Žáner: dráma
Minutáž: 87 minút
Krajina: Slovenská republika / Česká republika
Rok: 2013
Prístupnosť: MP 15
Réžia: Mira Fornayová
Scenár: Mira Fornayová
Kamera: Tomáš Sysel
Hudba: Peter Groll
Hrajú: Adam Mihál, Irena Bendová, Libor Filo, Marián Kuruc, Mária Fornayová
Osemnásťročný vyholený Marek pomáha večne opitému otcovi vo vinohrade. Okolo pobehuje jeho veľký pes Killer. Otec posiela Marka do mesta za ženou, ktorá mu má odovzdať nejaké podpísané papiere. Pritom je zjavné, že obaja by sa najradšej vyhli aj spomienkam na túto ženu, nielen jej fyzickej blízkosti. Prečo?
„Ona“ je „biela“, ale drží za ruku najviac desaťročné cigánča, asi preto. Vysvetľuje Markovi (Adam Mihál), že keby ju rodina nebola vyhnala, nikdy by ho neopustila. Večne zamračený mlaďas, vyzdobený neonacistickými insígniami, to ex-matke moc nežerie. Mira Fornayová má ambíciu prehnať nás výpovednou vzorkou sociálnych interakcií, takže raz sedíme v putike, kde je „Rómom vstup zakázaný“, inokedy nakráčame na činžiakovú party miestneho ubernácka v rytme Egovho Žijeme len raz. Marek s otcom hrajú interrasovú hanbu presvedčivo, menej už pôsobí vyháňanie matky s deckom z putiky príčinlivými zákazníkmi, či skôr rámcovanie tejto scény. Na začiatku (v putike, kde Rómovia nemajú prístup) príhodne akísi Cigáni ukradnú kabelku. Angažovaní občania kabelku našťastie donesú naspäť a nasleduje typický krčmový monológ na tému zneužívania štátnej sociálnej politiky. Podobne ťažkopádne pôsobí v závere tejto scény záchodový konflikt Markovej (a Lukášovej) matky s partiou puberťáčok.
Pomerne detailnú kresbu záhorácko-moravského malomestského prostredia Fornayová dosahuje s použitím minima ozdôb. Ako vo Fliegaufovom Je to iba vietor, aj tu dominuje ručná kamera a dlhé zábery kráčania vinohradom alebo podchodmi, jázd na motorke či autom. Kým Fliegauf postavil do centra cigánsku rodinu, Fornayová si vybrala reprezentanta druhej strany. No Marek nie je a ani nemôže byť pravý nácek. S cigánskym bračekom to proste nejde.
A niektorí z jeho kumpánov mu dajú pocítiť, že k ich elitnému komandu bielej sily nepatrí. Čo má robiť mladý človek v tomto zmätočnom svete, keď chce iba niekam patriť, vymýšľať s niekým pestvá a hulákať na futbalových zápasoch? V Markovi pomaly cez deň dozrieva rozhodnutie, že nemôže ďalej znášať posmech, ústrky a ponižovanie a musí svoju situáciu sám zmeniť. (V ďalšej paralele voči Fliegaufovmu filmu, aj tento sa odohráva v rozmedzí jedného dňa.)
Celková atmosféra je až na drobné vychýlenia vykreslená presvedčivo. Fliegauf si v dosahovaní paranoidného efektu azda viac pomáhal hudbou a ruchmi. V Killerovi komponovaná hudba chýba úplne. Fornayovej o paranoju veľmi nejde. Skôr o to, ako môže bežný, „normálny“ život našinca vyústiť v „dobrom“ podhubí do tragédie. Istý čas som dúfal, že sa príbeh vyvinie sentimentálnou hollywodskou skratkou spriatelenia veľkého skinheda a malého Cigána naprotiveň všetkým a osudu. Niežeby sa mi taký film páčil viac. Len sa mi nechcelo sledovať realistickejšiu verziu. Pod poučením a (vlastnými) skúsenosťami sa skoro nikdy nemyslia dobré veci. A moje skúsenosti sú také, že realizmom šľahnuté veci nebývajú veselé a príjemné. A nie, ani Môj pes Killer nevyniká veselosťou a príjemnými obrazmi.
Vyniká kresbou ekonomického a medziľudského marazmu, rozdeľovania a nenávisti ľudí na základe farby pokožky, neistoty a zúfalej potreby sebaidentifikácie dospievajúceho človeka, ktorý sa chytá slamky, akoby šlo o pilier gotického chrámu. Zachytáva nehybnosť starých, umierajúcich s poslednou modlitbou k Tisovi/za Tisa na perách, zatiaľ čo vedľa ich nezamestnaní vnuci vyspevujú na plné hrdlo a vykrikujú rovnaké heslá ako pred 70 rokmi.
Fornayová nikdy nebude dvakrát populárna a oceňovaná (na Slovensku), keď bude ďalej robiť takéto veci. Lebo sa díva s odstupom a podozrievavo na minikomunitu strednej Európy, tak smiešne a nepreklenuteľne rozdelenú do kást, poschodí a cenových skupín. Ekonomicky sme vraj najrovnostárskejšia krajina Únie. Čo sa z toho premieta do nášho myslenia? Asi že vnímame a vymýšľame rozdiely všade inde. Ako ľahko sa musí vládnuť ľuďom, ktorí si budujú sebavedomie len na „vedomí“, že existujú aj menejcennejší?
