Geoffrey Rush

Keď sa v roku 1996 medzi oscarovými nomináciami objavilo jeho meno, sotva niekto z filmovej brandže, či filmových fanúšikov tušil, o koho ide. Tento vysoký, vychudnutý 45-ročný Austrálčan s veľkým nosom a črtmi tváre pripomínajúcimi Jamesa Woodsa, prišiel na odovzdávanie Oscarov ako úplne neznámy človek a odchádzal so zlatou soškou pre najlepšieho herca. Čo tomuto úspechu predchádzalo a kde sa vlastne tento talentovaný herec tak dlho schovával?

Narodil sa 6. júla 1951 v Toowoombe, kde prežil svoje detstvo, no po rozvode rodičov sa presťahoval do Brisbane, kde sa začal zaujímať o divadelné umenie. Študoval angličtinu na Queenslandskej univerzite, neskôr absolvoval režisérsky kurz v British Theatre Association v Londýne a dva roky strávil na Škole pantomímy, pohybu a divadla Jacquesa Lecoqa v Paríži. Po návrate do Austrálie hral v množstve divadelných predstavení a niektoré aj sám režíroval. Divadlo ho vždy bavilo a dostatočne napĺňalo a preto ani neuvažoval, že by v kariére pokračoval pred filmovou kamerou.

Zlom nastal v roku 1992, kedy mu režisér Scott Hicks ponúkol hlavnú úlohu vo svojom pripravovanom projekte o svojskom a zároveň geniálnom klaviristovi Davidovi Helfgottovi s názvom Žiara. Prípravné práce však trvali štyri roky, počas ktorých musel Hicks tvrdošijne presviedčať producentov o správnosti svojho výberu tohto neznámeho divadelného herca do pozície hlavného hrdinu. Rush ale túto dobu využil na to, aby sa zblížil s rodinou Helfgottových a začal Davida študovať aj z videonahrávok. Všetka táto príprava sa zákonite odzrkadlila v jeho hereckom výkone, za ktorý oprávnene zožal tie najvýznamnejšie ocenenia. Aj keď sa už predtým mihol v dvoch filmoch, práve tento film sa dá považovať za jeho ozajstný filmový debut. Zo dňa na deň sa z neho stala hviezda a ponuky na ďalšie filmy sa začali hrnúť vo veľkom. Rush sa však za ne len pekne poďakoval a skromne sa vrátil späť do Austrálie, kde si zahral v niekoľkých malých filmoch.

Späť do medzinárodného povedomia sa dostal v roku 1998, keď si najskôr s veľkou chuťou zahral postavu komisára Javerta v známej literárnej klasike Bedári a v podobnom duchu oprašovania histórie pokračoval aj v dvojici významných filmov z prostredia britských kráľovských kruhov šestnásteho storočia. V životopisnej dráme Kráľovná Alžbeta indického režiséra Shekhara Kapura si zahral kráľovninho prvého ministra sira Francisa Walsinghama. Úplným opakom tohto oddaného mlčanlivého služobníka Jej výsosti bola postava divadelného podnikateľa Philipa Henslowa v romantickej komédii Zamilovaný Shakespeare, za ktorú bol nominovaný na Oscara.

Tieto úlohy sa príliš nelíšili od tých, ktoré dlhé roky stvárňoval na divadelných doskách a tak sa rozhodol, že vyskúša niečo úplne nové – komerčný film. Výsledkom boli comicsoví Mystery Men a horor Dom hrôzy, ktoré nepatria práve medzi klenoty v jeho filmografii. Po týchto oddychovkách sa vrátil späť k hraniu v titulnej úlohe filmu Quills – Perom markíza de Sade (2000), za ktorú si vyslúžil ďalšiu nomináciu na Oscara. Po niekoľkých menších projektoch prišiel jeden obrovský – Piráti Karibiku (2003), v ktorých si zahral ľstivého kapitána Barbossu. Film mal obrovský komerčný úspech, po ktorom museli zákonite nasledovať ďalšie pokračovania v rokoch 2006 a 2007. Medzitým ešte zaujal v hlavnej úlohe životopisného filmu Život a smrť Petra Sellersa (2004), za ktorú si odniesol Zlatý Glóbus.

Nebýva zvykom, aby niekto debutoval na filmovom plátne v tak pokročilom veku a pritom sa dokázal behom tak krátkej doby presadiť a získať také množstvo významných ocenení, ako sa to podarilo Geoffreymu Rushovi. O to väčší obdiv si zaslúži. Aj napriek niekoľkým sklamaniam si udržuje svoj vysoký štandard, ktorý určite v budúcnosti ešte mnohokrát preukáže.