helena kvôli tomuto filmu, ktorého predlohou sa stalo libreto k rovnomennému muzikálu, začala navštevovať hodiny spevu, aj keď si už párkrát zanôtila aj na filmovom plátne, napríklad v animovanej „Tim Burtons Corpse Bride“.

Čo sa týka maskovania a skrývania svojej pravej tváre za umeleckým účelom, tento fenomén sa u mkladej a začínajúcej Heleny objavil po prvýkrát v jej premiérovom americkom účinkovaní v dvoch epizódach úspešného krimiseriálu Miami Vice. Mladistvo vyzerajúca Helena mala hrať partnerku hlavnej postave Sonnymu Crockettovi. Podľa tvorcov seriálu by však predstaviteľ charismatického detektíva Don Johnson vyzeral ako pedofil, preto sa snažili urobiť Helenin výzor starším použitím latexu.

Aj keď Helena o svojom súkromí a tom, čo sa deje u Burtonovcov doma (domovom sú im dva spojené domy – pôvodný Helenin dom a vedľajší, ktorý sa uvoľnil na predaj akurát v dobe, keď Tim priletel za Helenou, aby sa spolu usadili a založili rodinu) nerada rozpráva, predsa len je veľkým sústom pre rôzne bulvárne médiá. Večné dieťa a excentrický filmár, ktorý je povästný svojou vizuálnou inklináciou ku gotike, miešaním hororu so svetom rozprávok, čerpaním z rôznych béčkových žánrov a zaľudnňujúcim filmové nebo tými najpodivnejšími charaktermi je Helene tým pravým partnerom a ich dieťaťu tým pravým otcom. Aj keď ich mnohé módne časopisy uvádzajú za majstrov nevkusu so svojimi bizarnými účesmi a sklonom kombinovať pri obliekaní žánre a obdobia podľa vlastnej ľubovôle, ich outfit je iba zdôraznením ich „individuality a osobnej slobody“ (podľa slov Sailora Ripleyho). Navyše nie je dôležité, ako človek vyzerá, ale to, kým je. A otrepané „šaty robia človeka“ je už len fráza. Veď Adam s Evou boli tiež ľudia, no nie. Helena tvrdí, že do Tima sa nezamilovala kvôli jeho strapatému páperiu na hlave, podivným okuliarom a čiernej garderóbe, ale vďaka tomu úžasnému filmovému géniovi a večnému chlapcovi v ňom. Podľa jej vlastných vyjadrení má doma nie jedno, ale dve deti. V niečom dokonca trojročný Billy-Ray svojho otca prerastá. Aby som uzavrel stať o vkuse či nevkuse, všetkých neprajníkov Helena posadila na zadky, keď tohto roku vytvorila svoju vlastnú módnu značku jeansov pod názvom „the Pantaloonies“ spolu s návrhárkou kúpacieho oblečenia Samanthou Sage.

Dôkazom toho, že je vo svete filmárov považovaná za pomerne uznávanú personalitu, je aj fakt, že tohto roku bola členkou poroty na najrpestížnejšom filmovom festivale v Cannes.

. . . ak však chceme brať termín „škaredé káčatko“ čisto metaforicky ako niečo, čo vyčnieva z davu a je výnimočné, čo možno na prvý pohľad šokuje a prekvapí a pri pozornejšom skúmaní očarí a uchváti, musím uznať, že Helena Bonham Carter je tým najkúzelnejším káčatkom, aké som kedy videl.