Originálny názov: The Giver
Žáner: dráma, sci-fi
Minutáž: 97 minút
Krajina: USA
Rok: 2014
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Phillip Noyce
Scenár: Michael Mitnick, Robert B. Weide, Lois Lowry
Kamera: Ross Emery
Strih: Barry Alexander Brown
Hudba: Marco Beltrami
Hrajú: Jeff Bridges, Meryl Streep, Brenton Thwaites, Alexander Skarsgård, Katie Holmes, Odeya Rush, Cameron Monaghan, Taylor Swift, Emma Tremblay a ďalší
Drahé kapitalizmom zhýčkané deti, dúfam, že si tú svoju slobodu budete nielen patrične vážiť, ale na ňu aj dohliadnete, aby neprerástla ľuďom cez hlavu. Dystopické usporiadanie spoločnosti v diele Darca nech vám je výstrahou! I takýto režim sa môže niekedy v budúcnosti nastoliť, ak onú slobodu nesprevádza morálka. Presne tak, tie rady a zákazy – to sa patrí a hento, naopak, vôbec nie – z ktorých každému niekedy stúpa tlak, tie nám bránia zdivočiť sa. Autorka predlohy Loise Lowryová poukazuje na to, že klin sa môže aj klinom vybíjať a reakciou na stratu ľudskosti sa stane nehumánny systém a liekom na porušovanie nepovinných mravov budú pre všetkých záväzné inštitucionalizované pravidlá. Občania komunity uzavretej na náhornej plošine obklopenej len mrakmi majú presne naordinovaný spánok a prácu, každé jedlo a dokonca aj témy na rozhovor pri večeri. Irónia, veru, nebola spisovateľke cudzia.
Odčlenenie sa od zvyšku sveta je radikálne riešenie, ktorému nachádzame historickú predlohu len v sektách a aj to si našťastie autorka uvedomuje. Metódy im vlastné zakomponovala aj do detailov fungovania komunity. Viditeľné sú najmä v tom, ako sa nekompromisne rada starších správa k čomukoľvek, čo má i malinký potenciál ohrozovať systém. Premisa príbehu je zaujímavá a treba jej na jednej strane priznať aj slušnú mieru premyslenosti, no na tej druhej i poukázať na podobnosti s knihou Fahrenheit 451. Dystopická budúcnosť je pre mládež zjednodušená a celé to usporiadanie života vlastne ani nevyvoláva v divákovi odpor či hnus, necítiť ani žiadnu dusivú ťaživosť systému. Kniha s 12-ročným hrdinom bola mierená pre čerstvých pubertiakov, a tak sa možno nemáme čomu čudovať. Lenže hrdina pri adaptácii na filmové plátno zostarol na 16-ročného mladého muža, rovnaké vyzretie by človek čakal aj od premisy a portrétu spoločnosti.
Môžeme si len smutne povzdychnúť. Mnohé momenty filmového Jonasa sú svojou naivitou hodné skôr jeho mladšej knižnej predlohy. Človeku sa ani nechce veriť, že film, ktorý vo mne udržiaval až prekvapivo stabilnú úroveň nezáujmu, bol nakrútený podľa knihy, ktorá si kedysi odniesla ocenenie za najlepší literárny počin pre mládež. Pravda, ani literárna kritika sa v tomto diele nezhodla, no chcem veriť tomu, že sa do zoznamu povinnej literatúry v časti amerických škôl kniha prepracovala vďaka jej reálnym kvalitám a nie pomocou zlého úsudku učiteľov. Okrem vekovo pomýleného hlavného hrdinu je scenáru (či rovno knihe?) potrebné vytknúť i to, že sa kdesi uprostred vymkne zo žánru spoločenského sci-fi a jeho zázračné rozuzlenie zápletky by mu závidelo hociktoré fantazijné dielo. Bez reálneho vysvetlenia a s „lebo-preto“ logikou skrátka záver nemohol byť vzdialenejší od úvodu.
Za najväčšie sklamanie považujem konvenčný strih a réžiu, ktorú mal na starosti Phillip Noyce (ak je dôvod pamätať si jeho meno, tak len vďaka trileru Zberateľ kostí, The Bone Collector, 1999). Ak opomeniem fakt, že časť filmu je čiernobiela – pretože už kniha konštatuje farbosleposť emocionálne dutej komunity – nedá sa hovoriť o filme inak ako o úplne štandardnom.
Za trestuhodné považujem i to, že herecký potenciál výborného obsadenia zostal nevyužitý. Pravda, s výnimkou Jeffa Bridgesa, ktorý si zahral titulného darcu. Toho si užijete viac ako dosť, škoda len, že sa jeho herecký prejav zasekol v póze už pred mnohými filmami. Komici a imitátori budú mať z čoho čerpať. Bridgesovo herecké klišé nie je to jediné, čoho je vo filme viac, ako by bolo dobré: pripravte sa aj na veľa neúmyselne intímne pôsobiacich dotykov a objatí s jeho mladým zverencom. Možno len zle interpretujem ten silný osobný vzťah Bridgesa ku knihe, ktorú túžil sfilmovať tak veľmi, že si so širokou hereckou rodinkou a ručnou kamerou už dávno zinscenovali taký malý home-movie.
Späť k hercom. Vychudnutej Katie Holmesovej a jej kruhom pod očami padla rola „mechanickej“ matky ako uliata, no záhadou pre mňa zostáva, na čo do tohto projektu nalákali rodeného Švéda a momentálne v Amerike celkom vychyteného Alexandra Skarsgårda. Na prísľub zaujímavej hereckej skúsenosti to zaiste nemohlo byť.
Čo sa týka Maryl Streepovej, tá hádam ako jediná ponúkla postavu hodnú zapamätania, no obávam sa, že viac ako scenár hercov okliešťovala tá krutá a nehumánna filmárska banálnosť. Pamätáte si tú vetu, ktorú Streepová vyriekne v traileri? Nehybná kamera ju sníma v detaile, jej dlhé a prísne rovné vlasy padajú popri jej tvári. Pôsobí majestátne a zvrhlo zároveň, keď vraví: „When people have freedom to choose, they choose wrong.“ Kamera sa v traileri ani nehne, odvážne ustala vetu vyrieknutú s plnou vážnosťou a zjavným odporom k ľudskosti. Práve tento malý moment sprevádzaný disharmonickou hudbou v pozadí ma primäl pozrieť si film. V ňom však semioticky príznačná filmárčina uhýba pri každej príležitosti, strih nám v tom istom momente z ukážky pri výbornej herečke a dôležitej vete ponúkne iný, bezvýznamný a nudný záber. Trailer má na ploche menšej ako sú dve minúty viac napätia, ako dovedna jedenapolhodinový film.
Pre filmy určené mladým je to vlastne veľmi príznačné. Okrem Hier o život a nepočetných momentov v Divergencii je táto filmová (žánrová) produkcia poznačená absolútnou skostnatenosťou a strachom z finančného neúspechu. Obzvlášť, ak do filmu štúdiá vkladajú sériové nádeje.
