Daniel Day-Lewis

Pri pohľade na jeho nie príliš rozsiahlu filmografiu by sa mohlo zdať, že pre Daniela Day-Lewisa je herectvo len okrajovou záležitosťou. Toto zdanie je však veľmi klamlivé a plynie z neho ponaučenie, že sa herec nemá posudzovať podľa počtu filmov, ale podľa výkonov, ktoré v nich podal. Pre Daniela je totiž herectvo oveľa viac ako len zamestnanie, stalo sa preňho jediným spôsobom, ako ujsť pred svojimi problémami zo skutočného sveta.

Narodil sa 29. apríla 1957 v Londýne v rodine básnika a herečky. Od malička sa mu dostávalo vzornej výchovy, no väčšiu zásluhu na tom mala pestúnka, ako jeho rodičia. Práve za jeho zložitým vzťahom s otcom môžeme zrejme hľadať hlavnú príčinu všetkých problémov v jeho ďalšom živote. Začalo sa to už v detstve, keď vďaka prostrediu, v ktorom vyrastal, sa z neho stal samotár a keď ho rodičia poslali na miestnu Sheridan School, bol vhodným objektom spolužiakov na šikanovanie. Jediným jeho spôsobom obrany bolo to, že sa pridal ku gangu detí z robotníckeho prostredia. V pätnástich rokoch, kedy jeho otec zomrel, sa už úpenlivo rozhodoval, ktorej zo svojich dvoch vášni dá prednosť, či umeleckému rezbárstvu, alebo herectvu, ktoré si okrem divadla vyskúšal aj vo v malej úlohe filmu Sunday Bloody Sunday (1971). Nakoniec uňho zvíťazilo herectvo, aj keď rezbárstvo zostalo naďalej jeho veľkým koníčkom. Vyštudoval prestížnu Old Vic Theatre School, po ktorej skončení nasledovalo viacero významný rolí v tých najznámejších divadelných hrách. Dotiahol to dokonca až do Royal Shakespeare Company, odkiaľ je už len krôčik k filmu.

Začal síce malou úlohou, no nie v hocijakom filme, ale v osemoscarovej životopisnej dráme Gándhí (1982). Ani jeho ďalšia postava o dva roky neskôr nebola oveľa väčšia, keď robil krovie Melovi Gibsonovi a Anthonymu Hopkinsovi vo Vzbure na lodi Bounty (1984). Zlom prišiel až o rok neskôr, keď získal dve úplne odlišné, no podstatne významnejšie úlohy. O tú prvú stál natoľko, že poslal režisérovi Stephenovi Frearsovi výhražný list. Ktovie, či práve preto tú úlohu nakoniec získal, no režisér svoje rozhodnutie určite neoľutoval. Vo filme Moja nádherná práčovňa stvárnil násilníckeho mladíka, ktorý sa spriatelí s Pakistancom vlastniacim práčovňu, až medzi nimi postupne vznikne milenecký vzťah. Tým druhým filmom bola adaptácia E.M. Forstera Izba s vyhliadkou, ktorá bola medzi nominovanými za najlepší film roka a kde stvárnil aristokratického snúbenca hlavnej hrdinky. Do tejto postavy mohol naplno vložiť všetok ten snobizmus a povýšenectvo, ktoré dôverne poznal z detstva, keď sa jeho rodičia stretávali s rovnako intelektuálne založenými priateľmi.

V roku 1988 získal hlavnú úlohu v spracovaní Kunderovej knihy Neznesiteľná ľahkosť bytia a už tu sa naplno ukázalo, ako vážne berie herectvo. Nebol by to on, keby pred začatím natáčania neabsolvoval poriadnu prípravu, ktorá mu má pomôcť čo najlepšie pochopiť danú postavu a tým pádom sa do nej aj naplno vcítiť, pretože inak by to pre neho nemalo význam. A tak odcestoval do Prahy, kde si osvojil český akcent a snažil sa spoznať tamojšie prostredie. Medzi filmovými kritikmi už mal svoje meno, no širšia verejnosť ho stále príliš nepoznala. To sa zmenilo hneď ďalší rok, kedy dostal scenár, na aký väčšina hercov čaká celý život a aj tak sa ho nikdy nedočkajú, životná úloha s veľkým Ž vo filme Moja ľavá noha. Jeho príprava na postavu ochrnutého maliara a básnika Christyho Browna, ktorého jediným spôsobom dorozumievania sa je jeho ľavá noha, bola až neskutočne dôkladná. Naučil sa písať nohou, niekoľko týždňov strávil v domove pre postihnutých a počas celého natáčania nevstal z vozíka a nekomunikoval s ľuďmi. Toto všetko sa zákonite muselo odzrkadliť aj vo výsledku, ktorým bol jeden z najlepších hereckých výkonov všetkých čias a úplne zaslúžený Oscar v hlavnej mužskej hereckej kategórii.

S týmto obrovským úspechom prišlo aj niečo, na čo nebol zvyknutý, a to záujem médií aj verejnosti o jeho osobu. A tak sa stiahol do súkromia a na niekoľko rokov sa filmovo odmlčal. O to veľkolepejší bol jeho návrat v hlavnej úlohe sfilmovania slávneho Cooperovho románu Posledný Mohykán (1992). Opäť nemohla chýbať príprava v podobe lovenia zveri, ktorú vlastnoručne sťahoval z kože, výroby kanoe a naučenia sa zaobchádzať tomahawkom. V nasledujúcom roku natočil hneď dva ďalšie filmy, Scorseseho historickú drámu Vek nevinnosti a Sheridanovu politickú drámu V mene otca. Kým do postavy Newlanda Archera mohol opäť preniesť svoje spomienky z detstva, zahrať si zlodejíčka Gerryho Conlona, nespravodlivo obvineného z terorizmu a spolupráce s IRA bola ďalšia veľká výzva, ktorú si zase naplno a na vlastnej koži prežil a odmenou mu bola aspoň oscarová nominácia.

Nasledovala ďalšia odmlka, po ktorej prijal úlohu farára Johna Proctora v Čarodejniciach zo Salemu (1996). Potom opäť spojil sily s Jimom Sheridanom v ďalšej dráme dotýkajúcej sa organizácie IRA Boxer (1997), po ktorej si dal ešte väčšiu pauzu, trvajúcu päť rokov. Prerušil ju až jeho obľúbený Martin Scorsese, ktorý ho obsadil do filmu Gangy New Yorku. Keďže mal s pouličnými gangmi aj vlastné skúsenosti, nebola mu postava jednookého gangstera Williama Cuttinga až tak cudzia a ako to už uňho býva zvykom, nezaobišiel sa bez ďalšej nominácie na Oscara. V roku 2005 si zahral vo filme svojej manželky Rebeccy Miller The Ballad of Jack and Rose a týchto chvíľach prichádza do našich kín jeho zatiaľ posledný počin Čierna krv, za ktorý má už teraz istú minimálne oscarovú nomináciu.

Jeho priaznivci by ho určite radi videli hrať častejšie, no to by mu zrejme nedovoľovalo podávať také maximálne herecké výkony, na aké sme od neho všetci zvyknutí. Neraz svojim vcítením sa do postavy zachádza až do krajnosti, kedy riskuje aj vlastné zdravie. Ako príklad môže slúžiť jedno divadelné predstavenie Hamleta, počas ktorého skolaboval. Asi by sme dnes márne hľadali iného herca, ktorý dokáže herectvu toľko obetovať, ako on. On totiž svoje postavy nehrá, on nimi v tej chvíli naozaj je.