Donald Sutherland

„Dom, v ktorom žijem, navrhoval Frank Lloyd Wright. Z toho usudzujem, že mal pomer s manželkou muža, pre ktorého dom pôvodne staval. Ten muž musel byť veľmi vysoký. Takže Wright, malý a pyšný, navrhol dom tak, aby v ňom vysokí ľudia nemohli žiť bez toho, aby si ublížili. Ja si udieram hlavu vždy!“ (Donald Sutherland; 1,93 m)

Má 71 rokov a je stále aktívny a pri chuti. Za sebou má viac ako 40 rokov filmovej kariéry a skoro 150 filmov, v ktorých účinkoval a ktoré mu priniesli svetovú slávu a uznanie. 1,93 m vysoký Kanaďan, držiteľ najvyššieho občianskeho ocenenia O.C. („Order of Canada“) udeľovaného najvýznamnejším Kanaďanom, ktorí robia svojej domovskej krajine dobré meno. Donald Sutherland.

Tento charizmatický charakterový herec, celým menom Donald McNichol Sutherland, sa narodil 17. júla 1935 v Sain John, New Brunswick, Canada manželom Dorothy McNichol a Frederickovi Sutherlandovi. Ako potomok škótskych prisťahovalcov vyrástol v mestečku Bridgewater v Novom Škótsku. Jeho vôbec prvým zamestnaním bol post prispievateľa a reportéra pre miestne rádio CKBW. Neskôr vyštudoval Victoria College na Univerzite v Toronte, kde bol vylúčený z internátu, pretože vyhodil umývadlo z okna a kde úspešne ukončil štúdium inžinierstva a drámy. Krátky čas účinkoval s humoristickou skupinou „UC Follies“ v Toronte až sa napokon definitívne rozhodol pre poslanie herca a v roku 1958 odišiel do Anglicka venovať sa svojej vášni na London Academy of Music & Dramatic Art (LAMDA).

O rok neskôr sa prvý krát oženil s Louis Hardwickovou. Po skončení londýnskych štúdií začal prijímať drobné úlohy v rôznych agnlických televíznych filmoch a seriáloch, no prvý krát na seba výraznejšie upozornil niekoľkými rolami v hororových filmoch ako napríklad „Castle of the living dead“ (1964) s Christopherom Lee a ďalších. Lenže na skutočný úspech a uznanie si musel ešte chvíľku počkať – tie sa dostavili v roku 1970 s hlavnou rolou slávneho vojnového filmu o poľnej nemocnici „M*A*S*H“ (réžia Robert Altman), kde Sutherland stvárnil vždy pohotového záletníckeho doktora Kapitána Benjamina Franklina „Hawkeye“ Piercea (ktorého v seriálovej verzii zahral Alan Alda). Týmto úspechom sa odštartovalo asi najvýznamnejšie a na zapamätateľné a dôležité roly najbohatšie obdobie 70. rokov.

1971 prišiel detektívny thriller „Klute“, ktorý vyhral Oscara a v ktorom hral po boku Jane Fonda, s ktorou sa veľmi blízko spriatelil a po rokoch priznal, že s ňou mal aj zákulisný intímny vzťah. To už ale bol rozvedený nielen so svojou prvou, ale dokonca aj druhou ženou, herečkou Shirley Douglas, s ktorou mal dve deti – dcéru Rachel a syna Kiefera, ktorý je nasleduje otcove šľapaje a je tiež slávnym hercom.

Prvým synom sa začala podivná tradícia pomenuvávať svoje deti menami režisérov, s ktorými Donald spolupracoval. Aj keď Kiefer vďačí svojmu menu scenáristovi prvého úspešného filmu svojho otca „Castle of the living dead“ Warrenovi Kieferovi, ďalší traja synovia (všetkých má so svojou treťou a zároveň súčasnou manželkou, herečkou Francine Racette) Roeg, Rossif a Angus Redford už nesú mená známych režisérov. Posledne menovaný, najmladší Angus, je nositeľom krstného mena Roberta Redforda, ktorý Donalda Sutherlanda obsadil do hlavnej roly otca vo svojom oscarovom režisérskom debute „Ordinary People“ (1980).

K ďalším nezabudnuteľným výkonom rokov 70. patria aj filmy „Invázia lupičov tiel“ (1978) Bertoluciiho 318minútový epos „1900“ (1976), „The Kentucky Fried Movie“ (1977), „The Day of the Locust“ (1975 – hral tu hlavnú rolu menom Homer Simpson, postava, ktorá je síce od kresleného Homera na míle vzdialená, ale prepožičala mu meno), Felliniho „Cassanova“ (1976) alebo komédia „National Lampoon´s Animal House“ (1978), film, pri ktorom si mohol vybrať z dvoch ponúknutých honorárov – buď fixných 40 000 dolárov alebo percentá zo zisku. Donald si zvolil cestu istoty a prijal 40 000 dolárový plat. To ho vďaka ohromnému celosvetovému úspechu stálo milióny zo zarobených dolárikov.

Prišli roky osemdesiate a deväťdesiate a ďalšie rady úloh, či už tých na veľkom plátne, televíznych, seriálových alebo, vďaka prenikavému hlasu, aj dabovania rozprávok alebo účinkovania v rozhlasových hrách. Spomeňme aspoň: „JFK“ (1991; r.: Oliver Stone), „Backdraft“ (1991; r.: Ron Howard), „A Time to Kill“ (1996; r. Joel Schumacher), „Fallen“ (1998; r.: Gregory Hoblit) alebo „Smrtiaci vírus“ („Outbreak“ 1995; r.: Wolfgang Petersen).

Naposledy sme ho mohli vidieť v romantickom historickom filme „Pride and Prejudice“ (Pýcha a predsudky, 2005; r.: Joe Wright) a pre milovníkov tohto dlháňa, ktorý dokáže zahrať naozaj hocikoho, no jeho špecializáciou sú zväčša intrigáni, záporní hrdinovia alebo antihrdinovia, prísne charaktery či dokonca rodinné typy, je potešiteľnou správa, že ďalšie dva filmy, v ktorých si zahral, sú v týchto dňoch vo fáze postprodukcie.

Známy je fakt, že pre zdravotný stav (a azda aj osobné presvedčenie) je Donald Sutherland zarytým odporcom fajčenia. Jeho nepriateľský vzťah k tomuto neduhu je taký silný a vážny, že pri nakrúcaní „Pride and Prejudice“ s ním na place smel hovoriť a priblížiť sa k nemu na okruh 100 metrov len ten člen štábu, ktorý nefajčí. Nebol som síce na place, ale predstavujem si zaľudnené a kulisami posiate mravenisko filmárov, hercov a technikov a uprostred vysoký starý Sutherland v dobovom kostýme ako stred prázdneho kruhu o polomere 100 metrov. Pre niekoho možno hviezdy manier, rozhodne však nevšedný boj proti fajčeniu.

So svojím synom Kieferom si zahral v dvoch filmoch: „Max Dugan Returns“ (1983) a „A time to kill“, kde hrali charaktery stojace proti sebe.

V roku 1979 mal v dôsledku ochorenia na meningitídu skúsenosť s klinickou smrťou, kedy na chvíľu umrel. Odkedy kritička Pauline Kael v recenzii na film „The Day of the Locust“ povedala: „Na výkone Donalda Sutherlanda nie je nič konkrétne zlé. Celý výkon je skrátka hrozný!“ Sutherland prestal čítať akékoľvek kritiky a recenzie na svoje filmy. Toto sa už za hviezdny manier považovať dá, ale tomuto pánu hercovi to za zlé mať nemôžeme. Nech sú kritiky akékoľvek, už teraz zanechal neprehliadnuteľnú stopu, nezmazateľnú šmuhu na striebornom plátne a ktovie, čoho všetkého sa od neho ešte dočkáme.